Skutočná nočná mora sa odohrala v roku 1526 pri meste Moháč. Ako to celé vlastne bolo sa dozviete v prvej časti trilógie venovanej uhorsko-tureckým vojnách.
Osmanskí Turci dobyli v roku 1453 po úmornej snahe Konštantínopol a zosadili posledného byzantského cisára Konštantína XI. Palaiologosa. Nakoniec koncom mája v roku 1460 padla aj posledná bašta východných Rimanov na Peloponézskom polostrove – Mistra. I napriek pár nezdarom v Srbsku a Moldavsku si Osmani víťazstvom v bitke na Kosovom poli otvorili cestu k celému Balkánu. Ďalšou zastávkou bolo Uhorské kráľovstvo. Čo sa vlastne stalo počas tej horúcej stredy 29. augusta 1526 neďaleko dnešnej srbsko-chorvátsko-maďarskej hranice? Prečo to bola katastrofa pre celú kresťanskú Európu a prečo je v Maďarsku tak populárna paprika? Odpovede sa dozviete v prvej časti trilógie o uhorsko-tureckých vojnách.
Osmanská ríša v čase vlády Süleymana I. Nádherného
V skratke si pripomeňme, ako vyzerala situácia v Uhorsku v 16. storočí. Vlastne nám na to úplne postačí jediné slovo: katastrofálne. Uhorská šľachta sa búrila, náklady na obranu južných hraníc boli obrovské (tvorili takmer polovicu nákladov koruny) a situácii nepomáhal ani agresívny štýl zahraničnej politiky Mateja Korvína. K moci sa dostal Vladislav II. Jagelovský, ktorý sa snažil riešiť zúfalú finančnú situáciu veľmi jednoducho. Zrušil stále poľné vojsko na tureckých hraniciach, razantne okresal ďalšie výdavky na armádu a s Osmanmi vyjednal o rok mieru navyše dúfajúc, že mohamedáni zmenia svoje priority v zahraničnej politike. Nasledovníkovi Ľudovítovi sa síce podarilo mier predĺžiť ešte o tri roky, ale osud Uhorska bol spečatený. Osmanov síce zamestnávali početné povstania v ríši, polročné obliehanie Rodosu a výboje na východných hraniciach v Ázii, no nie nadlho. Osmanskí sultáni totiž sami seba považovali za dedičov odkazu Alexandra Macedónskeho (okrem iného sa cítili aj dedičmi Rimanov, proroka Mohameda a Džingischána) a Uhry považovali za súčasť starovekej Macedónie, ktorú bolo treba konečne dobyť späť. Sultán Süleyman I. (v Európe zvaný Nádherný) mal teda jasný cieľ. Ľsťou vyvolal diplomatickú roztržku a využil ju ako zámienku na vojenské ťaženie proti Uhorsku.
Süleyman I. Nádherný
V roku 1521 využil Süleyman chaotickú situáciu a mizernú obranu hraníc a s ľahkosťou dobyl počas prvého ťaženia Belehrad. Uhorský kráľ narýchlo pozliepal vojsko o sile 60-tisíc mužov no z nepochopiteľných dôvodov totálne zlyhalo zásobovanie (vojsko si zabudlo vziať dostatok potravín). Armáda sa svojvoľne rozpadla pod tlakom hladu a chorôb a o znovudobytie Belehradu sa uhorský kráľ ani len nepokúsil. V roku 1525 sa moslimské hordy v druhom ťažení pohli z hlavného tábora v Edirne (dnešné severozápadné Turecko) a Uhorsko zahalili temné prognózy. Spojenci sa hľadali len veľmi ťažko. Poliaci si vyjednali s Osmanmi na ďalší rok mier, pre Benátky bola Osmanská ríša skôr obchodný a politický partner ako nepriateľ a Habsburgovci volanie o pomoc odignorovali. Jediná zahraničná podpora prišla z Vatikánu, kde pápež vyčlenil 25-tisíc dukátov na boj proti pohanom, čo však stačilo len na 1 300 žoldnierov z Čiech, Moravy a Sliezska.
