Čínske pracovné tábory sú neustále predmetom záujmu v očiach ochrancov ľudských práv.
Čínske nápravné zariadenie neslúžia len ako inštitúcie na prevychovanie ľudí odsúdených za trestné činy, ale veľkou mierou sa tiež podieľajú na raste čínskej ekonomiky. Fyzické tresty idú totiž ruka v ruke s tvrdou prácou, ktorej sú väzni vystavení. Tá sa líši s každým zariadením, no čo ostáva je až 12 hodinová pracovná doba, pri ktorej pracujú v uholných baniach či vyrábajú batérie do mobilov. Čínsky justičný systém verí, že len tvrdá práca prevychová nepoctivých občanov na poriadkumilovných a produktívnych ľudí. Keď zoberieme do úvahy štatistické dáta, tie nevyzerajú v porovnaní s inými štátmi naozaj vôbec zle. Na každých 100 000 obyvateľov Číny pripadá „len“ približne 160 väzňov, no v porovnaní s Ruskom, kde je to až 615, či dokonca s USA, kde sa táto hodnota pohybuje na úrovni 740, ide v podstate o krajinu bez trestných činov. Štatistické údaje sa však dobre vynímajú len na papieri a nie vždy postačujú na vytvorenie celkového obrazu. Druhá časť reality, ktorá už tak preslávená nie je, sú podmienky a prístup v čínskych väzniciach.
Už koncom 50. rokov minulého storočia začal veľký vládca Mao Ce-tung prehlasovať, že trest smrti nie je riešením žiadnej trestnej činnosti. Z takéhoto rozsudku sa odsúdený nepoučí a nemôže byť ani príkladom či výstrahou pre ostatných potenciálnych delikventov. Nehovoriac o tom, že do úvahy treba brať aj ľudský faktor, ktorý vie niekedy pekne rozhádzať kartami. Takže ak už k podobnému rozsudku dôjde, nemožno ho vrátiť späť. A v poslednom prípade, človek odsúdený na smrť nie je žiadnym prínosom pre štát, najmä ak hovoríme o štátnej kase. Vyzeralo by to na celkom rozumnú reč, ktorá neberie ľudské práva na ľahkú váhu, no po týchto prehláseniach smerovala celá záležitosť skôr k opačnému koncu. Mao Ce-tung totiž krátko nato vybudoval sieť pracovných táborov, tzv. laogai. Tie fungujú po menších zmenách dodnes. Nie nadarmo sa hovorí, že niektoré čínske nápravné inštitúcie pripomínajú skôr továrne s nepretržitou prevádzkou. Práca v čínskych väzniciach skrátka nepozná konca.
Celý obraz o chode v nápravných zariadeniach však zväčša nepochádza od domácich, ale od cudzincov, ktorí boli následne vydaní do rodných krajín. Nikto z miestnych totiž nechce riskovať ďalšie trestnoprávne vyvodzovanie dôsledkov. Výpovede tak môžu byť mierne skreslené, keďže k cudzincom sa dozorcovia správajú predsa len o kus lepšie. Poďme sa ale pozrieť na celú hierarchiu nápravného systému. Celý kolotoč sa roztáča jednoduchým umiestnením do väzby (väzba predčasného zadržania). Niečo ako prezumpcia neviny je v čínskom slovníku neznámy pojem, takže aj keď ste možno nevinní, v očiach polície a súdov môžete vyzerať inak. Už len to, že vás polícia vyšetruje je zlým signálom a zväčša to zadržaných stavia na druhú stranu zákona. Za menšie nedorozumenia so zákonom, ako sú účasť v bitke či prostitúcia, čakajú na hriešnikov len dohovárania, prípadne výchovné školenia. Nástup do pracovných táborov si vyslúžite až za väčšie prešľapy, ako sú napríklad účasti na nepovolených demonštráciách či bežných krádežiach.
