Sviatok nežného pohlavia má už viac ako storočnú tradíciu.
Medzinárodný deň žien považuje väčšina súčasnej spoločnosti za prežitok komunizmu. Sviatok všetkých dám bol práve v tomto období výrazne využitý alebo zneužitý pre potreby režimu a ideológie. Politická garnitúra v našich končinách pracovala intenzívne na tom, aby z tohto sviatku vytvorila poplatný a dôležitý deň na oslavu ani nie tak ženskosti, ale na ospevovanie politickej ideológie. Preto sa v našich končinách MDŽ spájal s dňom, keď ženy zväčša oslavovali doma pri deťoch, politici ich za to velebili na tribúnach a muži to všetko zapíjali s priateľmi v krčme.
Pôvod MDŽ
Komunistickí pohlavári sa v hrobe (alebo v kresle vo svojej obývačke) obracajú, no pôvod sviatku treba hľadať na Západe. Feministické hnutia, ktoré silneli hlavne v Amerike a západnej Európe, bojovali od druhej polovice 19. storočia o rovnoprávne postavenie žien v spoločnosti. Chceli dosiahnuť, aby mali ženy rovnaké podmienky a práva ako ich mužskí partneri. Tieto ženy sa postupne zjednocovali v spolkoch a organizácie žien začali mať silnejšiu váhu v spoločnosti. Postavenie žien sa zlepšovalo v každej krajine odlišne, no vývoj bol v podstate nezadržateľný. Niekde to šlo pomalšie, inde zasa rýchlejšie. Ani samotné ženy, ktoré pôsobili v týchto združeniach, neboli vo všetkom jednotné. Pritom nebolo dôležité, či išlo o politické názory alebo o postoje v otázke riešení problémov. Silneli hlavne socialistické organizácie, ktoré spolu s právami žien presadzovali aj práva robotníkov na lepšie podmienky v továrňach. Feministické hnutia však bez ohľadu na politické presvedčenie začali naberať na takej sile, že prichádzalo k prvým medzinárodným kontaktom. Nadväzovať kontakty bolo spočiatku možné iba s najbližšími štátmi, no postupne sa vytvárali aj celoeurópske a transantlantické partnerstvá. Práve tieto nadnárodné stretnutia mali zväčša na svedomí ženské socialistky, ktoré v rámci svojich stretnutí (Internacionály) presadzovali aj boj za práva žien.
Ako to však býva, väčšinu zlomových okamihov predchádzajú tragické udalosti. Nebolo tomu inak ani v prípade tohto sviatku. Tragédie sa spájajú hlavne s feministickými hnutiami v Spojených štátoch amerických, kde ženské organizácie pôsobili aktívne už od polovice 19. storočia. Ich boj výrazne súvisel s výdobytkami priemyselnej revolúcie, ktorá je všeobecne chápaná ako pozitívny a prevratný prvok v dejinách ľudstva. Robotníci a robotníčky vtedajších tovární by na to však mali asi odlišný názor.
Chcela si presne vedieť, ako pracujeme. Do fabriky chodíme na piatu, o siedmej máme raňajky, o pol hodinu sa vrátime a pracujeme do pol jednej. O jednej sa vraciame k práci a robíme do siedmej večer. Potom už máme celý večer pre seba, čo je viac, než majú mnohé iné dievčatá. (z listu továrenskej robotníčky priateľke - 1844)
Ich pracovné podmienky, sociálne zabezpečenie a najmä platy, boli viac než mizerné. Ženské robotníčky pritom pracovali rovnako dlho a rovnako tvrdo, ako ich mužskí kolegovia, no za svoju prácu dostávali výrazne nižšiu mzdu. To bol azda najvýraznejší dôvod ich nespokojnosti. Tak sa už v 50. rokoch 19. storočia vo viacerých mestách amerického Severu rozhoreli protesty za pracovné podmienky žien v priemysle. V New Yorku sa, napríklad, 8. marca 1857 vydali do ulíc robotníčky z viacerých textilných fabrík v meste. Masa protestujúcich žien tak razom narástla do prekvapujúcich rozmerov. Ženy požadovali vyššie platy, zmenu pracovnej doby a istotu sociálneho krytia v prípade pracovnej neschopnosti. Polícia dav napokon rozohnal násilím a ženy v skutočnosti nič nedosiahli, no bol to jeden z prvých krokov, ktoré viedli k zlepšeniu ich situácie.
