Varjagovia: východní Vikingovia v službách byzantských cisárov

Každý z vás už určite počul niečo o Vikingoch. Nájazdníci z ďalekého severu, neporaziteľní bojovníci, neprekonateľní moreplavci a ľstiví obchodníci. Pristáli pri brehoch Severnej Ameriky 500 rokov pred Krištofom Kolumbom, drancovali brehy celej Európy, plienili mestá a kláštory, zotročovali miestne obyvateľstvo, osídlili nehostinný Island a Grónsko. Ich potomkovia, známi ako Normani, dobyli a ovládli Sicíliu a rozdrvili posledných anglosaských kráľov v Británii. Málokto však vie, že modré oči severanov sa neupierali len smerom na západ. Vikingovia totiž prenikali aj na východ a to severnou trasou cez Pobaltie. Týmto východným Vikingom, ktorí pochádzali hlavne z dnešného Švédska, sa hovorilo Varjagovia.

Proti dažďu a vetru

Európske historické pramene o pôvode a charaktere barbarov zo severu v temnom stredoveku väčšinou mlčia, prípadne sú len veľmi skúpe na slovo. Ako veľmi plodný a spoľahlivý zdroj našich poznatkov o Varjagoch sa však ponúka cestopis arabského vzdelanca Ahmada ibn Fadlána. Ten precestoval kraje dnešného západného Ruska začiatkom desiateho storočia a narazil aj na mužov zo severu.

Ich výzor opisuje nasledovne:

„Videl som Varjagov, keď sem prišli za obchodom a zastavili sa na rieke Volga. Nevidel som dokonalejšieho tela od ich. Sú vysokí, svetlovlasí, červení. Tetovaní sú od nôh až po krk."

Obchodné  a „romantické“ záležitosti barbarov nezostali pravdepodobne šokovaným Ahmadom opomenuté:

„V každom drevenom dome sa ich zíde desať, alebo dvadsať. Každý má lavicu, na ktorej sedí, s ním pekné dievčatá ako tovar pre kupcov. Jeden z nich obcuje so svojou otrokyňou a jeho druh sa na neho pozerá. Inokedy tak robí celá ich skupina, jedni oproti druhým. Vchádza kupec, aby kúpil otrokyňu, a nájde ho s ňou obcovať. A on (Varjag) ju nenechá, kým neuspokojí svoju žiadzu."

Varjagovia boli rovnako známi aj svojím neúprosným tkvením na hygiene a zdravým životným štýlom. Veď posúďte sami:

„Sú najšpinavšími božími stvoreniami, nečistia sa od výkalov ani moču, neumývajú sa od nečistoty, neumývajú si ruky po jedle. Každý deň si povinne umývajú tváre a hlavy tou najšpinavšou vodou, aká len môže byť. Ráno prichádza otrokyňa s veľkou nádobou vody a dáva ju svojmu pánovi. Umýva si v nej ruky, tvár i vlasy na hlave. Umýva ich a češe hrebeňom do tej nádoby, potom sa do nej vysmrká a odpľuje si do nej a všetku nečistotu necháva v tej vode. Keď skončí s tým, čo potreboval, otrokyňa zanesie nádobu tomu, ktorý sedí vedľa neho. Ten robí podobne, ako jej pán a ona nádobu neprestane nosiť od jedného k druhému, kým neobíde všetkých, ktorí sú v dome. Každý z nich smrká, pľuje a umýva si v nej svoju tvár a vlasy. Úplne sa oddávajú pitiu piva, pijú ho dňom i nocou a niekedy niektorý z nich zomiera s pohárom v ruke." (preklad: Mgr. Jaroslav Drobný, 2013)

 Antonio Banderas ako Ahmad ibn Fadlán (vpravo) vo filme Vikingovia (1999)

Severania prenikali na juhovýchod po veľkých ruských riekach. Kde to nešlo za pomoci vesiel a vetra, tam to šlo, ako to už u Vikingov býva, hrubou silou. Svoje drakkari (vikingské úzke „dračie“ lode s plachetnicou a nízkym ponorom) v prípade potreby ťahali medzi riekami ručne po zemi. Po svojich potulkách dnešným Ruskom Varjagovia zakladali mocné mestá (Novgorod, Kyjev,...), unášali dôverčivé miestne obyvateľstvo, hlavne ženy a deti, ktoré neskôr výhodne predávali na trhoviskách v Konštantínopole, a často aj sami vládli. Mních Nestor dokonca píše, že založili prvú kyjevskoruskú dynastiu a funkčný štátny útvar na tomto území (deviate storočie). Rozhádané východoslovanské kmene sa totiž nevedeli dohodnúť, ktorý kmeň spomedzi nich im bude vládnuť. Radšej si dobrovoľne prizvali troch varjažských princov a bratov, Rurika, Sineusa a Truvora, aby im vládli a už medzi nimi nevznikali zbytočné rozbroje a vnútorne sa tak neoslabovali. Prvá dynastia Kyjevskej Rusi tak dostala meno podľa najstaršieho z bratov – Rurikovská a národ sa začal volať Ruským (Ruotsi a Rootsi pôvodne označovalo práve Varjagov a znamenalo vo fínskych jazykoch veslár; dodnes tento termín označuje vo fínčine a estónčine Švédov). Neskôr boli Varjagovia v Rusku asimilovaní väčšinovým slovanským obyvateľstvom, no Rusom po nich zostali do dneška okrem ich vlastného pomenovania a miest aj niektoré mená, trebárs Oleg či Igor (zo severského Ingvar).

