Odveký boj proti nerovnosti, útlaku a krivde.
Walter Tyler je pomerne záhadná postava anglickej histórie, ktorá zažiarila len na krátky moment. Jediné, čo sa dá o ňom s istotou povedať, je len to, že sa stal vodcom sedliackeho povstania v Anglicku, kedy si ho ako hlavného odporcu dane z hlavy zvolili samotní roľníci. Podľa dobových záznamov vieme, že sa živil ako pokrývač striech, ale pravdepodobne mal za sebou aj vojenské skúsenosti, čo podporuje aj francúzsky kronikár Jean Froissarta, Tylerov súčasník, ktorý ho označuje za sluhu rytiera Richarda Lyona v takzvanej storočnej vojne. Froissart ho neopisuje príliš lichotivo, vykreslil ho ako pomstychtivého, krutého a nerozvážneho. Podľa priebehu a hlavne rýchlosti potlačenia povstania však nemožno prehliadnuť, že ho zorganizovali pomerne nedbalo. Tyler však predstavoval iba jedného z vodcov, pričom netreba zabúdať, že hlavnú hnaciu silu predstavovali práve samotní roľníci bojujúci za svoje práva a slobody. Navyše, podobné sedliacke povstania sa udiali na starom kontinente už predtým, napríklad vo Flámsku či v samotnom srdci Francúzska.
Spomenuté povstania roľníkov však zďaleka neboli jediné a nedajú sa zaradiť v Európe medzi ojedinelé javy. V histórii všetko so všetkým súvisí, z toho dôvodu korene týchto povstaní treba hľadať už v rokoch 1349- 1351, kedy námorníci z Janova priniesli z Ázie a Afriky čiernu smrť - epidémiu, ktorá za tri roky svojho vyčíňania zabila 25 miliónov ľudí, z toho 2 a pol milióna Angličanov, čo znamenalo pokles obyvateľstva o jednu tretinu. Hovorí sa však, že všetko zlé je na niečo dobré a toto tvrdenie sa potvrdilo aj v prípade triumfu moru nad starým kontinentom. Zo zredukovania počtu ľudí a z toho vyplývajúceho nedostatku pracovných síl mohli ťažiť poddaní, teda aj sedliaci či inak povedané roľníci. Šľachticov na jednej strane nedostatok poddaných nútil prenajímať im svoju pôdu za peniaze, na strane druhej iní nájomníci pôdu opúšťali. Toto v konečnom dôsledku zväčšovalo dôležitosť, čo viedlo k zvyšovaniu ich mzdy, a teda aj celkovej životnej úrovne.
Pre lepšie pochopenie atmosféry, za akej Tylerovo povstanie vzniklo, si treba priblížiť v krátkosti aj dianie storočnej vojny. Tento konflikt v podstate nebol nič viac a nič menej ako reťaz kratších a finančne nákladných vojen Anglicka a Francúzska o francúzsky trón, Akvitániu a už vyššie spomenuté Flámsko. Keď v roku 1328 v krajine galského kohúta vymrel kráľovský rod Kapetovcov, za francúzskeho kráľa zvolili bratranca posledného Kapeta - Karola IV., Filipa VI. z rodu Valois. Francúzsku korunu si však túžil nasadiť na hlavu aj anglický kráľ Eduard III., synovec Karola IV. Z tohto dôvodu vypukla roka 1337 vojna, ktorá sa na začiatku niesla v duchu drvivých anglických víťazstiev (Sluis 1340, Kreščak 1346, Poitiers 1356).
Krvavá vojna však mala svoju tienistú stránku aj pre našu vyhrávajúcu veľmoc, boje sa často prerušovali, pretože oboch súperov finančne vyšťavili. Mier v Brétigny, uzatvorený roku 1360, zaručil Anglicku zisk rozsiahlych francúzskych území. Po tomto veľkolepom vzlete však nastal ešte hlbší pád, pretože v bojoch nasledujúcich po tomto prímerí Anglicko prišlo o väčšinu zo svojho Normanského vojvodstva. Totižto ochorel a následne zomrel následník anglického trónu Eduard z Woodstocku, zvaný aj ako Čierny princ. Vidiac smrť svojho milovaného potomka i samotný Eduard lll. prichádza o rozum a sťahuje sa z politického života na perifériu. Naopak, vo Francúzsku vládol pevnou rukou Karol V, ktorému sa podarilo získať spojenectvo Kastílska, čím Anglicko stratilo námornú prevahu a tým pádom aj svoj najväčší tromf. Dokonca sa Francúzom podarilo plaviť aj po Temži a ohrozovať anglické obyvateľstvo, čo stupňovalo napätie.
