Podľa niektorých ide dokonca o najužšiu tiesňavu v strednej Európe.
Bolo to už veľmi dávno, keď zo Súľovských vrchov začal vytekať Manínsky potok. Prerezal si cestu Manínskym pradlom a pokračoval čoraz nižšie a nižšie, až vytvoril rovnomennú tiesňavu, najužší kaňon Slovenska, podľa mnohých aj strednej Európy. Unikátny útvar známy tiež ako Manínska tiesňava sa nachádza na Považí, na úzkej asfaltke spájajúcej cestu vedúcu do Považskej Bystrice a niekoľko zabudnutých dediniek i osád, kde končí cesta. Každoročne láka tisícky turistov.
Manínska tiesňava, známa tiež ako Manínska úžina, je vstupnou bránou do akéhosi kotla, ktorý vytvárajú okolité vrchy. Ten je známy tiež ako Kostolecká tiesňava (tá sa zasa môže pochváliť najväčšim skalným previsom na Slovensku), meno získal podľa obce, ktorá na ním leží. Samotná Manínska úžina rozpolťuje jedno obrovské bralo na dva vrchy - Veľký a Malý Manín (891 a 813 metrov nad morom). Práve im patria skalnaté steny lemujúce tiesňavu. V obľube ich majú horolezci, no v okolí sa motá aj niekoľko turistických značiek a na vrchol sa dostaneš aj inou cestou než po nebezpečných bralách.
Nádhernú scenériu kazí len asfaltka, ktorá je do Manínskej úžiny zarezaná. Vedie sem až z Považskej Teplej, no musí tu byť, keďže by inak obce za tiesňavou stratili spojenie so svetom. Útechou je len drevená časť premosťujúca potok priamo v úžine. Mimochodom, obyvatelia obcí v kotline strácajú niekedy spojenie zo svetom aj napriek spevnenej asfaltovej ceste. V zime je úplne bežnou záležitosťou, keď na asfaltku spadne z brala snehová lavína a navyše, sneh sa tu udrží veľmi dlho. V tiesňave je totiž poriadna zima, skaly sú vysoké aj 410 metrov.
Ak sa na Manínsku tiesňavu pozrieme očami biológa, môžeme si povšimnúť niektoré druhy jašteríc, ktoré sa v týchto zemepisných šírkach, najmä kvôli vlhkosti, nevyskytujú. Obrovské skaly Manínskej úžiny im však dokážu poskytnúť dostatok suchých puklín i slnečnú plochu, na ktorej sa môžu hodiny vyhrievať. Stromy pri Manínskom potoku však obrastajú lišajníky typické pre horské polohy. Držiaci sa chlad však nízke teploty zaobstará aj na tejto rovnobežke. Vlhká klíma sa postarala aj o národnú prírodnú rezerváciu s rozlohou 117,63 hektárov.
V úžine sa človek cíti naozaj malý a stiesnený, no jej úzkosť dokazuje aj fakt, že autobus jazdiaci do dedín za úžinou máva často značné problémy, špeciálne v zime. Svetlo to nevyzerá ani s nákladnými autami a kamionisti môžu na Manínsku úžinu rovno zabudnúť. Problémom však často ani nebýva šírka vozidla, no dĺžka a tiež fakt, že kedykoľvek môže spoza rohu vybehnúť ďalšie vozidlo. Horolezcov a stenolezcov sem však láka aj niečo iné než strmé bralá. Manínska tiesňava totiž skrýva aj symbolický cintorín horolezcov pripomínajúci príbehy mnohých ľudí. Či už ide o rôznych slovenských horolezcov alebo tých, slovenských i svetových, ktorí na bralách Manínskej tiesňavy zomreli.
