Po príchode do Anglicka ho začali baviť surrealistické fotografie a držia ho dodnes.
Keď si vtedy len 17-ročný Gregor pred pár rokmi uvedomil, že by najradšej urobil dieru do sveta niekde v zahraničí, rozhodol sa na vlastnú päsť nájsť možnosti, ako by sa mohol dostať zo Slovenska do Veľkej Británie vďaka štipendiu. Podarilo sa mu to a rodičov postavil pred hotovú vec, že jednoducho odchádza do Anglicka. Nemalo zmysel brániť mu v tom a nakoniec to tak bolo správne. Dnes 20-ročný Gregor študuje filozofiu na univerzite v Durhame a po príchode do Anglicka ho nadchla fotografia, ktorej sa aj sám začal venovať, avšak v trošku surrealistickom ponímaní.
Mohol by si sa nám na začiatok v krátkosti predstaviť?
Moje meno je Gregor Petrikovic, mám 20 rokov, študujem v Anglicku, kde som pred dvoma rokmi objavil fotografiu a začal sa venovať surreálnym autoportrétom.
Ako si prežíval svoje detstvo? Mal si už v mladosti blízko k cudzím jazykom?
Popravde musím priznať, že moje detstvo nebolo veľmi odlišné od iných panelákových detí rovnakého veku. Bohužiaľ, nikdy som nebol veľmi športový typ! Napriek tomu som sa skôr venoval kreatívnym veciam ako bol tanec, film alebo divadlo, ktoré si myslím všetky prispeli ku kultivovaniu iných hodnôt, a predsa asi nakoniec viedli k začiatkom s fotografiou a k jej využitiu ako prostriedku, cez ktorý sa mi ľahšie vyjadrujú pocity. K jazykom som prekvapivo nikdy veľmi neinklinoval. Už v trinástich som vedel, že chcem robiť niečo s filmom alebo fotografiou v zahraničí. Nie preto, aby som odišiel zo Slovenska, ale skôr preto, lebo vo veľkom svete sa mi to zdalo ťažšie dosiahnuť, a preto možno i celá idea viac lákavejšia. Napriek tomu som sa však už po pár rokoch v Anglicku presvedčil, že na Slovensku je prekvapivo ťažšie presadiť sa, nakoľko tam stále existuje akási pretrvávajúca nevera v schopnosti mladých ľudí.
Ako sa ti podarilo vyhrať štipendium vo Veľkej Británii?
Keď som sa začal zaujímať o možnosti, ako sa naučiť viac o filme a fotografii a uvedomil som si, že ak to chcem brať vážne a skutočne sa posunúť na iný level, najrozumnejšou možnosťou bude odísť do zahraničia a získať skúsenosti tam. Ročné výmenné pobyty do zahraničia stáli príliš veľa a veľmi ma ani nelákala predstava ísť do malého mestečka v Amerike a užiť si „freshman year“ a potom ísť naspäť. Keď som mal šestnásť, objavil som HMC štipendiá, ktoré ako dlhoročný projekt ponúkali študentom z východnej Európy možnosť ročnej stáže na britských privátnych školách. Vedel som, že šanca na získanie tohto štipendia je veľmi malá a nepravdepodobná, nakoľko moja angličtina v tej dobe nebola nejako veľmi bohatá. Po tom, čo som sa rozhodol to skúsiť, som natajno podal prihlášku bez toho, aby som to povedal rodičom, prešiel som testami a nakoniec aj pohovormi – a keď som si bol na sto percent istý, že som štipendium dostal spolu s ďalšími štyrmi Slovákmi, až potom som sa rozhodol povedať rodičom, že odchádzam (čo bolo vtedy len) na rok na New Hall School.
Mal si iba 17 rokov, keď si sa vydal do VB, aký to bol pocit, zanechať svoj doterajší život na Slovensku?
Nemôžem povedať, že by som sa nebál, ale celkový fakt, že som mal odísť na školu do Anglicka a zažiť kompletne nový systém vyučovania bol pre mňa akousi novou výzvou. Život na Slovensku bol pokojný, ale bol pre mňa bol aj synonymom pre stereotyp. Ísť do školy, písať od slova do slova, čo učiteľ diktuje, učiť sa predmety, o ktoré nemám záujem, drviť sa fakty, prísť domov, naučiť sa a prípadne ísť von s kamarátmi. Na Slovensku som často nemal šancu si vybrať, čo chcem robiť a celková individualita študenta ako takého bola utlmovaná. Myšlienka, že by som mohol tento cyklus zastaviť, prísť na novú školu a nebyť schopný predvídať veci v rámci akademického, ale aj kultúrneho života, bola oslobodzujúca.
