Keď farba kože znamená smrť.
Rasizmom chápeme teóriu o nerovnosti ľudských rás, zahŕňa rozdeľovanie ľudí do hierarchických skupín, tým prisudzuje sociálne správanie a vrodené schopnosti, ktoré môžu byť merané, porovnávané a hodnotené. V nasledujúcom článku si tak v krátkosti predstavíme históriu tohto nevedeckého učenia spojeného s genocídou, otroctvom a násilným šírením náboženstva a kultúrnych hodnôt.
Korene myšlienky o ochrane rasovej integrity môžeme nájsť už v antickom Grécku a Ríme. Napríklad rímsky básnik Claudius Claudianus otvorene opovrhoval rasovým miešaním, upozorňoval na „riziko“ zjednotenia s africkými barbarmi a možné „pošpinenie bielej kolísky.“ Tieto názory však v spoločnosti fungujúcej na mozoľnatých rukách otrokov neboli ničím nezvyčajným, nakoľko sa práve rasizmom a xenofóbiou mohli ospravedlňovať kruté praktiky starovekých otrokárov. Blízko k podobným názorom mal aj Aristoteles, ktorý vo svojich spisoch vysvetľuje, že zatiaľ čo sú Gréci prirodzene slobodné bytosti, barbari (každý, kto nebol Grék) sú otrokmi „od prírody“, a teda sa môžu využívať na nútenú neľudskú prácu, čím umožňujú svojim pánom venovať čas politike a dobrej správe verejných statkov. Rímska ríša bola ale na rozdiel od mnohých izolovaných mestských štátov v Grécku rozsiahlym impériom zasahujúcim do všetkých kútov sveta. A tak i napriek všeobecnému presvedčeniu o nadradení rímskej civilizácie a mnohokrát politicky cielenou a výhodnou nenávisťou voči „barbarom“ (štvavá kampaň proti Octaviánovým spojencom v Egypte, kde boli obyvatelia severnej Afriky vykreslení ako neodvratná barbarská hrozba) boli Rimania oproti vtedajším kultúram oveľa ochotnejší k integrácii a asimilácii cudzincov. Časté udeľovanie občianstva a romanizácia podmanených území učinili z mnohých „barbarov“ najbohatších a najmocnejších občanov ríše, žiarivým príkladom je aj 1. rímsky cisár z Afriky - Septimius Severus. V staroveku tak kladivo segregácie a xenofóbie nedopadá na farbu kože, ale na celé podmanené národy a skupiny, do ktorých spadali aj Macedónci, Gréci, Kartáginci, Galovia, Briti, Židia, Egypťania, Dákovia, Sýrčania, Slovania a všetci tí, ktorí by mohli poslúžiť ako piliere otrokárskej spoločnosti.
Rasizmus však nebol doménou len Starého kontinentu. Na Blízkom východe a v častiach severnej Afriky boli xenofóbne názory obsiahnuté v mnohých dielach vtedajších historikov a geografov. V 14. storočí n. l. tuniský učenec Ibn Khaldun napísal: „V južných oblastiach Afriky sa nenachádza žiadna civilizácia. Žijú tam ľudia, ktorí majú bližšie k zvieratám než k racionálne zmýšľajúcim bytostiam. Žijú v húštinách a jaskyniach, jedia byliny a mnohokrát sa požierajú navzájom. Nemôžeme ich považovať za ľudské bytosti. Tieto negroidné národy sú spravidla submisívne, určené k podriadeniu a otroctvu, nakoľko majú vlastnosti blízke divím zvieratám.“ Hoci sa v samotnom Koráne nenachádzajú žiadne rasistické výroky, postupom času prijali mnohí Arabi názory o podriadenej negroidnej rase ako dôvod k dobyvačným vojnám a obchodu s otrokmi. Niekoľko storočí pred tým sa v Európe vyhlasuje séria križiackych výprav, ktorými sa zároveň legalizuje nenávisť voči hriešnym Židom a moslimom – znesvätiteľom božieho hrobu. Prvá menovaná skupina bola kvôli zavraždeniu Ježiša Krista okamžite zatratená a odsúdená pápežom Inocentom Vlll. k večnému útlaku. S požehnaním Svätého otca tak v Európe dochádza