Uhorské vojsko viedol samotný Ľudovít II. a bojový mních, neskôr arcibiskup, Pál Tomori. Celková sila uhorského vojska činila okolo 25-tisíc mužov, z čoho asi osemtisíc bolo zo zahraničia. Zahraničné posily pozostávali predovšetkým z už spomínaných žoldnierov z českých krajov, ďalej z 1 500 poľských husárov, asi tisícky pápežských žoldnierov, pár desiatok landsknechtov (súkromná panovníkova ochranka) a zvyšok tvorili nesúrodé žoldnierske oddiely zo Španielska, Francúzka, Talianska, Nemecka a Chorvátska. Celkovo môžeme predpokladať, že armádu tvorilo asi 15-tisíc jazdcov, desaťtisíc pešiakov a okolo 80 diel. Zvyšok sľúbených posíl z Čiech, Chorvátska a rakúskych krajov sa nedostavil včas alebo sa ani nestihol zoskupiť. Vojsko, okrem časti žoldnierov a ťažkej jazdy zocelenej bitkami, nestálo za veľa, nebolo zohrané a vojakom chýbala motivácia.
Na strane Uhrov bojovalo aj 1500 poľských husárov
Osmanské vojsko na tom bolo neporovnateľne lepšie. Jadro armády tvorili tradične janičiari (z turečtiny yeni çeri – nové vojsko). V bitke sa ich zúčastnilo približne 12-tisíc. Títo unesení kresťanskí chlapci, zvyčajne z Balkánu, boli vychovávaní v prísnom náboženskom duchu. Oddelení od spoločnosti, vykastrovaní (i keď po čase sa od tohto zvyku upúšťalo) a fanaticky oddaní sultánovi. Bojovali výlučne ako pechota, boli expertmi na zakopanie sa a obranu, hrali kľúčovú úlohu pri obliehaní a boli dokonale organizovaní. V boji používali hlavne turecké šable – jatagány, luky a bojové sekery, neskôr nahradili luky palnými zbraňami. Ich náprotivkom v armáde boli sipáhiovia, ktorý tvorili hlavnú zložku jazdy. Boli to lénni tureckí velmoži vlastniaci pôdu či nižšia šľachta, povinná bojovať za sultána s perfektnou výzbrojou (populárne boli hlavne dlhé jazdecké kopije) a výcvikom. V podstate išlo o akúsi tureckú verziu európskych rytierov, avšak sipáhiovia boli ľahšie obrnení a mobilnejší (pozn. medzi janičiarmi a sipáhiami panovala veľká rivalita, jedni pohŕdali druhými). Ich počet činil zhruba 20-tisíc jazdcov. Zvyšok armády tvorili nepravidelné jednotky, tatárski spojenci a odvedenci z rôznych kútov ríše. Celková sila Osmanov činila približne 55-tisíc mužov a 160 diel.
Janičiari v obrannej formácii
Príchod Osmanov na bojisko sprevádzali ťažkosti. Dunaj v okolí mesta Moháč bol rozvodnený a bránil postupu pravého krídla armády. Piesočnatá a kamenistá pôda bola klzká a nasiaknutá predchádzajúcim vytrvalým dažďom a osmanská armáda sa rozostavila na kopci nad planinou s niekoľkohodinovým meškaním oproti pôvodnému plánu. Sultán sa obával priameho útoku ťažkej jazdy kresťanov a tak vyslal časť ľahkej rumélskej jazdy (Rumélia je historický región na území dnešného Bulharska, Srbska a Macedónska) podporenú štyrmi tisíckami janičiarov, nech opatrne zostúpia po klzkom svahu a zakopú sa. Časť tureckej jazdy dostala príkaz obísť bojové pole z pravej strany, udrieť na ustupujúcu kresťanskú armádu po odrazení janičiarmi a zároveň zabrániť vstupu prípadných uhorských posíl na bojisko.
Uhorské velenie rozdelilo armádu po krátkej rannej modlitbe do dvoch sledov. V prvom slede bola časť jazdy rozdelená na krídlach armády, zatiaľ čo stred bol tvorený celou pechotou. V druhom slede sa nachádzala ťažká jazda a delá boli rozmiestnené na čele prvého sledu. Predná línia bola roztiahnutá do šírky štyroch kilometrov, aby sa zamedzilo obídeniu vojsk. Osmani mali oproti Uhrom lepšie postavenie, z kopca mali dokonalý prehľad o bojisku, zatiaľ čo kresťanské velenie zdola nevidelo ďalej ako za horizont. Tomori si uvedomoval, že nepriateľ stojí v presile, no zastával názor, že kresťan musí bojovať proti pohanom bez ohľadu na okolnosti.