Koncom 14. stor. vládli v oboch krajinách neplnoletí panovníci. Vo Francúzsku nastúpil Karol VI. a v Anglicku Richard II., za ktorého vládol jeho strýko Ján z Gentu. Politickým sobášom Richarda s dcérou svojho najväčšieho soka nastalo dvadsaťročné prímere. Storočnú vojnu viedli králi a šľachtici z túžby po moci, no najväčšiu ťarchu z nekonečných ťažení niesli ako vždy na bedrách obyčajní ľudia Z vyššie uvedeného vyplýva, že v čase vlády Richarda II. sa v rámci storočnej vojny v podstate nebojovalo, avšak v Anglicku vládla neutešená situácia. Po smrti Eduarda - Čierneho princa a šialenstve kráľa Eduarda III. sa faktická moc nad krajinou ocitla v rukách neobľúbeného Jána z Gentu – vojvodu z Lancesteru a kráľovej milenky Alice Perrersovej. Parlament schválil v roku 1351 štatút zadržujúci zvyšovanie miezd všetkých robotníkov, čo sa v konečnom dôsledku ukázalo ako nemožná myšlienka vzbudzujúca odpor u väčšiny chudobného obyvateľstva. Ďalším zdrojom nespokojnosti bola skutočnosť, že majitelia sa pokúšali zastaviť novú mobilitu pracovných síl tým, že potvrdili svoje prastaré práva o obnove nevoľníctva. Navyše, aby sa naplnila vojnou vyprázdnená štátna pokladnica, od roku 1377 do roku 1380 sa schválili tri rôzne druhy daní. Najnenávidenejšou sa stala posledná z roku 1380, podľa ktorej každý muž aj žena nad 15 rokov bez ohľadu na majetok musel zaplatiť jeden šiling. Pre šľachtu a duchovenstvo zanedbateľná suma, pre roľníkov však mnohokrát ekonomická katastrofa.
V máji 1381 roľníkom pretiekol pohár trpezlivosti, prvotný protest vzplanul až k vzbure, keď sa v Essexe snažili nepopulárnu daň z hlavy vybrať opakovane. Obyvatelia dedín sa bránili ich platbe či zatknutiam, čo vyústilo až k vraždám vyberačov daní. Muži zo strachu pred trestami za násilnosti či nevyplatenia daní utekali do lesov, kde sformovali roľnícku armádu vyzbrojenú vidlami, sekerami, dýkami či zastaranými lukmi. Keď si to predstavíme, znie to možno komicky, ale podobné násilné incidenty s útekmi do lesov sa odohrávali takmer na celom území Anglicka a toto vojsko naberalo na počte naháňajúc hrôzu. Netrvalo tak dlho a z ohniska vzbury v Essexe sa bojovná nálada čoskoro rozšírila do Kentu či Bedfordu, teda na celý juhovýchod Anglicka, kde radikálny kňaz John Ball hlásal myšlienky o sociálnej rovnosti. Zápal Johna Balla pre svoju víziu tvoril pomyselné jadro povstania, hovoriac obyčajnému ľudu z duše, čo dokazuje aj jeho kázeň zaznamenaná Froissartom: "Ľudia dobrí, v Anglicku nemôžu ísť veci dobre a tiež dobre nepôjdu, kým nebudú všetky statky spoločné, kým tu bude nevoľník a šľachtic, kým si nebudeme všetci rovní. Prečo sú tí, ktorým hovoríme šľachtici, väčšími pánmi než my? Všetci, ako tu sme, sme z jedného otca a z jednej matky, z praotca Adama a z pramatky Evy. Ako nám môžu povedať a dokázať, že sú lepšími pánmi než my, okrem toho, že nás nechajú drieť sa a pestovať to, čím oni mrhajú. Oni majú zamat a my hrubé súkno, oni majú víno, korenie a chutný chlieb, my máme otruby a slamu a pijeme vodu, oni si žijú v krásnych zámkoch a my máme len dážď a vietor v poliach, žijú len z nás a z toho, čo splodí naša drina. Poďme teda ku kráľovi! Je mladý. Ukážme mu naše otroctvo! Povedzme mu, že chceme, aby sa to zmenilo, alebo že si pomôžeme sami! "