k brutálnym pogromom, nútenému konvertovaniu, vraždám a hromadnému vysťahovaniu tisícov Židov. V Jeruzaleme medzitým dochádza k boju o Boží hrob, ktorý sa dostal pod ruky barbarských nevercov. Krv sa valí ako rieky v starom Babylone a hoci sú v popredí náboženské rozbroje, v mnohých dielach i súkromnej korešpondencii vtedajších hodnostárov možno naraziť na rasizmus cielený na čiernu rasu – hoci neexistujú dôkazy, že by černošskí bojovníci boli o niečo brutálnejší ako ich arabskí spolubojovníci či kresťania bielej farby kože, mnohokrát sú vykresľovaní ako nenapraviteľní nevzdelanci, barbari a krvilační ohrozovatelia kresťanských pútnikov. Avšak v temnom stredoveku samotné teórie o nadradenej rase a podľuďoch neexistujú. Historikmi neboli zistené žiadne doktríny rasovej hegemónie, miesto toho však badať náuku o náboženskej nadradenosti.
Príchodom renesancie sa však datuje vznik teórie o nadradenosti „európskeho človeka“ nad všetky iné kultúry i rasy. Táto myšlienka silnie objavením Nového sveta, pričom pasuje milióny domorodcov do pozície nemysliacich škodcov. Španielske dobývanie Južnej Ameriky je tak poznačené vraždením, rabovaním a znásilňovaním – praktiky conquistatorov Pizarra a Cortéza vedú ku genocíde mnohých miestnych kmeňov. Brutálne zaobchádzanie s príslušníkmi domorodých obyvateľov však badať v 17. a 18. storočí na akýchkoľvek územiach obsadených Španielskou korunou. Dominikánsky mních Bartolomeo de las Casas opisuje brutálne činy „európskych nadľudí“ nasledovne: „Na územiach dnes známych ako Florida, Španieli zabili tisícky ľudí, aby podľa zvyku do ich sŕdc zasiali hrôzu a beznádej. Premenili im život na peklo, zachádzali s nimi ako s dobytkom. V inom meste zase títo mäsiari povraždili všetkých, mladých i starých, náčelníkov i prostých ľudí, neušetrili ani deti. Vrchný kat nariadil urezať mnohým domorodcom nos, pery i bradu, potom ich v obrovských bolestiach, celých zakrvavených, poslal preč, aby zvestovali veľké činy a sväté divy, ktoré títo nebojácni misionári katolíckej viery konajú“ Správy tohto mnícha vyvolali u španielskych správcov Nového sveta značné znepokojenie, čo viedlo k rozpútaniu oficiálnej diskusie vo Valladolide, kde sa vtedajší „odborníci“ zaoberali nielen zlým zaobchádzaním s Indiánmi, ale i tým, či ich vôbec považovať za ľudské bytosti s dušou a mysľou. Na jednej strane panoval názor, ktorý zaraďoval Indiánov ku slobodným tvorom, nakoľko ich je možné previesť na kresťanskú vieru, čím by mali byť zbavení otrockých okov a malo by s nimi byť nakladané ako s občanmi Španielskeho protektorátu. Naopak proti svedectvu Bartolomeia sa postavil jezuita Juan Ginés de Sepúlveda, ten argumentoval vyššie spomenutými myšlienkami Aristotela. Opomínalo sa však skutočnosťou, že antický filozof nemal na mysli príslušnosť k nejakej určitej rase. Las Casasovi sa tak nakoniec v roku 1552 podarilo dosiahnuť zákaz ohavného zaobchádzania s Indiánmi, ktorých pohnuté osudy onedlho zdedili černošskí otroci z Afriky. Tí sa spoločne s americkými indiánmi, ázijskými Indmi i národmi Ďalekého východu zaraďujú podľa vtedajších vedcov medzi podradné rasy, teda typy ľudí, ktorí musia slúžiť civilizovanému bielemu človeku. Moderný rasizmus sa tak spája s vedeckým rozvojom, inšpiruje sa prírodnými vedami či evolučným určením darvinizmu. Vznikajú tak dnes už nevedecké odbory, teórie ako frenológia, sociálny darvinizmus či eugenika.
