Jozef bez váhania vymenil sterilné laboratóriá a školské lavice za život na hrane v mene ochrany prírody. Prečo to urobil nám rozpovedal v rozhovore.
Jozef má len 21 rokov, no namiesto vysokoškolských prednášok či letných festivalov si vybral blato a izoláciu kamerunskej džungle. Porozprával nám o pátraní po neznámom druhu motýľa, drsné kultúrne šoky aj boj s hladom, pri ktorom si naservíroval na tanier dikobraza.
Prečo tento mladý Trnavčan dobrovoľne opustil civilizáciu? Rozprávali sme sa o odvrátenej strane jeho výskumu, devastačnom odlesňovaní, ktoré zažil na vlastné oči, ale aj o jeho ultimátnom sne.
Väčšina ľudí hmyz nenávidí, alebo sa ho bojí. Ako sa z neho pre teba stala vášeň?
Asi to bolo niečo, čo som mal v sebe odmalička. Už v škôlke som chytal chrobákov. Aj keď som bol ako malý na dovolenke, znamenalo to pre mňa, že som tam vychytal krabov, lokálne jašterice či hadov. Vždy som preskúmaval lokálnu faunu a flóru.
Väčšina ľudí hmyzu nerozumie. Z nepochopenia potom vychádza strach. Ja som to mal naopak, z otázok vzišla zvedavosť, za čo najväčšia vďaka patrí mojej mame. Nesnažila sa to vo mne uhasiť, ale podporiť.
Vo svojej vášni si pokračoval a teraz je súčasťou tvojho života. Ako takáto práca vyzerá?
Aj na vysokú školu som sa vybral študovať biológiu, s čím som však skončil. Ja potrebujem byť skrátka v teréne, v džungli a objavovať. Dnes spolupracujem s neziskovou organizáciou Cameroon ark, ktorú založil kamarát z Anglicka. Rovnako pracujem aj s Young talents foundation.
Predpokladám, že si doma nemal profi laboratórium. Aké boli tvoje začiatky a s koľkými druhmi hmyzu reálne funguješ?
Začínal som v maminej izbe s rozloženým stanom, v ktorom lietali motýle. Neskôr som si túto „tropickú zoo“ presunul do vlastnej. V izbe som mal 35 stupňov a normálne som v tom s nimi spal. Momentálne mám kvôli cestovaniu len dva druhy, no bežne ich chovám aj 30, z jedného kľudne aj 200 kusov. Je to však väčšia makačka, než sa zdá.
Predstav si klietku veľkú ako kôš na bielizeň. Narveš ju lístím a pár húseníc ju za pár hodín vyžerie do nuly. Prácne ich prekladáš, čistíš, dopĺňaš čerstvé... a ráno je zas prázdno. Nehovoriac o tom, keď húsenice ušli a hľadal som ich po celej izbe.
Príroda ma však skrotila a naučila trpezlivosti. Kedysi som chcel všetko hneď, no kým jeden motýľ je v kukle mesiac, iný si tam prečká kľudne aj 15 rokov. To je viac ako polovica môjho života, chápeš to?
Z tvojho rozprávania cítiť neskutočné zanietenie, ktoré ťa nedávno dostalo až na expedíciu do Afriky. V 21 rokoch by tvoji rovesníci išli asi skôr na festival... Prečo si si dobrovoľne vybral túto cestu?
Expedície som sa nebál, tešil som sa na ňu. Väčší stres som mal pred samotnou cestou - klasika, keď si človek situáciu v hlave nafúkne a potom zistí, že o nič nešlo. Išiel som prvýkrát úplne sám, v totálnej izolácii len s domácimi. Vtedy sa ti chápanie sveta otočí naruby.
Afrika má iné princípy a hodnoty. Bolo to, akoby som prešiel portálom do iného sveta, no napriek tomu som cítil, že tam patrím. Úplne ťa tam opustí túžba po materiálnych veciach.
Túto cestu som si vybral, lebo sa v meste necítim komfortne. Cítim sa požehnane, že mám len 21 rokov a už teraz viem, čo je pre mňa v živote skutočne dôležité.
Ako taká expedícia v Afrike vyzerala?
Trvala 35 dní. Letel som z Viedne do Paríža a následne do Yaoundé, hlavného mesta Kamerunu. Kultúrne šoky prichádzajú zhurta. Na záchode nemáš dosku, na stavbách nemajú lešenia ako my, len nejaké pozliepané drievka a týpek lepí obkladačku, zatiaľ čo visí vysoko vo vzduchu. Zo supermarketu si kúpiš korenie, a keď si ho chceš doma nasypať na jedlo, odrazu sa ti celý tanier hýbe a ty zistíš, že sú to chrobáky. Neexistujú ani cesty - ideš po asfalte a zrazu sek, len hlina a kilometre pralesa.
Kde si býval?
V dedinke uprostred pralesa. Záchod, posteľ, slabučký internet a občas tečúca hnedá voda tam znamenali úplný luxus. Až tam pochopíš, aké obrovské privilégium je, keď si doma na Slovensku môžeš len tak vybrať zo skrine čisté veci a zapnúť práčku.
Ich fungovanie je celkovo diametrálne odlišné, miestni si často nedokážu spojiť súvislosti. Robia si napríklad vlastný alkohol plný metanolu. Keď je im z neho potom brutálne zle, nechápu prečo. Myslia si, že jednoducho „majú zlý deň“.
A čo sa týka jedla?
Hygiena je tam strašná, preto som si chcel variť len vlastné veci. Domácich hostiteľov však nesmieš uraziť, a kvôli tomu som zažil riadne bizarnosti. Raz sa ma domáci pýta, či mám rád „cantaloupe“ (žltý melón). Vravím, že jasné. Vzápätí však priniesol tanier s mäsom. Hľadám melón a vtom mi to doplo: ‚Ty kokos, on myslel antelope (antilopu)!‘ Nakoniec to bolo fajn, chutila ako divina.
