„Oddane“ slúžiaca cisárom viac než 300 rokov.
V predchádzajúcom článku sme si už povedali niečo o výzbroji a bojových úlohách gardy, no v najbližších riadkoch sa skôr zameriame na odvrátenú stránku tejto elitnej jednotky, ktorá sa z pôvodného poslania značne odklonila a transformovala sa na mocnú politickú silu Rímskej ríše.
Ešte pred vznikom samotných pretoriánov, v časoch neustálych vojen, bolo zvykom že si rímsky vojvodca zostavil súkromnú jednotku, ktorá spĺňala úlohu osobnej stráže, sprevádzala ho počas politických kampaní či sa priamo zúčastňovala bojov po jeho boku. Už vtedy jednotku tvorili tí najstatočnejší a najlojálnejší veteráni z radov legionárov. Oddiely sa skladali z pešieho vojska ale i jazdy, o sile až dvetisíc mužov. Po krvavých občianskych vojnách, kde práve títo vojaci mnohokrát znamenali rozdiel medzi porážkou a víťazstvom, sa novozvolený vládca Ríma Octavianus Augustus rozhodol pre svoju ochranu vytvoriť elitu a výkvet rímskej armády, pretoriánsku gardu. Ďalším podnetom pre vznik gardy bola aj myšlienka, že takáto jednotka sa hodí nielen vo vojne, ale aj v časoch mieru ako symbol režimu a ochranca vnútornej politiky Ríma. Na začiatku svojho vzniku mala elita impéria len 9 kohort po 500 mužov, neskôr sa však počet zvýšil na 1000. Organizácia jednotky bolo rovnaká ako u bežných légií, centúriam velili centúrioni, tých zas mali na povel tribúni. Celá garda sa následne podriaďovalo dvom hlavným prefektom (praefecti praetorio). Ako sa už spomínalo, prvoradou povinnosťou pretoriánov bola ochrana cisára, členov jeho rodiny a paláca. No mali na starosti aj udržiavanie poriadku na verejných miestach, v divadlách, v arénach či stráženie väzníc.
Byť pretoriánom znamenalo mať aj veľkú radu výhod a privilégií, avšak hlavnou podmienkou na vstup medzi elitu bolo rímske občianstvo uchádzača (od tohto pravidla sa neskôr upustilo). Ich plat bol o polovicu vyšší, než plat obyčajného legionára, čiže asi 750 denárov ročne. Rovnako mali právo na lepšie životné podmienky a kratšiu dobu vojenskej služby (z dvadsiatich rokov sa im strhli štyri) . Ako obľúbenci cisára mnohokrát okúsili štedrosť v podobe darov či špeciálnych odmien. Aby toho nebolo málo, po ukončení služby mohli vyslúžení pretoriáni vstúpiť medzi skupinu veteránov, takzvaných Evocatov alebo odísť na dôchodok, kde získali 5000 denárov, rozsiahly pozemok a vojenský certifikát, ktorý ich zaradil medzi honoráciu krajiny.
Teraz sa však kladie otázka, ako sa z pôvodne vojenského oddielu mohla stať politická sila, ktorá získala väčší vplyv než samotný cisár? Hlavná zmena nastala za vlády druhého rímskeho cisára Tiberia, keď roku 20 po Kr. vybudoval vojenský tábor pre pretoriánske kohorty priamo v hlavom meste. No práve toto rozhodnutie sa stalo takmer pre vladára osudné. V tom čase totiž blízky Tiberiov priateľ a zároveň prefekt gardy Seianus získal až priveľkú moc a začal pripravovať štátny prevrat. Cisár ale tento plán prehliadol a rozhodol sa svojho dlhoročného služobníka popraviť. No nemohol si byť istý, komu budú elitné jednotky verné, svojmu chrabrému veliteľovi či jedinému vládcovi impéria? Dal preto vyslať do pretoriánskeho tábora novovymenovaného prefekta Macro, aby oznámil že na znak vernosti venuje každému vojakovi dar v hodnote trojročného žoldu. Garda štedré dary s radosťou prijala a zostala v tábore, krátko nato bol samotný Seianus zatknutý a v ten istý večer aj popravený. Tento úplatok nám v podstate ukazuje, kto mal v ríši ozajstnú moc a s kým sa muselo pri vymenovaní nového panovníka rátať.