I napriek viacerým predchodcom sa za otca novovekého rasizmu považuje Orientalista a diplomat Joseph Arthur de Gobineau, ktorý vo svojom diele „Štúdia o nerovnosti ľudských rás“ rozdeľuje ľudské rasy na bielu, žltú a čiernu. Za najvyššiu rasu považuje bielu (árijskú), obdarenú najvyššou inteligenciou, vytrvalosťou v práci, mravnosťou, tvorivosťou aj fyzickou zdatnosťou. O stupienok nižšie sa krčí žltá rasa, tá údajne ľahko podlieha antipatii a je málo kreatívne zdatná. Naopak jej priznáva značné nadanie na remeslá a obchod. Najmenej schopnou a vyvinutou rasou je čierna, ktorá podľa neho vyniká len fyzickou silou. Skutočnými nositeľmi kvalít nadradenej rasy sú podľa francúzskeho aristokrata Árijci (Indoeurópania), presnejšie Germáni zo severnej a západnej Európy, údajne poslední strážcovia rasovej čistoty, ktorých typickými predstaviteľmi boli nomandskí Vikingovia. Na tieto teórie nadväzuje aj škótsky zoológ, etnológ a lekár Robert Knox, ten v diele „Rasa je všetko“ hovorí o nemožnej civilizácii podriadených skupín: „…literatúra, veda, umenie – na nich stojí celá civilizácia. Je možné čierne rasy civilizovať? Podľa môjho názoru to nie je možné v žiadnom prípade.“ Rovnako prichádza k názoru, že nižšie rasy sú predurčené k boju proti nadradeným rasám, ktoré ich prirodzene v budúcnosti ovládnu. V tejto „vyhladzovacej vojne“ sa má bojovať o existenciu rasy, kde jedna alebo druhá bude musieť vyhynúť. Ďalším známym propagátorom rasových a antisemitských teórií a myšlienok bol aj Houston Stewart Chamberlain. V knihe Základy devätnásteho storočia poukazuje na spojitosť západných civilizácií a germánskych kmeňov. Tie mali byť kvôli pokoreniu Rímskeho impéria považované za dediča antických ríši a nositeľa najväčších hodnôt. Ako zástanca eugeniky opovrhoval miešaním rás a veril v zachovanie čistoty a zdravia bieleho človeka. V USA sa tento sociálne-filozofický smer vymykol kontrole, vznikol eugenický registračný úrad, ktorý v niektorých oblastiach prísne trestal manželstvá uzatvorené s „červenokožcami“ či černochmi. Zákony o ochrane zdravej bielej rasy však neskôr prijalo aj ďalších 27 štátov - metodicky sa skúmali predkovia a vyhľadávali chybné línie, ktoré by mohli narušiť „tvorbu“ zvrchovaného bieleho jedinca.
