♪ Mamičko, máti, mám-li mu dáti, neb mi on povedal, že mi zaplatí. ♪
„Tá dnešná mládež…My sme takýto neboli…“ Ruka hore, ak si to už niekedy počul. Stále tie naše internety-interfety, dunivá hudba, oblečenie ako z cirkusu. To nie ako kedysi, dievky sa vyobliekali a išlo sa na priadky, spievali si Na Kráľovej holi, chlapci víno oberali. Menej známa časť príbehu je, že len čo tetka Anča odišla, Juliša - najšalenejšia z dzifčat - si odbehla s Tomášom do stodoly. Ostatné dievky takto si potom spievali:
Išou Jano cez potok
Išou Jano cez potok
stratiu vajca aj ko*ot
išli ženy s hrabľami
najšli ko*ot s vajcami
(spiško-gemerská pieseň z okolia Čiernej Lehoty)
Vulgárnosti nie sú prítomné len v súčasnej hudbe (nie, je mi ľúto, Rytmus naozaj nebol prvý, kto v pesničke povedal škaredé slovo na j...). Množstvo nehanebností sa spieva aj v ľudových piesňach či prísloviach. Niektoré sú rafinovanejšie, metaforické, no iné to povedia priamo bez obalu. Znie to možno šokujúco, no v skutočnosti sú rôzne prasačinky prítomné v každodennej slovesnosti. Do babkinej fujary, to je zistenie! Napokon, tým, ktorí majú zmysel pre obrazné vyjadrovanie, možno postačí hlbšie zarozjímať nad notoricky známym Kohútikom jarabým (nechoď dóóó zááhrady, polámeš ľaaaliu, potom ťa zabijú…aha…žeby?)
Araňu, Araňu /Aj ja ju
Araňu araňu,
nechytaj ma za ňu,
mám sukňu červenú,
nedal si mi na ňu.
Ačaču ačuču,
mám frajarku Anču,
chcel som ju opáčiť,
dala sa do plaču.
(ruskovská pieseň)
A na našim moscičku, moscičku
A na našim moscičku, moscičku,
pobočkaj me Janičku, Janičku,
pobočkaj me šidzem raz, šidzem raz,
nak ja vidzim, jak ty znaš, jak ty znaš.
(ruskovská pieseň)
No a čo taká Veľká Noc? Hádam si nemyslíš, že kedysi vzbudzovali mokré ujúkajúce dievčatá vyšibané korbáčom iný dojem ako dnes! Táto zvyklosť nemá s Ježišovým zmŕtvychvstaním, pochopiteľne, nič spoločné. Prvýkrát ju v 14. storočí opisuje pražský kazateľ Konrád Waldhauser: "Manželé a milenci šlehají se metlami a tepají rukou v pondělí a úterý velikonoční. Ospalé a lenivé časně z rána v pondělí velikonoční házejí do vody nebo alespoň je polévají…“
Pri výklade ďalšieho vývoja tohto zvyku si pomôžem Wikipediou: „Územím Slovenska prechádza kultúrna hranica medzi západoeurópskym šibaním a východoslovanskou polievačkou. Kúpačky a šibačky sa začali hneď po polnoci alebo v skorých ranných hodinách. Hlúčky mládencov chodili spoločne po domoch, kde boli dospelé dievčatá. V domoch im ponúkli pripravené pohostenie – varené vajíčka, koláče, víno alebo pálenku. Formy odmeny kúpačov boli rozdielne. Niekde mládenci dostali maľované vajíčka, zatiaľ čo inde ich popoludní roznášali matky vyšibaných dievčat či samotné dievčatá. Surové vajíčka boli odmenou dospelej mládeže a symbolizovali plodnosť. Ženatí chlapi chodili kúpať a šibať len najbližšiu rodinu vrátane kmotrovcov. Večer usporiadali mládenci z vyzbieraných peňazí zábavu, na ktorú pozvali i dospelé dievčatá. Tak vidíte, o čom to celé bolo. Mládenci dostali po vajci, aby boli plodní a večer dievčatá poprekrúcali. No ale ženatí mohli iba ku kmotrovcom.
Dozrávajú hrušky ovesňačky
Dozrávajú hrušky ovesňačky,
lehni si má milá holuběnko sivá hore značky.
A já sem si lehla jaks ně kázal,
ale ty sis gatí nerozvázal.
(moravská pieseň z Dolňácka)
Folklór máme mnohí zafixovaný ako čosi nudne teoretické, zaprášené a formálne. To však nie je jeho podstata. Sám o sebe folklór reflektuje neprikrášlenú povahu a vývin národa. Práve to dokazujú tieto, bohužiaľ, menej známe piesne, príslovia a porekadlá. Ale prečo sa Červené jabĺčko zachovalo a spopularizovalo, zatiaľ čo Hlapca zrobic mušim pozná len pár jedincov? Odpoveď je (zrejme) prostá.
Sami sa občas obzrieme dva-tri roky späť na svoj facebookový profil a vráštime čelo nad čímsi, čo nám vtedy prišlo super funny a cool. Rozprávať vnúčatám o Aničkinej mrndulienke zvládajú len tí odvážnejší dedkovia. So statusom je to jednoduché - klikneš na krížik a je preč. No (vulgárna) ľudová kultúra sa vďaka „nehanebníkom“ zachováva. Každý región má v talóne okrem zdobených pátosových riekaniek aj niekoľko oplzlostí, ktoré však majú muzejníci tendenciu cenzurovať. Preto je dôležité, aby sa šírili aspoň tak, ako vznikli - medzi ľuďmi. Ak poznáte nejaké podobné fajnotky od starých mám, šup s nimi do komentárov. Na záver jedna klasika:
Beži zajac po pažici
Beži zajac po pažici,
pita sebe od laščici
ej lačšic, lačšic daj mi z teho,
co ci čeče voda z ňeho.
(pieseň z obce Valaliky)
Viac ľudových oplzlostí nájdete napríklad v publikácii Slovenské roztopašnosti od Bohuša Kuchara alebo na stránke ludoslovensky.sk