Po Tiberiovej smrti získal vavrínový veniec šialený imperátor Caligula. Ten si behom krátkej vlády dokázal znepriateliť mnohých významných obyvateľov Ríma, ale tiež dôstojníkov gardy, ktorých často zosmiešňoval a urážal. To sa mu však nevyplatilo. Roku 41. po Kr. vtrhli do paláca členovia gardy na čele s Cassiom Charerou a začali s masakrovaním cisárskej rodiny s cieľom obnoviť republiku. Počas plienenia a absolútneho zmätku však jeden z rabujúcich vojakov našiel za závesom Caligulovho strýka Claudia. A keďže si pretoriáni dobre uvedomovali skutočnosť, že bez cisára by bola existencia telesnej stráže nepodstatná, odviedli Claudia do svojho tábora, kde ho vyhlásili za imperátora. I keď mal senát a sprisahanci podporu troch mestských kohort, stáli proti presile, a tak „voľbu“ nového vládcu museli prijať. Prvý, no nie zďaleka posledný pokus pretoriánov o dosadenia cisára bol úspešný.
Novozvolený panovník vládol pevnou rukou, na začiatok dal popraviť hlavných aktérov sprisahania, no pretoriánov odmenil aj bonusom o veľkosti päťnásobku ich bežných platov. Svojou politikou stabilizoval ríšu, dobyl časť Británie, Mauritániu a Tráciu. Claudiovi slúžila garda verne, bránila ho aj pri neúspešnom pokuse o zosadenie z trónu, ktorý mala na svedomí jeho tretia manželka Messalina. Po trinástich rokoch prosperujúcej vlády však cisár zomiera rukou inej ženy, v poradí štvrtá manželka Agripina dáva Claudia otráviť jedovatými hubami, aby tak zabezpečila moc svojmu synovi z prvého manželstva, Nerovi. Pretoriánska garda samozrejme neváhala ani chvíľu a mladému monarchovi prisahá nekončiacu vernosť. Avšak, Nero bol podobne chorobomyseľný ako Caligula, dal zavraždiť vlastnú matku kvôli obavám z jej mocenských nárokov. Na jeho príkaz zomrelo i mnoho senátorov, manželiek, kresťanov (svätý Peter bol ukrižovaný dole hlavou) či mileniek. Podozrievali ho dokonca zo založenia veľkého požiaru v Ríme. Netrvalo preto dlho a vynorilo sa prvé nebezpečné sprisahanie, kde figurovali aj významný dôstojníci gardy, vrátane jedného z prefektov. Druhý prefekt Tigelus však zostal cisárovi verný a povstanie bez ľútosti potlačil. Každý z pretoriánov bol odmenený 500 denármi. O tri roky neskôr sa proti cisárovi postavilo niekoľko nespokojných miestodržiteľov provincií, vďaka čomu mu elitná garda na čele s prefektom Sabinusom vypovedala poslušnosť a pridala sa na stranu veliteľa Galbi, ktorý už zhromažďoval vojsko s cieľom tiahnuť na Rím. Nerov osud bol spečatený.
Sabanius sa chcel následne s pomocou svojej gardy dosadiť na trón, vojaci ho však zabili a podriadili sa „právoplatnému“ uzurpátorovi Galbovi. Ten ponúkal každému pretoriánovi za podporu 7500 denárov, no kvôli prázdnej pokladnici nemohol tieto „dary“ vyplatiť. To sa už na radu dostal cisárov rival Othono, z vlastného vrecka podplatili vrchných veliteľov gardy, ktorí ovplyvnili aj zvyšok bojovníkov a 15. januára roku 69 Galbu brutálne zavraždili. Othona krátko nato zosadil veliteľ Vitellius. Dôstojník z Germánie si bol ale dobre vedomý politickej sily elitnej jednotky, a tak okamžite po príchode do Ríma rozpustil rady pretoriánskej gardy a zostavil nových 16 kohort z lojálnych legionárov. Nasledovala však občianska vojna, kde bol Vitellius porazený veliteľom Vespaziánom. Nový cisár opätovne sformoval gardu, no zredukoval počet kohort na pôvodných deväť. Aby si zaručil bezpečie a oddanosť zo strany pretoriánov, vymenoval za prefekta svojho syna Tita.