Čo ti o rozhodnutí odísť hovorili kamaráti a rodičia?
Rodičia boli samozrejme šokovaní, keď som im z ničoho nič oznámil, že budúci rok budem v Anglicku na strednej škole. Isteže tam bolo akési náhle uvedomenie si z ich strany, že doma nebudem, ale nakoniec pochopili, že mi nemôžu brániť, hlavne ak mi to má priniesť akademický prospech. Musím však priznať, že horšie to bolo o rok nato, keď som im oznámil, že ostávam v Anglicku, až kým si nedokončím školu! Vtedy im trochu trvalo kým spracovali, že tu ostanem asi na dlhšiu dobu.
Kamaráti ma veľmi podporovali v mojom rozhodnutí vždy si ísť za svojím. Osobne som sa tohto bál najviac. Čo ak s nimi neostanem v kontakte? Čo ak nebudem mať žiadnych kamarátov na Slovensku a už to nebude ako predtým? Tým, že som odišiel, som síce spoznal nespočetné množstvo nových ľudí tu na strednej a na univerzite, no stratil som aj kontakt s veľa ľuďmi doma. Jedinú vec, ktorú som si však uvedomil za celý ten čas je, že nezáleží ako dlho sa s niekým nestretnem osobne – pretože tie pravé priateľstvá pretrvajú a s tými ľuďmi budem vždy schopný nadviazať konverzáciu, akoby to bolo včera, spoločne sa smiať na tých istých vtipoch a mať v nich dôveru, aj keď sa už nestretávame deň čo deň.
Aké boli tvoje prvé pocity z Veľkej Británie?
Veľmi dobré, ale aj veľmi mätúce. Respektíve, musím priznať, že moje pocity boli priamo úmerné všetkému, čo sa v prvých dňoch udialo. Prvých pár dní sme aj s ďalšími štipendistami strávili na Univerzite v Cambridge, kde sme mali akési zaškolenie a oslávenie toho, že sme štipendiá dostali. Všetci si nás veľmi vážili, čo bol veľký rozdiel od Slovenska, kde sme boli len obyčajní tínedžeri. Po príchode priamo tam na strednú boli pocity prvých pár týždňov ako na hojdačke. Neboli negatívne, len tam bolo veľa vecí, na ktoré si bolo treba zvyknúť, hlavne čo sa týkalo akademických nárokov a schopnosti zapájať sa do plnohodnotnej konverzácie s limitovanými jazykovými schopnosťami.
Keby si mal porovnať stredné školstvo u nás a tam, v čom spočívajú podľa teba hlavné rozdiely?
Nakoľko všetky moje predmety tam boli humanitné, najväčší rozdiel bol v tom, že nám nikto nenalieval názory do hlavy a nehovoril, čo je správne. Veľký dôraz sa vždy kládol na študentov vlastný argument, ktorý potom samozrejme musel použiť v eseji a samozrejme aj obhájiť. Pamätám si na jednu z mojich prvých esejí na filozofii a teológii, ktorej zadanie bolo niečo ako: ‘Napíš list pápežovi o tom, ako by sa dala použiť situačná etika ako metóda etického rozhodovania v rámci problému používania kondómov v Afrike’ – čo bol ohromný šok pre mňa, nakoľko na Slovensku sa stačilo nadrviť odpovede… Všetko bolo testované formou esejí a v priebehu roka sme mali všetko len cvičné – nič sa nerátalo do koncoročnej známky. Celý rok sme sa v podstate pripravovali na záverečné skúšky. Vždy prišli nečakané esejové otázky, takže tam nebol veľmi čas na rozmýšľanie nad obsahom. Nakoniec, všetko čo sa napísalo, bolo poslané na centrálu, kde to hodnotia školení skúšajúci – takže nehrozila žiadna možnosť, že by učitelia prilepšili známky ich ‘obľúbeným’ žiakom.
Rozhodol si sa pokračovať v štúdiu vo VB na univerzite v Durhame. Prečo si si vybral práve filozofiu?