Tak sa aj stalo a zbedačení ľud sa rozhodol konať. V Kente si za svojho vodcu vybrali práve Tylera, ktorý ich mal ako bývalý vojak a najväčší odporca dane z hlavy viesť na ich krvavú misiu. Pálili mestské sídla, pričom si to často neodniesol len šľachtický majetok a situácia sa mnohokrát úplne zvrtla. Tentoraz to neboli vidiečania, čo hľadali útočisko v lesoch, ale naopak šľachtici spolu s duchovenstvom. Rebeli sa zmocnili najprv Maidstonu, následne Canterbury. Potom pokračovali pochodom do Londýna, kde sa ich počet ešte navýšil, nakoľko ich miestne obyvateľstvo bez boja vpúšťalo do mesta. Po prvotnom neúspešnom pokuse o rozhovor s Richardom II, keď sa pred davom schoval v Toweri, viedol Tyler dav do centra, kde sa mu ale vymkol z rúk. Vyplienili a vypálili mnoho domov, (vrátane Savoy Palace, bydlisko Jána z Gentu ) archívu s listinami o nevoľníctve či väzenia, z ktorého vypustili aj zločincov a vrahov, čo ešte prehĺbilo vzniknutý chaos. Dokonca v Cheapside postavili popravisko a začali všetkých svojich odporcov bez milosti stínať. V iných častiach napríklad nastalo masakrovanie len kvôli tomu, že ju obývali cudzinci či etnické menšiny. Dňa 14. júna sa nakoniec kráľ stretol s niektorými z rebelov na Mile Ende (časti Londýna) a súhlasil s ich požiadavkami na zrušenie nevoľníctva, zaplatenia služby na poliach i zrušenia anglického monopolu na trhu s obmedzenými nákupmi a predajmi pre cudzincov.
Všetko sa však udialo bez vedomia ich vodcu, takže zároveň s týmto stretnutím, prípadne ihneď po ňom, Tyler s inou skupinou povstalcov obsadil londýnsky Tower a zabil arcibiskupa z Canterbury spolu s niekoľkými ďalšími úradníkmi. Nasledujúci deň sa Tyler stretol s kráľom u Smithfield, kde predstavil nové ostrejšie požiadavky, vrátane jednej o konfiškácii všetkého cirkevného majetku. I keď mu kráľ vyhovel, Tylera zanedlho obkľúčila kráľovská družina a verejne ho obvinil z drancovania anglického majetku. Došlo k ostrej výmene názorov, po ktorej sa vodca povstania zvalil k zemi mŕtvy. Štrnásťročný panovník medzi tým upokojil dav, čím ho udržal v šachu, kým veľmoži nepriviedli ďalšie posily. Rebeli totiž pevne verili, že mladý kráľ je na ich strane a jediní, ktorí im stoja v ceste, sú jeho nenávidení radcovia. Opak sa však ukázal byť pravdou, po príchode vojakov kráľ nalákal dav do obkľúčenia a rozdrvil ničivou silou. Vzburu, ktorá sa rozzúrila postupne takmer v celom Anglicku, sa tak podarilo v priebehu augusta 1381 definitívne tvrdo potlačiť.
Paradoxne počet popravených nepresiahol viac ako 2000, hoci do Londýna dorazil 5 násobný počet. Dôvod tohto „milosrdenstva“ netreba hľadať dlho, šľachtici nemali potrebu oklieštiť už aj tak primalý počet pracovných síl. Teror vládnucich tried však trval naďalej, pobočníci Tylera boli verejne popravení, ich potomkovia stratili možnosť vstupu na univerzity či vlastnenia majetku. Liberálni rytieri a mešťania sympatizujúci s roľníkmi stratili v parlamentu svoju predošlú moc. Kráľ Richard okamžite odvolal svoje sľuby zo stretnutia v Mile Ende, pričom ani o pár rokov neskôr, keď sa ujal samostatnej absolutistickej vlády, situáciu v prospech roľníkov radikálne nezmenil. Hoci toto povstanie skončilo neúspechom rovnako rýchlo ako sa začalo, nastolilo nezastaviteľný trend v celej západnej Európe. Vidiecke obyvateľstvo sa pomaly, ale isto rozhodlo bojovať za seba a svoje práva, vďaka čomu postupne získavalo práva svojich meštianskych bratov a v priebehu 15. a 16. storočia utlmilo šialenstvo nevoľníctva.