Následná pevná vláda a neutíchajúce vojny premiestnili pretoriánsku gardu na bojové polia, kde v predných líniách bránila záujmy Rímskej ríše. Zúčastnila sa oboch Dáckych vojen a hrala významnú úlohu aj pri ťažení proti Parthskej ríši. Svoju úlohu elitnej jednotky spĺňala aj pri výprave cisárov, Lucia Veru a Marka Aurélia. Bohužiaľ, na trón sa dostáva šialený cisár Commodus, prostredníctvom ktorého sa garda opätovne ocitá v prostredí politických intríg. Po všemožných pokusoch o jeho zosadenie nakoniec imperátor zomiera rukou najatého gladiátora. Po ňom sa stáva novým vládcom mestský prefekt Petrin. Kvôli šetriacim opatreniam je však po 87 dňoch vlády dobodaný vojakmi priamo v paláci. Pretoriáni sa preto chopia príležitosti a vyhlásia dražbu o cisársky titul - kto im ponúkne najvyššiu cenu, získa Rím. Tým „šťastlivcom“ sa nakoniec stal bohatý senátor Didius Julianus, ponúkajúci každému vojakovi sumu 25 000 sesterciov. Avšak ani jeho vláda netrvala dlho, svojich cisárov si totiž začali vyhlasovať aj légie v Británii, Panónii a Sýrii. Armáda správcu Severusa bola k Rímu najbližšie, prekvapivým útokom mesto dobyla a Julianusa popravila. Veliteľ z Panónie následne pretoriánov rozpustil a vytvoril novú gardu z verných legionárov o počte až 50 000 mužov. Po Severusovi zdedil panovnícky titul jeho syn Caracalla, v poradí 22. rímsky cisár je ale chladnokrvne zavraždený jedným z pretoriánskych prefektov.
Celé impérium tak upadá na niekoľko desaťročí do absolútneho chaosu a neustálych bojov. Začína sa éra násilných a krvavých povstaní, kedy ozbrojené zložky dosadzovali na trón jedného cisára za druhým. Ríša sa stabilizovala až po nástupu Diokleciána. Hneď potom, ako ho vojaci zvolili za panovníka, vytasil meč a na mieste prebodol pretoriánskeho prefekta Apera, obvineného z chladnokrvnej vraždy predchádzajúceho cisára. Počas svojej 21-ročnej vlády zreformoval upadajúci štát, zmodernizoval vojsko a zjednotil územia pod jednotnú správu. Po odstúpení uvoľnil Dioklecián svoje miesto dvom vybraným nasledovníkom, ktorí však medzi sebou rozpútali vojnu. Pretoriánska garda v nej podporovala veliteľa Maxentia, jedného zo synov bývalého spoluvládcu. Rímske légie v Británii naopak prevolávali slávu cisárovi Konštantínovi.
Rozhodujúci stret, ktorý zároveň ukončil aj existenciu pretoriánskej gardy, sa uskutočnil 28. októbra roku 312 pri Mulvijskom moste. O samotnej bitke veľa informácií nie je, no pravdepodobne galská jazda a skúsení legionári prerazili a rozvrátili rady elitnej gardy, tá začala pod nátlakom presily ustupovať cez pontónový most, drevené piliere však váhu po zuby ozbrojených vojakov nevydržali a zrútil sa. Koho nezabil vysoký pád alebo trosky, ten si našiel smrť pod hladinou hlbokej rieky. Po bitke Konštantín v slávnostnom sprievode vtiahol do Ríma, kde ako trofej ukazoval Maxentiovu hlavu. Krátko po svojom zvolení natrvalo zrušil pretoriánsku gardu. Ich povinnosti ale aj privilégia prevzala novovytvorená jednotka Schole Palatinae. Preživší z elitnej jednotky boli degradovaní a poslaní na hranice ako radoví vojaci. Baštu pretoriánov, Castra Protra, dal cisár bez milosti zrovnať so zemou. Takto sa definitívne končí vláda „chamtivej orlice“, ktorá sprevádzala cisárstvo už od jeho ranných vekov.
