Panovník prvého štátneho útvaru na území Slovenska.
Vanniove osudy sú veľmi úzko spojené s vývojom politických pomerov v oblasti stredného Dunaja v dobe, keď Rimania postúpili na severe a začali budovať opevnenú hranicu – Limes Romanius. Územie po okupácii v rokoch 12 až 9 pred n. l. pretvorili na provinciu zvanú Panónia. Hranice a územia ríše sa snažili zabezpečiť systémom vojenských staníc a táborov, ale i vytváraním systému vazalských štátov. Tieto pohraničné celky mali plniť úlohu nárazníkových území pred vpádmi barbarských kmeňov sídliacich na severe od Dunaja. Najdôležitejšími susedmi Rimanov sa tu stali predovšetkým germánske kmene Kvádov a Markomanov. Práve o týchto dvoch, ich pôsobení na našom území, vláde a vládcoch si povieme niečo v nasledujúcich riadkoch.
Markomani násilne obsadili a následne osídlili prevažne územie dnešných Čiech a pod vedením svojho náčelníka Marobuda vytvorili silný štátny útvar. Marobud (po latinsky Maroboduus) vyrastal na dvore prvého rímskeho cisára Augusta v Ríme, kde sa oboznámil s organizáciou rímskeho štátu i vojska, so systémom výcviku, ale aj výhodami „civlizovaného“ rímskeho života. Keď sa zmocnil vlády nad Markomanmi, začal podľa rímskeho vzoru organizovať svoju novonadobudnutú moc. Vybudoval si silné a mocné sídlo zvané Marobodun, ktoré sa historici i amatéri dodnes márne pokúšajú lokalizovať, prípadne stotožniť s niektorým miestom nachádzajúcim sa v Čechách. Vzrast Marobudovej moci nehral Rimanom do karát. Preto roku 5 n. l. zorganizovali proti nemu veľkú vojenskú výpravu pod vedením slávneho Tibéria, neskoršieho rímskeho cisára. Výpravu však prerušili, pretože v Panónii vypuklo povstanie nespokojného obyvateľstva a rímske légie museli nasadiť sily na jeho potlačenie. O niekoľko rokov neskôr sa Rimania predsa len dočkali Marobudovho politického pádu. Vzájomné rozbroje medzi Marobudom a jeho blízkymi viedli k tomu, že roku 19. n. l. musel marobudský vládca ujsť a uchýliť sa pod ochranu Rimanov. Marobudovali určili miesto pobytu v severotalianskej Ravenne, kde žil na akomsi dôchodku ešte viac než 20 rokov.
Zaujímavé boli osudy Marobudových osamotených vojenských jednotiek. Rimania ich odmietli prijať na svoje územie (zrejme pre nedostatok zdrojov na ich udržiavanie). Samotní členovia sa asi nechali podriadiť Katvaldovi, ktorý vystriedal Marobuda, alebo ich Rimania presídlili na východ a dali k dispozícií svojmu chránencovi, kvádskemu náčelníkovi Vanniovi. Vannius vtedy vystúpil do šera dejín na politické výslnie a pod protektorátom mocnejších južných susedov, začal od roku 21 n. l. vytvárať na Slovensku prvý štátny útvar, ktorý sami Rimania označovali Regnum Vannianum – Vanniovo kráľovstvo – jeho vládcovi prisúdili čestný titul rex-kráľ. Otázka polohy Vanniovho kráľovstva dodnes nie je definitívne vyriešená, aj keď slovenské archeologické nálezy posledných desaťročí svedčia o tom, že sa rozprestieral predovšetkým na juhozápadnom Slovensku.
Rímsky historik Tactius v diele Letopisy (Annales) uvádza, že Marobudove oddiely Rimania usadili za Dunajom medzi riekami Marus A Cusus. Ak rieku Marus historici prevažne stotožnujú s dnešnou Moravou, o identifikácií rieky Cusus existujú dve hlavné názorové prúdy. Jedna skupina historikov zastáva stanovisko, že ju treba hľadať na západ od Moravy (pričom sa najčastejšie stotožňuje s rakúskou riekou Gusen), druhá časť zasa tvrdí, že je to niektorá rieka na území Slovenska. Do úvahy by v tomto prípade prichádzala rieka Váh, Hron alebo Ipeľ. Spomínané archeologické výskumy, najmä v Kostolnej pri Dunaji, Abraháme a Sládkovičove potvrdzujú druhú verziu a dokazujú početné germánske osídlenia na našom území. K tomu sa pridružuje aj výbava a obsah niektorých hrobov s bohatými nálezmi výrobkov dovezených z rímskeho územia, čo poukazuje na časté obchodné styky s územiami na juh od Dunaja.