Ženské hnutie silnelo a na intenzite naberali aj ich protesty. Počas občianskej vojny Severu proti Juhu ženy preukázali, že dokážu hospodárstvo priemyselného Severu udržať aj bez výraznej mužskej absencie, keďže muži v tom čase bojovali vo vojne (toto neskôr ženy preukázali po celom svete aj v nasledujúcich konfliktoch). Ženy, pochopiteľne, očakávali, že po skončení vojny sa ich problémy dostanú tiež na stoly kompetentných osôb, budú riešené a vyriešené. Morálka a možno aj zdravá logika to predsa prikazovali. Americké ženy podržali krajinu v čase vojny, preto majú byť odmenené po jej skončení. Napriek tomu sa výraznejšie zmeny neudiali a ak áno, tak väčšinou na lokálnej úrovni konkrétneho zamestnávateľa a továrnika. Hnutie feministiek však silnelo aj počas mieru a navyše získalo aj morálne dôvody, ktoré hovorili, že ak by na zlepšenie pracovných podmienok a vyrovnanie platov nemali iný nárok, tak si ho prinajmenšom zaslúžili za službu vlasti. K ich požiadavkám sa v podstate pridala aj žiadosť o prirodzenú satisfakciu.
Zlom
Priestory v Triangle Factory
K zmene prišlo v podstate až začiatkom 20. storočia a opäť to bolo najprv v Spojených štátoch amerických. Hnutie feministiek bolo už tak silné, že nebolo možné ho úplne ignorovať. Slovo feministka získalo za ten čas pejoratívny nádych a s týmto hanlivým významom sa často používa dodnes. Aj to svedčí o sile, ktorou ženy v tom čase disponovali. Spoločnosti to ukázali 8. marca 1908, keď v centre New Yorku vyšlo do ulíc takmer 15 000 žien. Pripomínali si udalosti, keď pred polstoročím protestovali ich predchodkyne v tých istých uliciach a boli tvrdo rozohnané miestnou políciou. Krajčírky textilných fabrík z celého mesta sa stretli, aby si pripomenuli udalosti z roku 1857. Okrem toho, že ich počet sa niekoľko násobne zvýšil, tak pribudli aj náročnejšie požiadavky. Popri zlepšení pracovných podmienok a zvýšení (respektívne vyrovnaniu) platov sa objavili aj hmatateľné politické žiadosti. Boj za volebné práva žien má svoje korene rovnako už v 19. storočí, no skutočné protestné masové akcie, ktoré by mali vo svojich požiadavkách zahrnuté aj volebné právo, sa objavovali až na prelome 19. a 20. storočia. V roku 1908 sa v New Yorku zdvihla masa žien, ktorá poukazovala na ich postavenie. Túto masu nebolo možné rozohnať, ako predchádzajúce (menšie) akcie. Akcia mala taký ohlas, že už v roku 1909 ohlásili americké socialistky prvý Medzinárodný deň žien v dejinách. Mal sa opakovať každý rok a to v poslednú februárovú nedeľu. Počas tohto dňa mali ženy vyjsť do ulíc a bojovať za svoje práva a postavenie v spoločnosti. Čiže celkom odlišný scenár, ako je tomu doteraz, keď sa im nosí v práci a doma kytica alebo sladkosť. Už v roku 1911 sa tieto oslavy rozšírili do viacerých štátov Európy a zúčastnilo sa na nich viac než milión žien a mužov, čo vo vtedajšej spoločnosti už bol skutočný charakter masového hnutia.
