Španielsky dobrodruh, ktorý si pred 495 rokmi podmanil jednu z najvýznamnejších ríš Ameriky.
Medzi španielskymi conquistadormi Nového sveta ťažko nájdeme niekoho známejšieho, než pokoriteľa Aztéckej ríše, Hernanda Cortésa. Práve vďaka jeho krvavým výbojom začiatkom 16. storočia patrí dnes Mexiko (a ďalšie štáty regiónu) medzi španielsky hovoriace krajiny. Jeho život neskôr inšpiroval ďalšie dobrodružné výboje, ktoré priniesli Pyrenejskému polostrovu veľmocenské postavenie a nadobro zmenil ekonomiku starého kontinentu.
Uveďme si najprv pomery, v ktorých Hernán Cortés Monroy Pizarro Altamirano, ako v španielčine znelo jeho celé meno, vyrastal. Narodil sa v roku 1485 v meste Medellín, vo vtedajšom Kastílskom kráľovstve ako jediné dieťa Martína Cortésa a Cataliny Pizarro Altamirano (po svojej matke bol vzdialeným príbuzným Francisca Pizarra). Jeho rodina patrila ku vyššej spoločenskej vrstve a Hernanda čakala sľubná budúcnosť. Ešte ako 14-ročného ho rodičia poslali študovať právne vedy do Salamanca, už vtedy ho však uchvátili príbehy o exotickom Novom svete, a tak v roku 1504 na sklamanie okolia definitívne zanechal štúdia, aby sa pripojil k posádke lode smerujúcej do španielskej kolónie v dnešnej Dominikánskej republike. Po príchode sa zúčastňoval na dobyvačných výpravách v Hispaniole a Kube, vďaka čomu získal povesť schopného vojaka a za svoje služby bol štedro odmenený rozsiahlymi pozemkami či indiánskymi otrokmi.
Roku 1517, kedy expedičná výprava vedená Franciscom Hernández de Córdobab priniesla na Kubu povesti o vzdialenej krajine plnej blýskavého zlata, sa Cortés zaslepený vidinou moci rozhodol prenajať svoje pozemky s cieľom nazhromaždiť dostatočný počet lodí a zásob na novú dobrodružnú výpravu. Oficiálne išlo o preskúmanie doposiaľ nepoznanej zeme na západe a o nadviazanie obchodných stykov. Na túto činnosť dostal súhlas aj od guvernéra Kuby, ktorý mu však zakázal danú krajinu kolonizovať, no v prípade „skutočného záujmu kráľovstva„ dostal povolenie na mimoriadne opatrenia. Už 11. marca 1519 pristálo na pobreží polostrova Yucatán jedenásť Cortésových lodí a čoskoro sa začala jedna z najkrvavejších etáp dobývania Nového sveta. Spočiatku ho domorodí Aztékovia vítali darmi v podobe potravín, vzácnych perál a prekrásnych žien, keďže jeho príchod sa v ich proroctvách kryl s príchodom mýtického boha s bielou kožou, ktorého mnohí pôvodní obyvatelia videli práve v Cortésovi. Na radu svojej domorodej tlmočníčky La Malinche využil španielsky conquistador tohto mýtu a od kráľa Moctezuma II. si vynútil hory zlata. To mu však samozrejme nestačilo, opantaný víziou bohatstva a moci nechal potopiť všetky svoje lode (až na jednu, prostredníctvom ktorej komunikoval so španielskou korunou), aby znemožnil svojim mužom akýkoľvek pokus o návrat na Kubu.
V polovici augusta 1519 sa so zhruba 500 vojakmi a 12 koňmi vybral na pochod náročným terénom k hlavnému mestu Aztéckej ríše Tenochtitlánu. Nenásytný dobyvateľ po ceste prechádzal aj malým štátom Tlaxala, kde sa mu tunajšie obyvateľstvo postavilo na odpor. Španielske meče, kuše, bojové psy a strelné zbrane si však hravo poradili s primitívnou výzbrojou domorodcov a poľahky rozdrvili indiánsky vzdor. Cortés následne vyhlásil, že ak domorodí národ prijme kresťanstvo a podvolí sa vôli panovníka Karola V., odpustí mu jeho neúctivé chovanie a na znak zmieru zvrhne nenávideného vládcu Aztékov. Obyvatelia Tlaxcala, obávajúci sa vyhladenia, nakoniec súhlasili a podporili Španielov asi 2 000 bojovníkmi a 3 000 nosičmi. Cortés pokračujúc vo svojom pochode prišiel v októbri toho istého roku do druhého najväčšieho mesta Aztéckej ríše, Cholula. Práve tu prikázal podniknúť preventívny úder, ktorý mal poslúžiť ako výstraha akýmkoľvek ďalším snahám o odpor. Španieli vtedy bez milosti popravili príslušníkov miestnej honorácie, zapálili mesto a zabili asi 30 000 jeho obyvateľov. Keď sa o tom dopočuli okolité kmene, zo strachu o holú existenciu sa okamžite pripojili k výprave „bieleho boha“.