Vannius budoval svoje kráľovstvo systematicky a hlavne s rozvahou. Využíval predovšetkým blízkosť územia rímskej Panónie, odkiaľ prúdili na územie Slovenska vyspelé remeselné výrobky (keramika, bronzový riad, zbrane, náradie) i bohaté dary pre vládnucu špičku. Darmi si Rimania kupovali lojalitu svojich barbaských susedov. Okrem toho cez slovenské územie viedli z juhu – z Itálie a Balkánu – na severe obchodné cesty, z ktorých najvýznamnejšou bola prastará Jantárová cesta. Po nej sa dostávali na sever až k Baltu produkty z Rímskej ríše a z Baltiku na juhu najmä vzácny a vysoko cenený jantár. Z tohto obchodu mal veľký úžitok sám Vannius, ktorý nepochybne zaisťoval kupcom s tovarom bezpečný prechod cez územie kráľovstva, za čo vyberal i primerané poplatky. Vannius premyslene upevňoval svoj štát aj z vojenského hľadiska. Základ jeho vojska tvorili vojenské sily, ktoré mu pridelili Rimania z marobudových družín. Spojil sa však ja so sarmatskými Jazygmi, ktorí sa usadili na východ od jeho územia medzi Dunajom a Tisou a žili kočovným životom. Jazygovia mu v prípade potreby ochotne poskytovali jazdecké oddiely, nakoľko ich Vannius vyplácal korisťou a darmi získanými od Rimanov. Na vhodných vyvýšeniach dal budovať oporné body – bašty, ktoré mali slúžiť obyvateľstvu ako útočiská a jeho vojsku ako opora pri nepriateľských vpádoch.
Tridsať rokov zveľaďoval Vannius svoje kráľovstvo, vojsko a moc. Jeho bohatstvo a prosperita sa podľa prameňov stali známymi široko-ďaleko. Zároveň však boli príčinou jeho záhuby. Niektoré susedné kmene sa tiež chceli podieľať na tomto bohatstve. Osvedčenú cestu videli, ako neraz býva zvykom, v útoku na bohatšieho suseda. K vonkajšiemu ohrozeniu sa pridružili rozpory vnútri krajiny a kráľovskej rodiny. Viacerí obyvatelia, no aj niektorí Vanniovi ambiciózni príbuzní, už nechceli znášať dlhú autoritatívnu vládu a roku 50 n. l. sa vzbúrili. Na čele boja proti Vanniovi stáli synovia jeho sestry – bratia Vangio a Sido. Vannius sa pripravil na obranu. Svoje ozbrojené oddiely sústredil v pevnostiach, ktoré s takou predvídavosťou budoval v období prosperity. Nepočítal však so zvykmi svojich divokých spojencov – Jazygov. Ako kočovníci boli nútení bojovať na koňoch len v otvorenom priestore. Nevydržali v uzavretých pevnostiach, opustili Vannia, a tak bolo vlastne rozhodnuté. Vannius sa síce ešte smelo postavil na odpor a v otvorenej bitke bojoval na čele vojska, ale nepriateľská presila bola veľká. Tacitus uvádza, že kráľ utŕžil v boji početné rany.
Napokon musel využiť prítomnosť rímskeho loďstva na Dunaji a aby si zachránil aspoň holý život, uchýlil sa pod ochranu rímskych veliteľov. Pritom je zaujímavé, Rimania neposkytli svojmu chránencovi vojenskú pomoc, hoci ich o to prosil. Vyhovovali im vnútorné rozpory medzi Germánmi a na základe dávnej taktiky „Rozdeľuj a panuj“ priamo do boja nezasiahli. Po boji však ochotne poskytli Vanniovi a jeho družine útočisko na svojom území. Po tridsiatich rokoch panovania skončil teda Vannius podobne ako jeho predchodca Marobud. V rímskej Panónií, niekde na západných brehoch Neziderského jazera, dostal do užívania pôdu a tam aj dožil. Jeho ďalšie osudy nepoznáme. Pre Rimanov prestal byť zaujímavým, no vzhľadom na dlhoročné priateľstvo či presnejšie spojenectvo sa k nemu zachovali šľachetne.
O ďalších osudoch nášho územia a nových panovníkoch bohužiaľ vieme veľmi málo. Krušná situácia na severnej hranici a v samotnom vnútri rímskeho impéria (občianska vojna, samovražda Nera, atď) spôsobila, že vtedajší historici necítili potrebu zaznamenať čosi bližšie o svojich susedoch. Presunúť sa preto musíme až do roku 406, kedy opustili germánsky Kvádi svoje sídla na Slovensku a Morave kvôli zväčšujúcemu sa vplyvu Hunov, ktorí od prelomu 4. a 5. storočia ovládli priestor Karpatskej kotliny. Kvádi sa pridali k Vandalom a presunuli sa do Španielska. Vrcholilo veľké sťahovanie národov, v pohybe boli Slovania, tí po odchode germánskych kmeňov prichádzali na územie dnešného Slovenska.