V roku 1911 sa však udiala aj jedna tragédia, ktorá napriek svojej tragickosti napokon posilnila feministické hnutie. V New Yorku sa 25. marca 1911 zapálili niektoré poschodia textilnej fabriky Triangle Factory. V budove pracovalo viac ako 600 ľudí, z toho bola drvivá väčšina žien. Boli to zväčša prisťahovalkyne z Európy vo veku 16 - 23 rokov, pre ktoré nebolo možné iné uplatnenie. Pracovali v textilnej továrni, v ktorej bolo množstvo horľavého materiálu. Ich pracovná doba bola stanovená na 14 hodín denne, iba s malými prestávkami. V halách bolo povolené fajčiť, ktoré malo slúžiť na rýchle "povzbudenie" tela. Svietilo sa tam otvorenými plynovými horákmi a celková protipožiarna ochrana v podstate neexistovala. Neboli tam k dispozícii hasiace prístroje a ani náradie, ktoré by slúžilo k núdzovej evakuácii. Haly mali dva vchody, no pre lepšiu kontrolu odchádzajúcich boli jedny dvere permanentne zamknuté.
Požiar vypukol na 8. poschodí a to tesne pred koncom pracovného dňa. Ženy z 10. poschodia utiekli na strechu a odtiaľ sa im podarilo dostať na strechu susedného domu. Na 9. poschodí však také šťastie nemali. O požiari ich nikto neinformoval a tak v čase, keď chceli opustiť budovu, boli jedny dvere zamknuté a schodisko pri druhých (východových) už bolo v plameňoch. Nákladný výťah sa zablokoval, takže robotníčky zostali na 9. poschodí odrezané. Hasiči prišli pomerne skoro, no ich rebríky dosiahli len po 6. poschodie. Ženy tak boli odkázané na smrť vo fabrike alebo na skok z 9. poschodia. Hasičské plachty ich mali zachytiť, no ich rozloženie v blízkosti fabriky bolo veľmi náročné. Počet obetí sa tak vyšplhal na 146.
V ďalších dňoch sa spustila rozsiahla mediálna kampaň, ktorá analyzovala príčiny a dôsledky požiaru. Príbuzní mali však ťažšiu úlohu, pretože museli identifikovať zhorené ostatky svojich priateliek, detí a manželiek. Polícia vypočula množstvo svedkov, medzi ktorými boli pracovníčky fabriky, ale tiež okoloidúci či tí, ktorí pomáhali pri likvidovaní požiaru. Za krátko sa začal súdny proces s majiteľmi spoločnosti, ktorí boli obvinení zo zanedbania a nedodržiavania bezpečnostných podmienok. Súdny proces sa po niekoľkých mesiacoch skončil oslobodením majiteľov továrne, no pozostalí dostali odškodné - 75 dolárov za každého mŕtveho.
Protesty po požiari v Triangle Factory
Ešte väčší význam malo zriadenie hygienických a požiarnych komisií, ktoré začali kontrolovať továrne a pracovné podmienky po celej Amerike. Postupne sa kompetencie, práva a povinnosti takýchto komisií dostali aj do zákonnej podoby a pri zistení nedostatkov musel majiteľ továrne tieto nedostatky okamžite odstrániť a zároveň mohol dostať za tieto nedostatky aj vysoké finančné pokuty.
23. február alebo 8. marec?
Ženské hnutie silnelo aj v cárskom Rusku. Síce na Východe boli podmienky pre akékoľvek revolučné alebo odbojové hnutia celkom iné ako na Západe, vývoj sa nezastavil ani v tejto časti planéty. Ruské ženy trápili celkom iné problémy, aké pociťovali ženy na Západe, no rovnako sa snažili presadiť svoje vlastné práva. Po prvý krát sa o slovo prihlásili v roku 1913 v rámci akcií socialistických feministických organizácii, aby si pripomenuli sviatok všetkých žien. Dôležitá však bola prvá svetová vojna.