Zidealizovaná rekonštrukcia bitky
Uhorskou taktikou bolo vylákať Osmanov na neuvážený výpad proti prvému sledu a následne tvrdo udrieť ťažkou jazdou. Nanešťastie pre Uhrov Osmani vyčkávali a pokračovali v budovaní a opevňovaní zákopov. Znudený kráľ Ľudovít si po poldňovom vyčkávaní zaumienil odskočiť si do tábora pri Moháči, no v tom sa v diaľke na pravom boku objavila turecká jazda. Tomori sa preľakol, že nepriateľ má v pláne udrieť na vojenský tábor, kam práve mieril panovník. Vydal sa teda po stopách kráľa, ktorého sa mu podarilo dostihnúť tesne pred táborom a presvedčil ho, aby sa vrátil na bojisko. Okrem toho Tomori neuvážene vyslal asi šesťsto husárov proti osmanskej jazde, čo však viedlo len k zbytočným stratám. Medzitým sa osmanská armáda na planine pod svahom opevnila a rozmiestnila svoje delá, ktoré dokonca zviazala reťazou, aby zefektívnila a upevnila obranu. Arcibiskup si uvedomil, že pravdepodobne už prepásol svoj najvhodnejší moment k útoku, no i napriek tomu sa rozhodol zaútočiť. Ako prvá sa do bitky vrhla jazda z pravého krídla, ktorá zatlačila rumélsku jazdu na čele osmanskej armády a umožnila zapojiť do bitky aj pechotu zo stredu, ktorou bolo nevyhnutné udrieť na delostrelectvo a janičiarov.
Jazda sa však príliš vzdialila pravej strane uhorskej armády, na ktorú udrela ľahká turecká jazda zo zálohy. Do boja sa konečne zapojila aj ťažká uhorská jazda, ktorá mala v pláne podporiť stred formácie. Bitka bola nerozhodná, až kým sa k slovu nedostali janičiari, ktorí spôsobili prudký obrat. Svojimi opakovanými, presnými a dobre načasovanými salvami z muškiet navyše podporenými delostrelectvom rozmetali jadro pechoty a jazdu z pravého krídla, ktorá sa zasekla na janičiarmi narýchlo vztýčených zaostrených koloch. Kresťanské rady sa začali trhať, pravé krídlo sa úplne rozpadlo a zozadu udrela turecká jazda, ktorá obišla celú armádu. Preživšia jazda si zachránila holé životy útekom, no jazdou opustená pechota sa ocitla v obkľúčení a bola zmasakrovaná prakticky na hlavu. Tomori zbabelo neutiekol a hrdinsky padol so svojimi spolubojovníkmi. Kráľovi sa síce podarilo z obkľúčenia uniknúť, no pri úteku z bojiska padol z koňa do menšej riečky, pravdepodobne stratil vedomie a utopil sa. Celá bitka netrvala dlhšie ako tri hodiny a sultán si po bitke nebol istý výsledkom a celú noc vyčkával na príchod hlavnej armády, ktorú práve porazil.
Objavenie pozostatkov Ľudovíta II.
Dôsledky bitky boli katastrofálne. Na uhorskej strane padlo desaťtisíc pešiakov (to znamená úplne všetci), celá artiléria a asi štyritisíc jazdcov. Osmanom, ktorých padlo v bitke spolu asi 15-tisíc, už nestálo nič v ceste a zanedlho dobyli hlavné mesto Uhorska Budín. Oddiely plienili okolie Budína, vypaľovali dediny a mestá, mnoho ľudí odvliekli do otroctva a prenikli až k Ipľu. Turci sa tak vlastne po prvý krát dostali až na územie dnešného Slovenska. Pre strednú Európu znamenala táto porážka veľkú traumu, začiatok éry Habsburgovcov, symbolický koniec stredoveku a nástup raného novoveku. Uhorsko sa po bitke scvrklo na územie dnešného Slovenska a rakúskeho Burgenlandu na tzv. Kráľovské Uhorsko. Hlavné mesto sa presunulo do dnešnej Bratislavy a cirkevným sídlom sa stala Trnava. Krajiny na pravom brehu Dunaja sa dostali na 150 rokov do osmanskej hegemónie, ktorú ukončila až bitka pri Viedni v roku 1683. Spolu z Turkami prišla nová kultúra, nové náboženstvo a okrem iného aj nové stravovacie návyky. Turci totižto so sebou priniesli už spomínanú, v Maďarsku veľmi populárnu, papriku.
Osmanom stála v pochode na Viedeň už len najmodernejšia európska pevnosť Újvár (Nové Zámky). O tom, ako sa päťtisíc odvážnych bojovníkov hrdinsky postavilo 20-násobnej tureckej presile a v podstate zachránilo celú kresťanskú Európu, si povieme nabudúce.