Stretnutie s východnými Slovanmi

Vojenská sila Varjagov ako žoldnierov bola nespochybniteľná. Toto si ako jeden z prvých uvedomil osvietený rurikovský knieža Vladimír I., ktorý za pomoci svojho nórskeho príbuzného jarla Haakona Sigurdssona, ktorý ho prichýlil v jeho škandinávskom exile, pozliepal armádu severanov a s ňou následne dobyl celú Kyjevskú Rus. Tým ju vytrhol z rúk svojho zradného a slabošského brata Jaropolka I. Kyjevská Rus pod Vladimírovým vládnutím prosperovala, začala sa pokresťančovať a snažila si udržať svojho najsilnejšieho spojenca v podobe svetovej mocnosti danej doby – Byzantskej ríše.

 Varjagovia v bojovej formácii čelia útoku nepriateľskej jazdy

Byzantský cisár Bazil II. v tej dobe požadoval ako súčasť spojeneckej zmluvy od Vladimíra vojenskú pomoc. Nielen proti Arabom, ale aj proti vzbúreným generálom a množiacim sa povstaniam v ríši, na čo Vladimír reagoval zaslaním šesťtisíc Varjagov na pomoc Bazilovi. Za to sa mu cisár odmenil svojou sestrou Annou ako manželkou. Treba spomenúť, že Varjagovia boli v menších počtoch nasadení aj predtým. Historické pramene prezrádzajú, že Vladimír takticky vybral tých najkrutejších a najmenej spoľahlivých žoldnierov. Jednak ich už ani nemal veľmi z čoho platiť a jednak z nich mal určite aj obavy. Varjagovia totiž ako žoldnieri neboli práve lacný špás a stáli Vladimíra nejednu truhlicu bagdadského zlata ročne.

Varjagovia vyvolávali vo svojich nepriateľoch počas bitiek rozporuplné pocity

Hneď prvé zapojenie Varjagov do bitky bolo úsmevné. Nepriateľský vzbúrený generál Phokas totiž priamo na bojovom poli dostal mŕtvicu (zrejme mu stačil len pohľad na severanov) a jeho muži sa rozutekali ako myši pred kocúrom. Následne Varjagovia s brutalitou sebe vlastnou, a ako dôsledne uvádzajú byzantskí doboví autori, „veselo a s veľkou chuťou rozsekali prchajúcich nepriateľov na kúsky.“ V následnej bitke pri Cannae byzantská armáda za hojnej podpory Varjagov rozdrvila výbojných germánskych Langobardov a neskôr vytrhla Sicíliu z rúk Arabov.

Bolo rozhodnuté. Z nevzdelaných a primitívnych barbarov z ďalekého severu sa stala elitná osobná stráž samotného byzantského cisára, vtedy zrejme najmocnejšieho muža pod Slnkom. Varjagovia odprisahali svoju vernosť cisárovi a vznikla tzv. Varjažská garda. Jej členovia okrem popíjania a posedávania v cisárskom paláci vykonávali viacero funkcií. Odhaľovali konšpirácie a zrady proti prvému mužovi ríše, nakoľko boli preslávení svojou lojálnosťou (priamo úmernou počtu otrokýň a množstvu zlata a vína) a pravidelne zasahovali do bitiek a konfliktov a to väčšinou v kritických momentoch. Svojim razantným a charizmatickým vstupom na bojisko zvyčajne pohodlne presunuli ručičky váh na stranu Byzantíncov. Ako uvádzajú kroniky „Škandinávci boli desiví svojím zovňajškom a výzbrojou, útočili s neskrotnou zúrivosťou a nedbali na rany ani stratu krvi.“.

Z barbarov sa stali elitné jednotky superveľmoci

V radoch gardy však neboli len severania. Bolo medzi nimi dokázateľne aj mnoho Slovanov a po dobytí Británie aj veľa Anglosasov. Bola to totiž prestížna a dobre platená vojenčina a často ponúkala kariérny rast a možnosť začať odznova pre kriminálnikov, porazených a vyvrheľov spoločnosti. Garda bola taká populárna, že spôsobila obrovský odlev bojaschopných mužov z mnohých častí Škandinávie a v dnešnom Švédsku bol dokonca vydaný edikt, ktorý zamedzoval dedenie majetku pre mužov bojujúcich v Byzancii. Miestne elity sa tým snažili udržať doma viac mužov.

Tradičná výzbroj Varjagov na počiatku a konci pôsobenia gardy

Koncom 13. storočia už bola väčšina Varjagov asimilovaná miestnym gréckym obyvateľstvom a pôvodný severský charakter vymizol. Byzantská ríša sa v 15. storočí rúca pod tlakom tureckých dobyvateľov z východu a spolu s ňou navždy odchádzajú zo scény aj Varjagovia, ktorých udatné činy, nebezpečné cesty a fantastické dobrodružstvá obdivujeme vďaka severským ságam a vzdelaným mužom raného stredoveku až dodnes.