Mnoho týchto teórií sa následne stalo doktrínou nového koloniálneho otroctva, stojaceho pri zrode brutálnych zverstiev a najväčších zločinov imperialistickej éry. Samotné osídľovanie Ameriky vedie k expanzii, ktorá si okamžite vyžaduje lacnú pracovnú silu – menejcenné bytosti bez duše (keby bolo preukázané, že majú dušu, ich zotročovanie by znamenalo hriech) s čiernou farbou kože sa okamžite stávajú predmetom obchodu. Sú lovení, predávaní a kupovaní. Ako akýkoľvek iný tovar sa dajú vymeniť či zdediť. Obchodníci s otrokmi vedú ničivé nájazdy predovšetkým do oblastí západnej Afriky (Senegal, Kongo), čoskoro vyľudňujú časť Angoly a sú nútení prenikať čoraz hlbšie do kontinentu, kde im s odchytom mnohokrát pomáha aj miestne obyvateľstvo. Tisíce černochov tak zomiera už pri samotnom love, ešte viac ich však príde o život počas cesty do prístavov. Istý obchodník zaznamenáva situáciu v afrických dokoch nasledovne: „Novým otrokom vypálili na prsia firemný znak spoločnosti, ktorá ich zakúpila, zviazali ich po dvoch reťazami, previezli člnmi na loď a tam ich natlačili do podpalubia ako sardinky.“ a „Ak prežili cestu, boli ponúknutí na predaj. Žena mala cenu ako dvaja muži. Cez deň totiž pracovala na plantáži, noci trávila s majiteľom a mala s ním i deti." Takmer za štyri storočia obchodovania s otrokmi sa preplavilo cez Atlantik 11 miliónov černochov, z toho sa v roku 1860 v USA nachádzala jedna tretina. Najdlhšie trvajúca a najrozsiahlejšia násilná migrácia v dejinách mala za úlohu ukojiť nenásytné plantážové hospodárstvo. Otrokárstvo a s ním spojený rasizmus zapustili do americkej spoločnosti hlboké korene – otroci nemali práva, nesmeli chodiť do školy, bez súhlasu pána vlastniť majetok, predávať alebo kupovať, mali zakázané svedčiť proti belochovi či proti nemu pozdvihnúť zraň – akékoľvek porušenie týchto nariadení sa trestalo smrťou. Toto všetko sa uskutočňovalo v dobe, keď najväčší európski myslitelia odsudzovali otrokárstvo ako hriech nenásytnosti a nemorálnosti, pričom hlásali všeobecnú rovnosť a rovnoprávnosť. Vznešené myšlienky encyklopedistov – Russoa, Voltaira, Humea, Diderota sa však do reálneho života nepodarilo presadiť. Hoci sa koncom 17. a začiatkom 18. storočia zakázal dovoz nových otrokov do krajiny a Spojené štáty americké sa pokladali za najvyspelejšiu krajinu v oblasti ľudských práv, zrušenie otroctva znamenalo nemysliteľnú realitu, s ktorou by sa akýkoľvek otrokár vyrovnával len ťažko. Otázka o budúcom smerovaní USA rozdelí krajinu na dve protirečiace si celky a vyvrcholí štvorročným bratovražedným konfliktom, ktorý si vyžiada vyše 600-tisíc mŕtvych.
Po ňom sa v roku 1865 okovy segregácie značne povoľujú, nastáva nová éra spravodlivosti a slobody, ktorá má však od dokonalosti poriadne ďaleko. Černošské obyvateľstvo sa zo dňa na deň ocitne na mizine, bez žiadneho majetku, pričom mnohým nezostáva nič iné, než pracovať pre bývalých pánov. Biely plantážnik však musí v novom systéme svojich pracovníkov riadne živiť, šatiť a deliť sa s nimi o polovicu zisku, no z tej strháva náklady vynaložené na černošskú rodinu, čo vedie ku kolobehu dlžôb. I keď plnoletí černosi získali volebné právo, čoskoro sa začali hľadať rôzne spôsoby, ako zamedziť „farebným“ účasti na voľbách. Jedným z nich bola tzv. skúška dospelosti, ktorá spočívala v preskúšaní černocha zo znalosti matematiky, jazyka, všeobecnej gramotnosti a histórie. V tomto prípade sa počítalo s nízkym vzdelaním černochov. Čoskoro začína segregovaný národ fungovať na systéme JIM CROW (meno podľa predstavenia zosmiešňujúceho černochov), presadzujúcom myšlienku rasovej nerovnosti v každodennom živote. Černosi mali zakázané športovať, nesmeli sa pozrieť belochovi do očí či chodiť s nimi po rovnakom chodníku. Na