Debutujúci režisér a scenárista Slávek Horák zanechal v účastníkoch kinosály skvelé dojmy. Jeho Domácí Péče chytí za srdce azda každého.
Nie som milovník artu, nesledujem ani veľmi česko-slovenskú tvorbu, no je isté, že aj vďaka projektom, ako je Audiovizuálny fond už narastá nielen kvantita tuzemských produktov, ale aj ich kvalita. Do tejto skupiny môžeme radiť aj dramédiu Domácí péče od režiséra a scenáristu Sláveka Horáka, pre ktorého išlo o režijný aj scenáristický debut. Posledných 15 rokov sa venoval reklamám, no figuroval aj ako sekundárny režisér pre snímku Kolja (Oscar aj Zlatý glóbus za najlepší zahraničný film). Pre svoj debut sa rozhodol napísať príbeh o utrápenej zdravotnej sestre Vlaste, ktorá živí seba a svojho manžela čoby sestrička, ktorá lieči pacientov vyžadujúcich domácu liečbu. Je láskavá a až príliš ochotná, čo sa jej raz aj vypomstí, prežije nehodu, pri ktorej navyše odhalia, že jej veľa času nezostáva. Zdrvená touto správou a naplnená strachom, čo si počne jej muž po tom, čo ho navždy opustí, prestane sa spoliehať len na medicínu a skúsi alternatívnu liečbu, liečbu energiou, vyrovnávaním sa so svojím životom a učením sa žiť pre seba.
Domácí péče má relatívne vysoké šance získať Oscara za najlepší cudzojazyčný film a ja sa tomu ani veľmi nečudujem. Horák už od začiatku jasne udáva tempo a dáva divákovi vedieť, že toto nebude typický, „vesnický“, český film plný alkoholu, nadávok a prvoplánového scenára. Príbeh Vlasty (skvelá Alena Mihulová) chytí za srdce, pritom nikto z tvorcov nemal záujem umelo atakovať naše city a vytvárať nasilu nepríjemné emotívne scény. Zachytený kolobeh života a životné útrapy dokonale nechávajú človeka v nádeji pre lepší koniec. Všetko je to potom skvelo podchytené pevnou režisérovou rukou a modernou kamerou, ako aj skvelými hercami. Nemôžem si pomôcť, no okrem úžasnej Mihulovej ma nesmierne bavil aj Bolek Polívka, ktorého mám rád už od nepamäti a ktorý sa výrazne pričinil o komediálnu zložku filmu.
Domácí péče nezačína ako komédia, aby sa neskôr preliala pomocou dramatických prvkov a tónov do drámy. Je to dramédia ako vyšitá, prelínajúc humor s dusnými momentami a krásnym, melancholickým koncom, ktorý radím medzi tie najkrajšie v československej kinematografii (okej, mám v nej veľké rezervy, ale aj tak). Niektorým ľuďom dedinské vtipy Polívku, jeho hlášky a režisérov špecifický zmysel pre humor nemusia sadnúť, mne však chémia medzi vtipným, duševne príjemným feelingom a dramatickými sekvenciami sadla dokonale. V niektorých momentoch zamrzí, že si režisér Horák neuvedomil, či chce natočiť z väčšej miery komédiu a či drámu, respektíve to vedel, ale nemohol sa rozhodnúť, táto chybička sa ale v konečnom ponímaní dá zohľadniť. To už však závisí na individuálnych kritériách diváka.
Z technického hľadiska nie je čo vytknúť, kamera nijak neohúri, no ani nijak nenudí, práve naopak, všetko zachytáva v ladnom rytme. Pamätať si budete najmä prácu pri pohľade z prvej osoby pred lesom, ktorá vyrážala dych a miestami až nepríjemne pripravovalo diváka na hororový žáner. V strihu veľmi doma nie som, od toho je tu kolega kesty, no až na pár výnimiek som sa ani raz nepozastavil nad jednotlivými sekvenciami a spôsobom, akým boli postrihané. Ak áno, bolo to aj vďaka tomu, že, ako som už spomínal, film si občas nebol istý, do akého žánru sa to vlastne hrnie. Našťastie, pred záverečnou tretinou si to už uvedomil a dokázal sa tak preniesť až do svojho konca, ktorý bol skutočne plný emócií, no zároveň pôsobil ako jemné pohladenie na duši a na očiach azda všetkých divákov v sále.
Domácí péče nie je zďaleka dokonalým filmom, no je najlepším „mainstreamovým“ československým filmom za posledných... no proste za dlhé roky. Od skvelého scenára, cez úžasné vtipy (tak schválne, či sa Polívkova hláška o mužských koníčkoch stane ľudovou), skvelé herecké výkony, až po dojímavý koniec, Domácí péče pôsobí ako film, na ktorý sa do kina zájsť naozaj oplatí. Navyše, snímka je dlhá len hodinu a pol a jasne si vytýčila, kam chce diváka za ten čas zobrať a čo s ním chce spraviť, takže sa nikdy nebudete nudiť a myslieť na koniec. Práve naopak, keď príde, budete chcieť, aby to pokračovalo ešte ďalej. Zanechá vo vás silný dojem a presne ten typ priblbého úsmevu, na aký ste zvyknutí zo starých filmov s našimi obľúbenými tuzemskými hercami. A ak by ani to nestačilo, dajte si 4 pivká, zájdite na premiéru s kamošmi a párkrát sa aspoň príjemne pobavíte, samozrejme, len v prípade, že miera vašej intelektuálnosti neprebíja aj váš jednoduchý pohľad na život a humor. V konečnom dôsledku je ale Domácí péče surovou drámou. 8/10
