„Je to otrok, samozrejme, ale je to človek.“
Rímski občania skupujú tisíce hektárov ornej pôdy, ktoré štát získal počas krvavých dobyvačných vojen. Pri obrábaní tak rozsiahlych pozemkov je však potrebná lacná pracovná sila, za účelom čoho sa zvyšuje dopyt po mocných rukách otrokov.
Dennodenne pripláva k brehom Apeninského polostrova tisíce otrokárskych lodí s tým najžiadanejším tovarom. Kedysi ľudské bytosti sú masovo predávané rímskemu štátu alebo priamo veľkostatkárom, pre ktorých zbedačení zajatci neznamenajú viac než hovoriace nástroje. „Zvieratá“ sa získavajú nielen v dobyvačných vojnách, ale i v dobách mieru od otrokárov či pirátov drancujúcich prímorské oblasti. Na vrchole moci impéria tak vlastnila otroka takmer každá domácnosť, čím sa stal človek bez práva jedným z dôležitých pilierov rímskej ekonomiky a jej príjmov. Neskúsení ale fyzický silní jedinci sú využívaní na farmách, stavbách, doloch či v mlynoch. Naopak, vzdelanejší majú to „šťastie“ pracovať ako učitelia, lekári, kuchári alebo účtovníci. Pre slobodného občana bola totiž manuálna práca považovaná za odpad, určená pre nemysliaceho a prostého človeka. Celková rímska výroba tak v podstate stála na zbičovaných chrbtoch otrokov, ktorí podľa odborníkov tvorili až polovičku obyvateľov Ríma. Zaujímavosťou je, že sa oblečením vôbec nelíšili od patricijov alebo plebejcov a ťažko by ste ich rozoznali v kúpeľoch či amfiteátroch od obyčajných občanov. Táto skutočnosť pohoršila jedného senátora natoľko, že zvažoval zakázať otrokom návštevy týchto miest, rovnako chcel, aby všetci nosili rovnaký odev a veľký železný náramok na znak podradenia svojim pánom. Návrh bol však zamietnutý z obavy, že by si otroci mohli uvedomiť, koľko sa ich v Ríme vlastne nachádza, čo by v konečnom dôsledku mohlo viesť k ich organizácii a následnej vzbure.
Zachádzanie s otrokmi pochopiteľne vychádzalo z ich prakticky nulového sociálneho statusu. Hovoriace nástroje patriace medzi zvieratá boli úradmi považované za neživé veci, s ktorými môže človek zaobchádzať podľa vlastného uváženia. Na rozdiel od rímskeho občana mohli byť vystavení brutálnym telesným trestom, sexuálnemu zneužívaniu či mučeniu. V lepšom prípade predaní do gladiátorskej školy alebo verejného domu. Bolo tiež nemysliteľné, aby sa podieľali na politickom živote, slúžili vo vojsku a uzavreli kúpnu zmluvu. Vo všeobecnosti sa však dá povedať, že ďaleko horšiemu zaobchádzaniu s otrokmi dochádzalo v usadlostiach, kde boli ich pánmi rovnako nevoľníci. Ako správcovia veľkých statkov sa chceli rímskemu hospodárovi zavďačiť vysokými výnosmi, a tak vyžadovali od „treťotriedneho“ otroka absolútnu poslušnosť. Otroci mohli na súde svedčiť len pokiaľ boli mučení, keďže sa predpokladalo, že budú svojim pánom bezmedzne verní. Nemohli sa ženiť ani vlastniť majetok, pokiaľ sa im narodilo dieťa, bolo taktiež otrokom. Potomkovia týchto podľudí sa však mohli tešiť väčšej priazni, na oplátku sa do nich očakávala absolútna poslušnosť a podradenosť.
Avšak aj tie najsilnejšie okovy musia byť raz rozdrvené. Miera znášať otroctvo a neslobodu má svoj okraj a isté hranice. Po ich prekročení už túžbu po slobode a vlastnej vôli neudrží žiadny meč, strach ani smrť. Tou najznámejšou vzburou otrokov je nepopierateľne Spartakove povstanie, na ktoré sa pozrieme možno nabudúce v samostatnom článku. Pred jeho výpravou za slobodou však skúsilo šťastie mnoho odvážlivcov ako napríklad Eunus a Athénión. Prvý z menovaných bol jedným z mnohých sýrskych otrokov pracujúcich pre istého boháča Dámofilosa, ktorý spoločne so svojou ženou zaobchádzal s otrokmi neobyčajne kruto a bezohľadne. Brutálne ich mučil, sexuálne zneužíval, odopieral im jedlo i vodu. Zbedačení otroci sa preto rozhodli pre vzburu, vtrhli do majiteľovho domu a všetkých vrátane novorodencov povraždili. Zmilovali sa len nad Dámofilovými dcérami, keďže tie sa v minulosti chovali k otrokom súcitne. K rebélii sa postupne pridali ďalší otroci a Sýrčania si za svojho veliteľa zvolili práve statočného Eunusa, pričom ho považovali za proroka bohyne Atagatis. „Divokým zvieratám“ sa podarilo niekoľkokrát poraziť rímsku armádu a ovládnuť takmer celú Sicíliu. Vodca vzbúrencov sa následne prehlásil za kráľa najväčšieho ostrova v Stredozemnom mori a vytvoril prvý štát v dejinách ľudstva, v ktorom vládli bývalí otroci. Misky váh sa však čoskoro naklonili na stranu Pyšnej orlice, kedy na ostrov roku 132 pred n. l. priplával so silnou armádou skúsený veliteľ Marcus Perperna. Ten hlavnú baštu rebelov Hennu vyhladoval, následne prenikol do ulíc mesta a vzbúrencov vrátane Eunusa ukrižoval. Prorok bohyne Atagatis sa však stal jasným symbolom pre budúce generácie zotročeného obyvateľstva.