dodržiavanie týchto „zákonov“ okrem štátneho aparátu dohliadal aj neslávne známy Kukluxklan - rasistická organizácia stojaca za verejným lynčovaním, vraždami, podpaľačstvom a znásilneniami mala v časoch svojej najväčšej slávy až 4 miliónov členov. No ani po úpadku populárneho spolku teórie o rasovej nadradenosti zo spoločnosti nevymizli. Stali sa dokonca dôležitou súčasťou zábavného priemyslu – v divadlách či kinách sa bežne ukazoval stereotyp nevzdelaného černocha – symbolu natvrdlosti, neschopnosti a hlúposti. Samotný osud „farebného“ obyvateľstva tak bol ešte na dlhé roky veľmi neistý a veľa na tom nezmenila ani účasť Afroameričanov v americkej armáde počas 2. svetovej vojny. Avšak činy ľudí ako Martin Luther King, Rosa Parksová či Thomas Feverel Merton prinútia vládu konať, presadzujú sa zákony za rovnaké volebné práva, lepšie pracovné podmienky i ukončenie rasovej diskriminácie vo verejných zariadeniach. Sen o tom, ako budú synovia bývalých otrokov a synovia bývalých majiteľov otrokov schopní spoločne zasadnúť za stôl bratstva, v krajine, kde ich nebudú posudzovať podľa farby pokožky, ale podľa charakteru, sa stával pomaly realitou.
Medzi ukážkové príklady rasizmu, netolerancie a nenásytnosti patrí aj pôsobenie Britov v Austrálii, kde sa svedkom asi najohavnejšej genocídy v dejinách stáva ostrov Tasmánia. Na ten vstupujú britskí kolonisti roku 1803, pričom sa hneď pri brehoch piesočnej pláže stretávajú s domorodým kmeňom Tasmánčanov. Kolonisti, zaskočení množstvom divochov, sa v domnení o ich nečistých úmysloch rozhodnú strieľať, čím sa začne krvavý kolobeh udalostí, ktorý odprevadí zo sveta celú 5-tisícovú domorodú populáciu. Obyvatelia žijúci viac ako 10-tisíc rokov v úplnej izolácii sa okamžite stávajú v očiach bielych mužov satanovým dielom. Národ bez kultúry, náboženstva a hodnôt sa dostáva na vlastnom území do pozície štvanej zveri. Hoci sa vláda snaží zabrániť zbytočnému krviprelievaniu a vytyčuje hranicu medzi oblasťou belochov a Tasmánčanov, kolonisti na nekontrolovaných územiach prenikajú hlbšie do vnútrozemia a miestne obyvateľstvo brutálne potláčajú. Vojna s prívlastkom „čierna“, prebieha v ústraní, no o to brutálnejším spôsobom – únosy, znásilnenia a masové popravy sú na dennom poriadku. Tieto zbytočne brutálne a krvavé činy si bieli kolonisti ospravedlňovali teóriou a podradených rasách, podľa ktorej domorodcov nemožno považovať za ľudské bytosti, nie sú schopní prijať učenie Ježiša Krista, čím sú odsúdení na neodvratné zatratenie a smrť. Genocídu spečatilo zistenie, že domorodci trávia noci okolo ohňov, čo z nich činilo ešte ľahšiu korisť, nakoľko ich bolo ľahké prekvapiť v spánku. P. Janega cituje vo svojej knihe kronikára, ktorý opisuje hrôzy týchto nocí. „Ranených dobíjali, deti hádzali do ohňa a bodákmi prepichovali ich telá. Oheň, okolo ktorého sa domorodci schádzali, aby si pospali, sa ešte pred svitaním stal ich vlastnou hranicou." Výsledkom týchto strašných masakrov je pokles domorodého obyvateľstva na asi 300 členov, tí sú vládou vyvezení na Flinders Island v Bassovom prielive, kde im je bezohľadne nanútená cudzia kultúra. Čoskoro ich však začnú decimovať európske choroby a tzv. „chronická skľúčenosť ducha“, ktorá spôsobí apatiu k životu, čo vedie k nulovej pôrodnosti a postupnej smrti celého kmeňa. V roku 1876 zomiera vo veku 75 rokov posledná čistokrvná príslušníčka Tasmánčanov, Trugani. Spolu s ňou odchádza na druhý svet aj mnoho iných kmeňov na územiach Austrálie, ktoré kosí črevný katar, červienka, čierny kašeľ, tuberkulóza, ale i samotné krvavé besnenie belochov. Z pôvodných 250 – 300-tisíc Austrálčanov ich dnes žije necelých 50 tisíc čistokrvných a asi 80 tisíc miešancov, z toho polovica žije v rezervácia či vládnych osadách.