Februárové protesty ruských žien spustili revolúciu
V roku 1916 už cárska armáda nestačila v bojoch a začala prehrávať na mnohých úsekoch. Vojnové besnenie si vyžiadalo už viac ako 2 milióny mŕtvych a raz taký počet ranených. Ešte dôležitejšie bolo, že hospodárstvo krajiny úplne skolabovalo a Rusko pociťovalo dôsledky vojny v najväčšej tvrdosti. Takmer všetky tovary a potraviny sa stali nedostatkovými. V tvrdých ruských podmienkach bolo najdôležitejšie, že chýbali základné potraviny, bol nedostatok paliva a tiež nedostatok teplého oblečenia. Petrohradské ženy vyšli do ulíc pod heslom: Chlieb a mier, čím jednoznačne vystihovali oba akútne problémy, ktoré krajinu zužovali. Ich protest bol plánovaný na 23. februára, čo bol v našom kalendári 8. marec. Revolučné špičky a aj cárske úrady považovali tento dátum za veľmi nevhodný. Zima, ktorá bola v tom čase ešte stále krutá štrajku určite nepomáhala. S tým počítali obe strany a domnievali sa, že ženský štrajk nebude mať výraznú podporu. Už v prvý deň sa však v uliciach Petrohradu objavili davy žien, ktoré žiadali okamžité ukončenie vojny a obnovenie zásobovania. Udalosti sa opakovali za podpory takmer celej petrohradskej spoločnosti aj v nasledujúcich dňoch a postupne prerástli do toho, čo poznáme ako februárová revolúcia.
Mikuláš II. - posledný ruský cár
Na jej konci abdikoval cár Mikuláš II. a bola vytvorená dočasná vláda, ktorá chcela Rusko pretvoriť na modernú demokratickú krajinu. Medzi prvé zákony, ktoré dočasná vláda prijala, patrilo aj všeobecné volebné právo, ktoré platilo pre mužov aj ženy. Vývoj sa však uberal iným smerom a už v druhej polovici roka bola v Rusku nastolená boľševická diktatúra.
Medzinárodný deň žien vo svete a u nás
Väčšina podstatných udalostí, ktoré sa spájajú so ženským hnutím a bojom za práva a postavenie žien v spoločnosti, sú viazané k februárovým a marcovým dňom. Najčastejšie súviseli so spomienkovými akciami, ktoré napokon prerástli do masovejších rozmerov a priniesli aj výrazné zmeny. Preto sa v roku 1975 rozhodlo na pôde OSN, že 8. marec bude oslavovaný ako oficiálny deň žien po celom svete. Tento deň bol určený na základe jeho historického významu pre boj za práva žien a nemá slúžiť iba na rôzne spomienkové akcie, no má aj bilancovať predchádzajúce obdobia, zdôrazňovať, že stále sú krajiny, v ktorých ženy nemajú ani základné práva a navrhovať riešenia, ako postavenie žien v spoločnosti skvalitňovať. Medzinárodný deň žien je tiež udalosťou, pri ktorej sa otvárajú ďalšie kontroverzné témy, ktoré majú ženy v spoločnosti absolútne zrovnoprávniť. V niektorých končinách sa to deje stále na tej najzákladnejšej rovine boja o ľudské práva (na život, právo na "nemrzačenie" z dôvodu tradície - ženská obriezka a pod.), v iných štátoch je to v rovine zrovnoprávnenia vyšších princípov, ako napríklad rovnaké platové podmienky v odvetviach pre obe pohlavia.
Zaujímavé je aj to, ako sa vo Východnom bloku medzinárodný deň žien stal poplatným nástrojom komunistického režimu. Mal takmer šablónovitý priebeh v každom závode, továrni alebo v meste či obci. Spojený bol až s povinnou účasťou a oficiálnym rámcom, v ktorom sa odohrávali hlavne príhovory straníckych funkcionárov. Pritom pôvod tohto sviatku nebolo veľmi žiadúce pripomínať. Charakterom osláv v našich končinách boli oslavy socialistickej práce a správnej socialistickej pracovníčky, ktorá je základom hospodárstva. Po príhovoroch funkcionárov prišlo na rad rozdávanie kvetov (zväčša každá žena dostala jeden klinček a sladkosť), no a potom sa už hlavne muži veselili, pretože svoju povinnosť voči ženám a ich sviatku zvládli na výbornú. Tento model prežil aj pád režimu, no v súčasnej slovenskej spoločnosti je považovaný ako nejaký prežitok komunizmu, ktorý sa síce v podnikoch neoslavuje tak linajkovo, no predsa podľa zaužívaných modelov. Muži sa snažia nezabudnúť zaobstarať kvety a ženy sa zasa snažia tváriť prekvapene, keď ich dostanú.
Aký je váš názor na MDŽ?