8. novembra 1519 dorazili dobyvatelia konečne do Tenochtitlánu, kde ich panovník Moctezuma ll. prijal v honosnom paláci s otvorenou náručou plnou darov. Zlato a šperky však Španielom nestačili a požadovali od Aztékov, aby očistili chrámy od ľudskej krvi a odstránili v nich všadeprítomné modly, ktoré sa neskôr nahradili sochami Panny Márie a Svätého Krištofa. Aj po splnení všetkých týchto podmienok sa nedôverčivý Cortés stále obával zrady, a tak dal aztéckeho vládcu uväzniť v paláci a trónu sa ujal sám. Po niekoľkých týždňoch ale začalo napätie v meste vzrastať, keďže si mnoho obyvateľov pomaly uvedomovalo, že ich panovník je v okovách a oni musia živiť nenásytnú výpravu Španielov a ich indiánskych spojencov. Ťažkú situáciu neuľahčila ani správa o pristáti približne tisícok vojakov na mexickom pobreží, vyslaných Diegom Velázquezom s rozkazmi údajného dezertéra zajať. Dve stovky mužov Cortés nechal v Tenochtitláne a so zvyškom sa vybral oproti výsadku. I napriek početnej nevýhode expedíciu rozdrvil a porazených vojakov presvedčil, nech sa k nemu pridajú. Jeho dôstojník Pedro de Alvarado, ktorému nechal hlavné mesto na starosti, však nemal také diplomatické zručnosti a počas aztéckej náboženskej ceremónie nechal zmasakrovať takmer všetkých jej účastníkov - mužov, ženy, aj deti. Obyvateľstvo sa vzbúrilo a ani včasný Cortésov návrat nezabránil zabitiu Moctezuma II. a strate tohto mesta. Po nočnom úteku a následnom skonsolidovaní vlastných síl rozpútal Cortés ofenzívu, ktorou si mal Aztécku ríšu definitívne podrobiť.
Systematicky začal obsadzovať mestá okolo Tenochtitlánu, čím ho chcel odrezať od okolitého sveta a zamedziť mu prísun potravín. Táto fáza výpravy bola neobyčajne namáhavá a brutálna, keďže spojenci z Tlaxcala prežívali iba vďaka pojedaniu nepriateľských tiel, kým Španieli sa živili koňmi, psami alebo kukuricou. Počas dlhotrvajúcich výbojov dobyvatelia pomáhali svojim spojencom s vyhubením mnohých nepriateľských kmeňov, začo získavali chcený kov, krásne ženy a indiánskych otrokov. Neraz v týchto brutálnych bitkách Cortésovi vojaci porazili aj 100-násobnú prevahu. Samotné obliehanie hlavného mesta podporil aj rozširujúci sa vírus kiahní, ktorý mal na vyhladované domorodé obyvateľstvo katastrofálne účinky. V auguste 1521 Tenochtitlán po trojmesačnom obliehaní padá a posledný aztécky panovník Cuauhtémoc sa vzdáva. Španieli následne vtrhnú do mesta, zrovnajú ho zo zemou a zmasakrujú asi 120 až 240-tisíc jeho obyvateľov. Aztécka ríša je absolútne rozdrvená a na jej troskách sa zakladá kolónia Nové Španielsko, ktorej prvým guvernérom nie je nikto iný ako neporazený conquistador. V ďalších rokoch Cortés utláča posledné zvyšky odporu, pokresťančuje obyvateľstvo, buduje rozsiahle plantáže a na prekvapenie prináša do krajiny aj základné občianske práva. Kráľ Karol V. ho v roku 1528 za zásluhy menuje do šľachtického stavu, no zároveň ho zbavuje úradu guvernéra. Dobyvateľ tak odchádza so svojím synom do Číny a neskôr do Európy. O dva roky sa vrátil naspäť do Mexika, no nikdy už nedosiahne úrovne moci, ktorú mal po pokorení Aztékov, podarí sa mu však ešte objaviť územie, dnes nazývane Kalifornia. V roku 1541 sa bohatý ale zatrpknutý vracia definitívne do Starého sveta, kde o šesť rokov neskôr zomiera blízko Seville na zápal pohrudnice.
I pre dnešných historikov je veľmi náročné charakterizovať tohto španielskeho conquistadora. Jeho neopísateľné krutosti a brutality sa stali neodmysliteľnou súčasťou dobývania Nového sveta. Na druhej strane mu nemožno uprieť vynikajúce strategické myslenie, snahu zarábať na ruinujúcom plantážovom hospodárstve, štedré odmeňovanie jeho spojencov z Tlaxcala a rešpekt k indiánom ako váženým protivníkom. Aj keď ide o jeden z najpozoruhodnejších príbehov v histórii, v dnešnom Mexiku je postava Hernanda Cortésa zavrhnutá, pripomína ho tam iba jediná socha na námestí v Coyoacán a pol milióna potomkov dobyvateľov.
