Liečebňa Waverly Hills sa zapísala ako jedna z najdesivejších v histórii.
Počas 20. storočia boli Spojené štáty pustošené tuberkulózou. Keďže v tej dobe proti nej ešte neboli vyvinuté žiadne medikamenty, zabíjala celé rodiny, niekedy dokonca likvidovala malé mestá. Epicentrom šírenia choroby sa stal vďaka miestnym podmienkam Louisville v Kentucky. Práve tu vzniklo v roku 1910 Waverly Hills Sanatorium. V priestoroch bývalej školy tak zrazu vyrástlo sanatórium na liečbu a pomoc nakazených tuberkulózou. Spočiatku dokázala nemocnica pobrať len pár desiatok pacientov. Ale ako sa choroba šírila, rozširoval sa zároveň aj celý komplex. Už v roku 1926 bola nemocnica najväčšia a „najvyspelejšia“ na liečbu tuberkulózy v celej krajine. Za celú dobu fungovania v nej zomreli tisíce pacientov (oficiálne sa hovorí o 8 000), niektoré neoficiálne zdroje si trúfajú tvrdiť až o desiatkach tisíc mŕtvych. No zariadenie si vyžiadalo aj obete v radoch personálu. O izbe 502 koluje veľa historiek, ktoré si vyslúžila po tom, ako tu vrchná sestra v tehotenstve spáchala samovraždu a o niekoľko rokov neskôr ďalšia vyskočila z okna.
Zatiaľ čo na liečenie prichádzali nakazení prednými dverami, po liečebných procedúrach opúšťali sanatórium väčšinu zozadu - tzv. „tunelom smrti“. Spočiatku bol tunel využívaný na prepravu zásob, no ako sa mŕtve telá hromadili, vedenie nemocnice našlo pre tento cca 500 metrov dlhý tunel nové využitie. Začal slúžiť na prevoz zohavených mŕtvych tiel, ktoré mali byť skryté pred očami ešte živých pacientov. Ten viedol v podzemí sanatória až k železničnej stanici. Po jednej strane je lemovaný schodmi a druhá strana slúži na prevoz tela.
Keďže lekári nevedeli poskytnúť chorým žiadny liek, uchyľovali sa k pokusom. Tie boli veľakrát sprevádzané rôznymi pofidérnymi praktikami. Pľúca nakazených ožarovali UV svetlom, čím chceli zabrániť šíreniu baktérií. Neškodnejšie boli pokusy s čerstvým vzduchom, pretože sa verilo, že ten je na liečbu najlepší. Takže chorých vystavovali čerstvému vzduchu v zimnej záhrade alebo pred veľkými oknami bez ohľadu na ročné obdobie. Ďalšie postupy už boli naozaj extrémne. Tlakom rozširované pľúca, odstraňovanie rebier a svaloviny, aby pľúca absorbovali viac kyslíka, hraničili chorobomyseľným zaobchádzaním. Paradoxom bol fakt, že čakacie listiny do liečebne boli permanentne preplnené. Zvrat prišiel až v roku 1942, kedy bol nájdený účinný liek streptomycín, ktorý pacientov spoľahlivo vyliečil. Liečebňa teda stratila význam a v roku 1961 bola uzatvorená. Do roka sa však komplex stal domovom stoviek dôchodcov. Zo sanatória sa razom stalo Geriatrické centrum WoodHaven. Zariadenie fungovalo 20 rokov, ale následne bolo uzatvorené kvôli podozreniu na zneužívanie pacientov. Miesto dostalo prezývku geriatrická mučiareň. Povráva sa, že z domova pre seniorov sa stalo skôr pokusné laboratórium, kde sa experimentovalo a prevádzali hrôzostrašné operácie na bezvládnych starých ľuďoch.
O celej budove kolujú najrôznejšie miestne legendy. Návštevníci, ktorí si sem prídu vyskúšať neopakovateľnú atmosféru starého rozpadnutého komplexu s pestrou minulosťou, hovoria o tichých krokoch, svetlách v miestnostiach, hlasoch kričiacich o pomoc a podobne. Najvyhľadávanejšia býva samozrejme izba 502 a celé 5. poschodie, kde sídlili psychicky chorí pacienti s tuberkulózou a tunel smrti, ktorý privodí nejednému návštevníkovi úzkostný stav a zovreté hrdlo. O mieste vznikli aj viaceré filmy a dokumenty voľne prístupné aj na Youtube.