Váhal som medzi filmovou školou (kde som dostal miesto, keď som sa hlásil prvýkrát) a štúdiom filozofie. Mám rád filmy typu Večný svit nepoškvrnenej mysle, Truman Show alebo Mood Indigo, no na druhej strane som chcel robiť niečo akademické, čo by mi dalo viac nápadov. Po strednej som si zobral rok voľna a presťahoval sa do Londýna, kde som pracoval v televíznej produkčnej spoločnosti ako runner. Tam som mal vlastne možnosť po prvýkrát zistiť, aké to je pracovať v kreatívnom tíme a ako to funguje na pľaci a v štúdiu. Veľa ľudí v rátane samotného CEO (riaditeľa) mi povedalo, aby som sa vyvaroval filmovej škole na bakalára a radšej si spravil magistra z filmovej produkcie – že predsa sú klasické tituly hodnotené omnoho viac. Filozofia bola pre mňa jednoznačný výber. Boli to skôr rodičia, ktorí krútili hlavou nad týmto rozhodnutím, čo sa im však veľmi nečudujem, lebo na Slovensku sú klasické univerzitné predmety ako ‘história, filozofia, geografia‘ čím viac považované za bezcenné.
Kedy si v sebe objavil potrebu vyjadrovať svoje pocity a pohľady prostredníctvom fotografií?
Prvý foťák som si kúpil 2,5 roka dozadu, obyčajnú zrkadlovku najnižšej triedy a tú používam dodnes. V sedemnástich som objavil tvorbu Alexa Stoddarda a dodnes si pamätám, ako ma uchvátili jeho autoportréty a oddanosť k 365-dňovému projektu, počas ktorého fotil každý jeden deň nový konceptuálny alebo surrealný portrét. Bolo to asi po prvýkrát, kedy som sa prostredníctvom fotiek dokázal vcítiť do kože niekoho iného a rozhodol sa to skúsiť sám. Fotografii som sa začal venovať najviac po odchode do Anglicka, kde jeden z predmetov bolo ‘fine art’ a nakoľko som nevedel kresliť, začal som fotiť. Problém som mal hlavne s hľadaním ľudí, ktorí by boli ochotní sa nechať odfotiť, a tak som začal s autoportrétmi, cez ktoré som sa vžil do role fotografa, ako aj objektu.
Ako prebieha tvorivý proces pri tvojich fotografiách?
Niekedy začnem s myšlienkou, ktorú chcem aby fotka mala – prípadne si naskicujem, akú má mať kompozíciu. Častokrát som však len tak zobral nejakú rekvizitu a utekal hneď po škole do prírody, kým ešte bolo vidno – a začal fotiť, čo mi prišlo na rozum. Vždy som sa snažil ísť niekde, kde nechodí veľa ľudí, ale boli situácie, keď ma ľudia videli s plynovou maskou na tvári utekať pred statív, kde som potom stál 10 sekúnd, kým začala samospúšť... Alebo raz ma videli utekať pred kameru, kde som potom prelieval falošnú krv z pohára do pohára. Inokedy je to skôr o prekonávaní samého seba. Jeden deň som čupel v zátoke s pijavicami a druhý deň som držal v ústach roháča. Väčšina mojich fotiek je upravená vo Photoshope. Niektoré viac v zmysle kompozície dodatočných objektov, niektoré skôr v rámci úpravy farieb.
Máš za sebou vďaka nim aj nejaké úspechy?
Nakoľko som začal s fotografiou až tu v Anglicku, zapájal som sa len do tunajších súťaží. Najväčší úspech bol pre mňa, keď bola moja fotografia vybraná z 2100 študentských príspevkov do letnej výstavy pre ‘The Royal Academy of Arts‘. To bol veľmi bizarný moment. Druhý úspech, ktorý som absolútne neočakával, bol, keď som som sa ocitol v top 14 v súťaži ‘Who Are You‘, ktorá bola hodnotená fotografom Rankinom, ktorý fotil snáď všetky hudobné či herecké ikony. Jednou z cien bolo publikovanie našich prác (u mňa jeden z autoportrétov) na billboardoch po celom Anglicku.
Aká bola tvoja premena na dospelého muža, keď si bol hodený do neznámeho prostredia vo VB?
