Tim Burton priniesol do kín nový film s názvom Big Eyes, ktorý sa diametrálne líši od štýlu a žánru jeho predošlých snímok. Podarilo sa mu prinavrátiť si zašlú slávu?
Koncom 50. rokov sa dostal do verejného povedomia dovtedy neznámy umelec menom Walter Keane. Jeho charakteristické, záhadné maľby detí s nereálne veľkými očami sa čoskoro stali hitom a z Keaneho spravili „cez noc" celebritu, ktorá prepísala dejiny. V roku 1970 však jeho bývalá manželka Margaret v rádiu rozhlásila, že skutočnou autorkou malieb nebol Walter, ale ona.
Aj keď už má slávny režisér zrejme svoje najlepšie obdobie (kam radím Strihorukého Edwarda či Charlieho v továrni na čokoládu) za sebou, Big Eyes sú pre Tima Burtona veľkou šancou zdvihnúť sa z prachu a dokázať, že ešte stále má po autorskej stránke čo ponúknuť. Po dvoch výrazných prešľapoch v podobe zákazkovej Alice v krajine zázrakov a Temných tieňov, oboch utopených v záplave digitálnych efektov, farieb a nadmerného množstva nevýrazných jednorozmerných postavičiek a nostalgickému návratu k filmárskym začiatkom a svojim láskam v podobe starých klasických hororov v animovanom Frankenweenie, spravil relatívne odvážny krok. Téma i prístup, ktoré zvolil, sú totiž v rámci jeho tvorby veľmi netradičné - film si totiž takmer po celý čas udržiava vážny tón a obsahuje len minimum humoru či fantazijných scén, ktoré by ho odľahčili alebo ozvláštnili. Pripomína tak skôr výborne spracované biografie, s akými sa bežne stretávame, len s odlišným menom v kolónke režiséra. Mohlo by sa preto zdať, že je úplne všedný, no jeho výnimočnosť spočíva predovšetkým v téme.
Príbeh je podaný z pohľadu mladej, čerstvo rozvedenej Margaret Ulbrich, ktorá spolu s dcérou hľadá miesto pre nový začiatok. Napriek jej nespornému talentu nemá úspech ani správneho obchodného ducha. To sa zdanlivo zmení vo chvíli, keď spozná pouličného maliara Waltera. Postupom času sa však v ich vzťahu a následnom manželstve začne prejavovať jeho dominancia, ktorá Margaret dotlačí do enormného podvodu.
Film má dve ťažiskové témy - postavenie ženy v umeleckej sfére a americkej spoločnosti na prelome 50. a 60. rokov a umenie samotné - konkrétne hranicu medzi umením, gýčom a masovým produktom. Prvú líniu zastupuje celý svet okolo Margaret, ktorý patrí takmer výhradne mužom a v ktorom je ona jediná výraznou ženskou postavou. Obchodníci s umením, vystavovatelia v galériách, majitelia barov, novinári, kritici, manželia - to všetko sú muži, ktorí sa odmietajú vzdať svojej nadvlády a absolútnej kontroly. Potvrdzuje to nielen chovanie Waltera, ktorý začne vydávať obrazy za svoje vlastné, ale i razantné odmietnutie Rubena (Jason Schwartzman) vystavovať Margaretine diela. Do rovnakej kategórie čiastočne spadajú aj vyjadrenia kritika Johna Canadaya (Terrence Stamp), ktorý obrazy odsudzuje na základe predpokladu, že je ich autorom muž - a mužského umelca nie sú hodné. Obe tieto témy, teda ženy a umenie, majú v súčasnosti v Hollywoode i vo svete čoraz silnejšie zastúpenie - stačí si spomenúť na filmy ako Warholka (pohľad na Andyho Warhola prostredníctvom ženy, ktorá túžila po sláve, no napokon ju spojenie s týmto mužom zničilo) alebo Coco Chanel (príbeh slávnej módnej návrhárky, ktorá sa vzoprela konvenciám doby a mužov), ale napríklad aj nedávny Birdman, ktorý s veľkou dávkou irónie poukazuje na rozdiel medzi divadlom (tým „skutočným" umením) a komiksovými filmami (gýčom a podradným populárnym žánrom).