Podobne krutým osudom si prešlo aj Kongo pod vládou Belgičanov či kmene Hererov a Námov v Nemeckej juhozápadnej Afrike, kde boli v tamojších koncentračných táboroch doslova drvení ťažkou a neľudskou prácou. Predchodca táborov smrti z 2. svetovej vojny sa nachádzal na ostrove Shark Island, kde dochádzalo k masovej likvidácii, pričom lebky a telá „farebných“ končili ako výstavné exponáty v európskych múzeách. Dlhé roky využívali túto základňu nemeckí vedci ako svoje privátne laboratórium zamerané na štúdium afrických národov, ktoré boli v oficiálnych štúdiách pravidelne prehlasované za podradné a menejcenné. Čierna rasa tak bola od počiatku kolonizačnej expanzie považovaná za treťotriednu, podriadenú každej inej rase či kultúre. Podobne, no s menšou intenzitou na tom bola mongoloidná rasa, presnejšie Číňania pod nadvládou Britov, ktorí spoločne s ďalšími európskymi mocnosťami roztrhali sebavedomie zlatého draka na kusy. Obyvatelia jednej z najstarších civilizácií na svete sa stávajú vo vlastnej krajine vyvrheľmi a služobníkmi európskeho človeka. Dochádzalo k drancovaniu prírodných zdrojov, násilnému konvertovaniu na kresťanskú vieru či nútenej industrializácii, ktorá pripravila o živobytie tisícky ľudí a v konečnom dôsledku vyprovokovala neslávne známe boxerské povstanie. Vtedajšiu situáciu asi najlepšie vystihuje legendárny nápis, visiaci v šanghajskom parku v oblasti, kde žili Európania: „Zákaz vstupu psom a Číňanom“.
Podobné zmýšľanie sa nieslo celým obdobím kolonializmu, Veľkou vojnou i národným obrodením, aby nakoniec vyústilo do najväčšej ľudskej tragédie v dejinách – holokaustu. Nemecký nacizmus čerpajúci z teórií de Gobineau či Chamberlaina priviedol rasizmus, xenofóbiu a antisemitizmus do absolútnych krajností. V koncentračných táboroch si počas siedmich rokov našlo smrť 12 – 16 miliónov ľudí, najmä príslušníci „podradných“ rás/etník, predovšetkým Židia, Rómovia a Slovanské národy. No ani po páde šialeného režimu a vzniku viacerých medzinárodných dokumentov o ľudských právach sa rasistická ideológia úplne nevytratila. Aj po roku 1945 sa štáty ako Juhoafrická republika či Zimbabwe riadili myšlienkou segregácie a nadradenosti bielej rasy. Vyššie uvedené príklady by nám preto mali byť mementom, že akékoľvek rozlišovanie prevahy na základe rasy je z vedeckého hľadiska falošné, morálne odsúdeniahodné, nespravodlivé a nebezpečné, pričom neexistuje žiadny dôvod na rasovú diskrimináciu, kdekoľvek, v teórii alebo v praxi.