Rozhodne ma to donútilo dospieť v zmysle byť schopný postarať sa sám o seba a byť kompletne nezávislý od rodičov v pomerne mladom veku. Nebolo to však tak náhle, ako som očakával. Naučil som sa byť viac otvorený novým kultúram, nakoľko na škole sme mali veľa medzinárodných študentov. Rozhodne som sa zmenil v tom, že som o niečo menej hanblivý ako som zvykol byť. Postupne som našiel odvahu komunikovať s domácimi študentmi, i keď zo začiatku každá druhá veta, čo som povedal, mala nejakú gramatickú chybu. Neskôr som nabral odvahu hrávať v divadle po anglicky a nakoniec som aj spoznal, aké sú nároky na človeka, ktorý pracuje v Londýne v zábavnom priemysle ako je TV. Nemyslím si, že by premena úplne nastala, ale rozhodne som nabral odvahu ísť za tým, čo chcem dosiahnuť.
Urobil by si rozhodnutie odísť do VB ešte raz?
Pokiaľ by som mal toľko šťastia ako doteraz, určite áno. Viem, že veľa ľudí odchádza do Británie s vidinou ideálneho sveta a potom sú sklamaní, keď realita je iná. Ja som mal to šťastie, že keď som klopal na dvere, sa aspoň niektoré pre mňa otvorili a ja som mal možnosť sa stretnúť so skvelými ľuďmi a získať skúsenosti, ktoré som nikdy nemohol očakávať na Slovensku.
Čo plánuješ robiť po skončení univerzity? Máš už v hlave nejaký presnejší plán?
Pravdepodobne si dám na nejaký čas pauzu a chcel by som cestovať a užívať si život, kým teoreticky nemám žiadne záväzky. Tu je to veľmi bežné, zatiaľ čo na Slovensku je to skoro až potrebou sa hneď zamestnať. Stále si uvedomujem, že mám len 20 a s narastajúcou priemernou dĺžkou života by bola škoda nevydať sa na dlhý road trip v karavane s kamarátmi. Potom by som však veľmi rád šiel naspäť do Londýna a zapojil sa do filmovej produkcie.
Ako by si porovnal životný štýl Britov a Slovákov?
Ťažko povedať. Za moje krátke 3 roky tu musím zhodnotiť, že Briti sú omnoho viac spontánnejší a liberálnejší. Na univerzite sa vždy niečo deje a pokiaľ nemáme veľa učenia a čítania – nikdy nesedíte doma. Myslím, že životný štýl ako asi v každej krajine závisí od možností, ktoré má človek k dispozícii. Je tu viac športu a to nielen pre študentov. Ľudia sa tu omnoho častejšie stretávajú s priateľmi a chodia do galérií, do divadiel a celkovo sú otvorenejší novým veciam.
Chystáš sa ešte niekedy natrvalo na Slovensko vrátiť?
Nevidím dôvod prečo nie. Pokiaľ si nájdem prácu s ktorou budem spokojný, tak samozrejme. Ak nie, tak sa určite minimálne vrátim na dôchodok do Banskej Štiavnice, haha.
Kto ťa pri tvorbe a celkovo v živote najviac inšpiruje?
Nikdy som neveril, keď niekto povedal, že ho v tvorbe inšpiruje jedna jediná vec. Pre mňa je inšpirácia kolekcia toho, čo som videl, zažil, cítil, alebo mi bolo povedané. Často to je lokácia alebo miesto, ktoré uvidím, keď som vonku a hneď mi napadane príbeh a postava, ktorá by sa tam dala zakomponovať. Inokedy je to skôr samotný pocit, ktorý mám v sebe a snažím sa ho zmeniť do vizuálnej podoby.
Čo by si odkázal mladým ľuďom s chuťou odísť do zahraničia, aj keď ich vždy zastaví strach?
Skúste sa zamyslieť nad tým, čo vás vždy zastaví pred odchodom. Je to skutočne tak dôležité, aby ste to nenechali tak? Každopádne je asi najdôležitejšie premyslieť si, čo tým chce človek dosiahnuť a uvedomiť si, či nabraté skúsenosti budú stáť za to.
Zopár príkladov Gregorových surrealistických autoportrétov
Stitched Up Heart
Words That Sting The Most
Slave To My Own Mind
The Inventor Of The Mirror Poisoned The Human Heart
Unclean Soul
Home's Where You Go When You Run Out Of Homes
Homesick For Places I've Never Known
When I Awoke, The World Was On Fire
Held Back By Nostalgia
Beauty Of A Danger
The Summary Of Human History
Down To Earth
Peace Of Mind
Exam Time
A na záver niekoľko záberov z Gregorovej univerzity v Durhame
