Smutný príbeh kedysi atraktívneho mesta.
Doby majestátnych parníkov preháňajúcich sa po amerických riekach máme už dávno za nami, lenže jedno opustené mestečko by sa o tejto doby najradšej vrátilo aj hneď. Mesto Cairo, ktoré zdieľa anglický názov s hlavným mestom Egypta (Cairo – Káhira), v časoch svojej najväčšej slávy tažilo najmä z priaznivej pozície na sútoku dvoch významných riek regiónu zvaného príznačne Malý Egypt.
Z jednej strany teda mestečko obklopuje rieka Mississippi a z druhej zase rieka Ohio, čo pred desiatkami rokov predstavovalo ideálne podmienky pre vznik dopravnej križovatky. Do prístavného mesta sa chodievali dobre najesť a napiť celé posádky parníkov a čulý ruch prospieval aj miestnym podnikateľom, ktorí si na živobytie zarábali ako len vedeli. Parníkov bolo v tom čase dosť a dopyt po tovare či ľuďoch len a len stúpal, takže o biznis sa nebolo treba strachovať. Nanešťastie pre Cairo, záujem o prístavné mestečko začal postupne upadať po tom, čo Spojené štáty americké dostali do výbavy nové železnice a nákladné vlaky sa mnohým prepravcom páčili o čosi viac ako parníky. Cairo sa z nového trendu spamätávalo ťažko, ale nakoniec sa do určitej miery prispôsobilo aj vlakovej doprave a chvíľu to vyzeralo na veselý koniec, lenže osud rozhodol inak. Miera vlakovej dopravy v regióne naberala na obrátkach a ľuďom spoliehajúcim sa na lodnú dopravu zamŕzali príjmy, a tak sa často zbalili a išli hľadať šťastie a prácu niekam inam.
Okolo roku 1920 žilo v prístavnom meste viac než 15-tisíc obyvateľov, čo neznie ako veľké číslo, ale tento počet akurát postačoval na obhospodárovanie celej logistiky či reštauračných a iných služieb. V roku 2014 však počet obyvateľov ledva dosiahol 2,5-tisíc a dnes je to už zase o pár stoviek menej, pretože ekonomická situácia skrátka nedovoľuje ľuďom zostať v meste, kde nemajú šancu nájsť si prácu. Ďalším problémom mestečka sa po americkej občianskej vojne stali aj rasové trenice medzi Afroameričanmi a belochmi, ktoré roky iba tleli a v 60. rokoch minulého storočia potom vybuchli po vražde afroamerického vojaka a oba rasové tábory začali proti sebe zbrojiť nielen slovne, ale vybavili sa aj zbraňami a situáciu jedného času musela prísť riešiť až Národná garda.
Počiatky týchto nepokojov by sme mohli hľadať ešte na samom začiatku 20. storočia, kedy z približne 15-tisíc vtedajších obyvateľov bolo až 5-tisíc Afroameričanov a takýto rasový pomer nepatril v neveľkých amerických mestách medzi samozrejmosti. V tom čase žilo v Cairo dokonca až 5 percent z celkovej populácie Afroameričanov v štáte Illinois a rok 1909 priniesol otrasné momenty, keď bolo v meste zorganizované verejné lynčovanie dvoch mužov obvinených z vrážd. Obyvatelia sa teda vedeli veľmi rýchlo zjednotiť do potrebných skupín, keď išlo o ich vlastné záujmy a zákony museli ustupovať tomu, na čom sa dohodli veľké skupiny miestnych ľudí.
Ekonomické problémy spojené s rasovými nepokojmi napokon znamenali odsťahovanie drvivej väčšiny obyvateľstva a fotografie z centra mesta z posledného obdobia zachytávajú minimálne počty fungujúcich zariadení a oveľa viac budov, ktoré si už do starostlivosti zobrala príroda. A príroda sa s Cairom nemaznala ani v roku 2011, keď sa z koryta blízko mesta vylievala rieka Mississippi a jej hladina dosahovala historické povodňové maximá z 30. rokov minulého storočia. Povodne iba prispeli k tomu, čo mali stovky a stovky obyvateľov dopredu naplánované už dávno a po skončení nútenej evakuácie sa domov už množstvo ľudí ani nevrátilo. Aby sme ale iba nekritizovali, v meste dodnes, aj keď v trochu obmedzenom režime, funguje malá klinika poskytujúca približne 2-tisíc obyvateľom základnú zdravotnú starostlivosť a taktiež aj priestor pre liečbu duševných porúch a psychologických problémov. Všetky turbulentné obdobia potom prežila ešte aj verejná knižnica, ale americké Cairo prehralo svoju vojnu za prosperitu a blahobyt. Jeho história tak aspoň bude navždy slúžiť ako dôkaz o tom, že aj skvelé mestá vedia za krátky čas stratiť všetko, čo sa v nich tak dlho budovalo.