Pracovné prevýchovné tábory spadajú do rúk polícii a súdu, ktoré vynakladajú vlastnú iniciatívu, aby ste boli aj napriek svojmu nezákonnému správaniu pre svoj národ stále prínosom. 10 až 12 hodín fyzickej práce po dobu jedného až troch rokov dokážu spraviť z delikventov poslušných občanov. O to viac, keď úrady využívajú možnosť ročného predĺženia. A že ju majú celkom v obľube. Najtmavšiu povesť však majú detenčné zariadenia. Tie sú kombinované s pracovnými tábormi a uviaznuť tu môžete na pár týždňov, ale aj celé roky. Inak povedané, dovtedy, do kým sa k svojim činom nepriznáte. Že nemáte k čomu? Nevadí, radšej si treba rýchlo niečo vymyslieť. No keby ste sa pokúšali vzdorovať pridlho, i na vás existuje riešenie. Takzvané cvičné výsluchy sú veľmi účinnou metódou, ako sa možno dopracovať k požadovanej výpovedi. Paradoxne sa Čína akýchkoľvek nátlakových a hrubých metód zrieka, no väzni a aktivisti za ľudské práva to vidia odlišne.
Na dennom poriadku sú bitky obuškom a lámanie kostí či prstov. Psychicky vás potom môže vyšťaviť cela bez možnosti spánku alebo budenie každých 30 minút. Na nálade vám nepridá ani chýbajúci vankúš či v horšom prípade rovno celá posteľ. To je spolu s veľmi biednou hygienou, chladom a nedostatočnou stravou vcelku čierna budúcnosť. K tomu si treba prirátať ťažkú prácu a smrtiaci kokteil je na svete. Na samom konci nápravného systému stojí napokon väznica. Paradoxne sú v nich podmienky lepšie ako v detenčných centrách, čo je po hlbšom zamyslení sa pochopiteľné. Akonáhle sa totiž páchateľ k činu prizná a je riadne odsúdený, úrady chcú na jeho pobyte vyťažiť čo najviac. Preto je systém vo väzeniach miernejší.
Štart do dňa dáva budík obyčajne nastavený na piatu, v lepšom prípade šiestu hodinu rannú. Po ňom nasleduje „ranná hodinka“, za ktorú si musia väzni stihnúť uložiť celu, zjesť raňajky, hygienu a nastúpiť do zamestnania. Na papieri to vyzerá celkom normálne, ale realita sa opäť mierne odlišuje. Zatiaľ čo sprchy by mali byť prístupné trikrát do týždňa po dobu 15 minút, v praxi to znamená raz do týždňa, avšak do 15 minút sa zarátava aj obliekanie a vyzliekanie, čakanie v rade a podobne, takže pod tečúcou vodou to musíte stihnúť za maximálne 5 minút. Počas pracovnej doby majú tiež 30 minút na obed a večeru, pričom jedlo nie je podľa výpovedí vôbec zlé, keďže je potreba udržať väzňov pri sile.
Pracovnú morálku udržujú väzenia podľa výkonnostných noriem, ktoré sú nastavené veľmi vysoko, aby nedochádzalo k častému plneniu plánov a následným benefitov. Navyše sú pohyblivé a individuálne, takže ak je niekto skutočný pracant a blíži sa k splneniu svojho plánu, vedenie ho môže okamžite navýšiť. Ojedinelé tak nie sú ani samovraždy z obrovského tlaku a nestíhania pracovných noriem. Keď totiž nespĺňate kvóty, akoby ste tu ani ten deň neboli. Odlišný prístup sa vedie k odsúdeným na doživotie či k trestu smrti. Najmä druhý variant zabezpečoval čínskemu zdravotníctvu neobmedzený prísun telesných orgánov, keďže darcovstvo nebolo tak úplne dobrovoľné. Toto sa už dnes našťastie zmenilo a o osude svojho tela po smrti dnes väzni rozhodujú sami. Teda aspoň tak to stojí na papieri.