Druhá línia pozoruje samotný význam aféry pre umenie. Keane, podobne ako Andy Warhol (ktorého Walter vo filme obviňuje z ukradnutia myšlienky) a mnohí ďalší, stál pri samotnom zrode pop-artu, teda populárneho masovo produkovaného umenia. Paradoxne tým jeho obchodná stratégia získala väčší význam, než skutočne precítené maľby jeho ženy. O „nízkosti" takéhoto umenia nám veľa hovoria už prostriedky, akými sa dostáva do povedomia, ako napr. bulvárne plátky. Položením si otázky, kde je hranica medzi pravým, hodnotným dielom a gýčom, vytvoreným len s cieľom zarábať, akoby si Tim Burton sám nastavoval zrkadlo a s odstupom kriticky hľadel práve na svoje posledné filmy. Vďaka tomu získavajú Big Eyes hlbší a osobnejší rozmer, ktorý môže jeho fanúšikov potešiť a naznačuje zaujímavý smer, ktorým by sa mohla režisérova tvorba uberať.
Film je veľmi komorný a nesie sa predovšetkým v znamení dialógov (ktoré sú miestami silne dramaticky vyhrotené a nechýbajú v nich emócie) a intenzívnych vzťahov medzi postavami, kvôli čomu môže pôsobiť snímka až televíznym dojmom. Skromnejší je i vizuálne, čo však v tomto prípade stále znamená nadštandard. Napriek tomu, že je to zdanlivo úplne odlišný štýl, než sme u Burtona zvyknutí, predsa sa i tu vyskytne minimálne jeden veľmi bizarný moment. Rozhľadenejším divákom dá spomenúť na americké filmy z prelomu 50. a 60. rokov, označované ako melodrámy. Podobne ako v nich, i tu sa stretávame s dôrazom na pocity a psychológiu hlavnej hrdinky, ktorú jej vzťah s Walterom (u ktorého sa neskôr prejavia sklony k agresii) čoraz silnejšie dusí. Tomu zodpovedajú i herecké výkony - Amy Adams, ktorá je väčšinu času trochu zakríknutou mladou ženou, v niektorých dominantných scénach pripomína legendárnu Elizabeth Taylor. Prekvapivo civilný Christoph Waltz má tiež hneď niekoľko výrazných výstupov, medzi ktoré patrí nekontrolovateľný emočný výbuch v dome (miernejšia verzia Jacka Nicholsona v Osvietení) či extravagantná obhajoba na súde, ktorú odpozeral z televíznych seriálov. Obaja sú pritom vo svojich rolách uveriteľní a všetky herecké polohy zvládajú bez problémov. Amy Adams pritom ťaží zo svojho večne mladého výzoru a Christoph Waltz svoju povestnú charizmu, vďaka ktorej ako Walter na začiatku Margaret úplne očaruje.
Big Eyes nie je filmom bez chyby - vedľajšie postavy dostávajú menej priestoru, než koľko by si zaslúžili (novinár Dick Nolan, ktorého stvárnil Danny Huston), či naopak pôsobia vinou malého rozvinutia skoro zbytočne (Ruben, kritik Canaday), pričom sú paradoxne pre príbeh dôležití. Taktiež sa nižší rozpočet odráža na nevýrazných kulisách (spomínaný dojem televíznosti). V rámci filmografie známeho tvorcu sa jedná o počin, ktorý mu, na rozdiel od protagonistov, veľkú slávu ani uznanie už na prvý pohľad neprinesie. Je to však veľmi poctivá snímka, ktorá zvolenú tému nebanalizuje a v mojich očiach napravila Burtonovu reputáciu, ktorú si u mňa svojimi poslednými filmami naštrbil. Nechýba mu ani štipka humoru a dávka úprimnej sebareflexie - a práve úprimnosť je to, čo mi uňho už niekoľko rokov tak veľmi chýbalo. 8/10
Recenziu vypracoval Michal Baranovič
