Získať si dôveru je takmer nemožné.
Keďže som prednedávnom začal so sériou tém, ktoré patria do oblasti psychológie a konkrétne porúch osobnosti, pokračujem s ďalším článkom, pričom tentoraz si priblížime paranoidnú poruchu osobnosti.
Podľa rozdelenia porúch osobnosti už zrejme vieš, že paranoidnú poruchu osobnosti môžeme zaradiť do skupiny A, ktorá sa vyznačuje výstredným alebo excentrickým správaním. V prípade osoby trpiacej paranoidnou poruchou ide o hlboko zakorenený vzor nedôvery a neustálej podozrievavosti voči iným osobám. Takáto osoba verí, že motívy iných ľudí sú vždy zlomyseľného charakteru. Paranoidné osoby si často nedokážu vybudovať dôveru ani len k osobám, ktoré sú im blízke, pretože sa boja zrady a vykorisťovania.
Symptómy charakterizujúce paranoidnú poruchu osobnosti:
- neopodstatnené pochybnosti o vernosti alebo dôveryhodnosti priateľov či kolegov v práci
-
bezdôvodná podozrievavosť a pocit, že ho ostatné osoby zneužívajú, poškodzujú alebo klamú
- neochota dôverovať iným osobám kvôli strachu, že čokoľvek s čím sa zdôverí, môže byť použité proti nemu
- neškodné poznámky si môže vysvetliť ako ponižujúce či útočné
- nesie v sebe zášť a nemieni odpúšťať ani po dlhej dobe
- je precitlivelý voči osočovaniu a veľmi rýchlo na takéto útoky reaguje
- opakovane podozrieva svoju partnerku/partnera z nevery, a to aj bez akýchkoľvek dôkazov či podnetov
Na to, aby sa osoba mohla označiť diagnózou s paranoidnou poruchou osobnosti, musí výrazne prejavovať aspoň štyri symptómy. Ako aj pri svojich predošlých článkoch, aj v tomto upozorňujem, že diagnostikovať sa podľa niekoľkých horších dní a jednorazových nálad je holý nezmysel - tento stav a symptómy väčšinou začínajú už v detstve a pretrvávajú až do dospelosti. Paranoidná osoba zvyčajne prejavuje silnú sebestačnosť a nepoddajnosť. Vzhľadom na to, že sa vyhýba blízkemu kontaktu s ostatnými ľuďmi, môže sa javiť ako vypočítavá a chladná.
Príčinou vzniku tejto poruchy osobnosti sú, ako aj u väčšiny ďalších porúch osobnosti, neznáme. Predpokladá sa však, že táto porucha sa objavuje častejšie v rodinách, v ktorých niekto trpí schizofréniou, čo by mohlo znamenať, že rolu v tom hrajú aj gény. Paranoidná porucha môže vzísť z negatívnych zážitkov v detstve, ktorým môže byť najmä dlhotrvajúca “dusná” (násilná) atmosféra v rodine. Neprospievajú ani prehnané negatívne reakcie, neopodstatnený rodičovský hnev alebo naopak nezáujem zo strany rodičov, ktorý v deťoch kultivuje hlbokú neistotu a obavy.
Čo sa osôb s paranoidnou poruchou týka, z vlastnej skúsenosti viem, že komunikácia je naozaj komplikovaná a vzhľadom na nedôveru je v niektorých prípadoch až nemožné získať si osobu na svoju stranu. Nie je to tak, že paranoidná osoba odmieta akýkoľvek kamarátsky alebo iný vzťah, no aj keď si myslíš, že si s takouto osobou za dobre, neustále si na teba dáva pozor a podozrieva ťa pri akejkoľvek situácií, hoci tvoje zámery môžu byť celkom úprimné. To, či je osoba paranoidnou, najlepšie zistíš pri spontánnych situáciach, napríklad nečakaných otázkach, na ktoré nemá premyslenú odpoveď alebo prípadného pozvania/nepozvania na nejakú udalosť. Nie je to tak, že pokiaľ raz nedostaneš odpoveď, osoba je paranoidná, no ak sa s ňou stýkaš často a ani po niekoľkomesačnom úsilí z nej nemôžeš nič dostať (pričom ty si o sebe prezradil viac než dosť), môžeš o tom uvažovať, ale podotýkam, že na diagnózu je potrebné spĺňať viacero symptómov a zároveň by ju mali vykonávať odborníci.
Liečba paranoidnej poruchy osobnosti je možná a môže byť veľmi efektívna, pokiaľ sa zvolí správny spôsob. Problémom zostáva fakt, že osoba s takouto poruchou (alebo tiež inou poruchou) častokrát odmieta vyhľadať odbornú pomoc a podstúpiť liečbu. Bez terapií a liečby je však paranoidná porucha osobnosti chronická a spomínané symptómy sú neustále intenzívnejšie.