V nasledujúcich rokoch vypukli naprieč celým impériom povstania proti útlaku a okovám slobody. Najväčšie z nich roku 104 pred n. l. rozpútal pastier menom Athénión, ten svojho pána vlastnými rukami pripravil o zrak a jazyk, pričom vyslobodil zúbožených otrokov a postavil sa na ich čelo. Podľa rímskeho historika Flora bol Athénión oveľa krutejší než jeho predchodcovia: „Ako by sa chcel pomstiť aj za neho (Eunusa), bez milosti drancoval dediny, mestá i osady, s otrokmi jednal omnoho brutálnejšie než s ich pánmi, keďže ich mal za zradcov.“ Prvotné vojenské úspechy ho však opustili v roku 100 pred n. l., kedy Titus Aquilius odrezal vzbúrencov od prísunu zásob, čím ich dohnal k bezvýchodiskovej situácii. Porazení otroci dávali pred kapituláciou radšej prednosť samovraždám. Potupnej smrti neunikol ani samotný Athénión, ktorého rímski legionári roztrhali na kusy, keď sa oňho bili ako o bojovú korisť.
Postavenie a status najnižšej kasty spoločnosti sa začal zlepšovať až v období cisárstva. So stratou provincií a príjmov začal postupne klesať aj prísun nových otrokov. Pracujúcich zajatcov tak ubúdalo, stali sa potrebnejšími a nedostatkovými, čo im zabezpečilo miernejšie zaobchádzanie a väčšie práva. Okrem povstaní a nepokojov, prispeli k postaveniu otrokov aj rôzne náboženské či filozofické smery. Hlavne vplyv stoicizmu na rímsku spoločnosť zaistil radikálne zmeny. Charakteristickou pre túto dobu sa stáva veta rímskeho filozofa a politika Seneca : „Sú to otroci? Nie, ľudia! Otroci? Nie, naši susedia! Otroci? Nie, priatelia nižšieho postavenia.“ Podobný názor zastáva aj Gaius Petronius: „Aj otroci sú ľudia, boli kojení rovnakým materinským mliekom ako my i keď im zlý osud prichystal horšie postavenie.“ K uľahčeniu otrockého života prispieva aj rímske zákonodarstvo. Vyhláška Lex Petronia zakazuje majiteľom otrokov predhadzovať svoj „majetok“ v amfiteátri rozzúreným šelmám. Císár Claudius vydáva verdikt, v ktorom udeľuje slobodu všetkým chorým alebo práce neschopným otrokom. O 15 rokov neskôr je zakázaná ich kastrácia. Panovník Hadrián zase vydáva zákaz predávať otrokov a otrokyne do verejných či gladiátorských škôl. Každý trest musí byť schválený cisárskym úradníkom a popravy sú posudzované ako chladnokrvné vraždy.
Hovoriaci nástoj slúžiaci výhradne na prácu sa môže svojho pána zbaviť jedine smrťou alebo prepustením zo služby. K prepusteniu dochádzalo buď za dobré služby alebo vyplatením za cenu, za ktorú bol kúpený. Podľa Cicerona sa mohol šetrný otrok vykúpiť za sedem rokov, no i to neznamenalo jeho úplnú slobodu. Okovy mu mohol strhnúť až rímsky preato v súdnom konaní, čím z neho učinil prepustenca. Toho však púta aj naďalej vernosť k bývalému pánovi, ktorému musí pravidelne nosiť bohaté dary a financie, pričom sa s ním nemôže súdiť čí svedčiť proti nemu. Otroctvo tak v staroveku znamená rozvoj a progres, umožňuje produktívnu výrobu a priemysel. No ani ľudský materiál nie je nevyčerpateľný, úpadkom prosperity a sily rímskej ríše upáda aj otroctvo a okovy neslobodných, odvetvie sa stáva značne nevýhodným a drahým. Krízu však čoskoro zažehná feudalizmus a vynútené nevoľníctvo.