Inokedy mi ponúkli „snack“. Naivne som čakal čipsy, no ten snack bol vlastne „snake“. Zrazu som mal pred sebou na tanieri kus smrteľne jedovatej kobry. Zhlboka som sa nadýchol a zjedol to. Prekvapivo nebola zlá, pripomínala krevety.
Najhoršie to však bolo po štyroch dňoch šliapania v rezervácii. Z mojich sáčkových polievok mi došla energia a úplne sa mi zahmlievalo pred očami. Bez váhania som zjedol ponúkaného dikobraza s kukuricou, ktorého varili v potočnej vode, kde predtým prali bielizeň. Napína ma z toho doteraz. V tej chvíli ale nepremýšľaš. Prvýkrát v živote ješ len preto, aby si prežil.
Africké pralesy majú masívny problém s odlesňovaním. Vnímal si to nejako počas toho, ako si tam bol?
Bol to strašný pohľad. Išiel som krásnou lesnou cestou v rezervácii, úplný film Avatar, mal som z toho husiu kožu. A zrazu počuješ vžžž! Čierny dym a priamo zvnútra pralesa vybehne niekoľkotonový exkavátor, ktorý tie stromy rad-radom búra. Priamo v národnej rezervácii.
Prales je pritom ako truhla plná zlata. Najväčšie medicínske objavy za posledné desaťročia pochádzajú z druhov a procesov, ktoré tam existujú, a to sme zatiaľ preskúmali len malé percento. My ten prales ničíme.
Často si neuvedomujeme, že bez hmyzu neexistujeme. Je to domino. Zmizne hmyz, zmiznú rastliny, vtáky, plazy a napokon aj my. Z časti pre to mám pochopenie, je to v nás hlboko zakorenené. Uvidíme na záhrade mravce a hneď siahame po postreku. Zabijeme užovku a potom sa sťažujeme na potkany.
Pytliaci často režú nosorožcom rohy či lovia tigre pre ich sfarbenie. Je biznis aj v love hmyzu?
Napríklad taká Francúzska Guyana má na zbere chrobákov postavenú časť moderného priemyslu. U nás, keď malý chlapec chytí chráneného živočícha, je to neslýchané. Netvrdím, že ochrana druhov nie je dôležitá, no v určitom ponímaní mi to celé príde ako nezmysel.
Hmyz sa množí tak rýchlo, že ak by som odchytil tisíc motýľov, o mesiac či dva je populácia späť. Jeden vták zje denne viac hmyzu, než ja chytím na celej expedícii. Skutočným problémom je ničenie biotopov. Naoko síce druhy chránime, ale keď sa kvôli novému parkovisku vyseká kus lesa, zrazu to nikomu nevadí.
Bola expedícia úspešná?
Mám kopec príbehov, fotiek a videí na prednášky, plus sa mi podarilo zdokumentovať množstvo miestnych druhov. Expedícia však nemohla dopadnúť lepšie z iného dôvodu: priniesli sme nasáčkované motýle, aby sme cez DNA rozbor potvrdili úplne nový druh. Ak to vyjde, čaká ma spoluautorstvo na reálnom vedeckom článku. A to som tú biológiu ani nedokončil.
Ak by si teda teraz objavil úplne nový, doteraz neznámy, druh motýľa – môžeš ho pomenovať napríklad po svojej bývalej? Ako vlastne funguje tento proces?
Pomenovanie nechávam na organizáciu. Chceme upriamiť spotlight na ochranu toho miesta, takže pravdepodobne sa pomenuje podľa dediny Obout, v latinčine „Oboutensis“.
Venuješ sa primárne nočným motýľom. Aký druh, ktorý si doposiaľ videl, bol ten najvzácnejší?
Dať niečomu nálepku „vzácny“ je ťažké. Sú druhy, ktoré sú úplne bežné v chove, ale v prírode ich nenájdeš. Raz som ale choval druh, ktorý bol na 99 % nový a nepopísaný. Zdokumentoval som celý jeho cyklus a dal som ho na svoju stránku. Bol to jediný oficiálny cyklus toho druhu zaznamenaný na celom svete.
Existujú aj nočné motýle, ktoré ťa môžu reálne zraniť alebo otráviť?
Samozrejme, aj keď to nie je zvyčajné. Jeden druh zapríčiňuje napríklad vyrážku pri dotyku s kožou. Skôr ťa ale môžu zraniť ich húsenice. Dokážu popáliť ako žihľava, spôsobiť alergickú reakciu až smrť.
Inak z tých húseníc majú v Afrike taký strach a chaos, že miestni si reálne myslia, že húsenice nepochádzajú z motýľov, ale že ich znášajú vtáky.Takže keď sa premnožia jedovaté húsenice, oni idú a zabíjajú vtákov.
Keby ti teraz niekto ponúkol teplý flek v sterilnom laboratóriu so skvelým platom s tým, že už do terénu nepôjdeš, vzal by si to?
V žiadnom prípade. Ja som aj školu nechal preto, lebo to proste robiť neviem a moja hlava to neberie. Ja chcem byť v teréne, v hline a riskovať vonku. Rešpektujem laboratórnu prácu, no ja počúvam sám seba a idem si svoju cestu. A som veľmi vďačný tej organizácii z Anglicka, že mi napriek chýbajúcemu titulu dali takúto dôveru.
Čo je tvoj ultimátny svätý grál? Aký objav alebo aká lokalita by pre teba znamenala, že si „prešiel hru“ a splnil si svoj najväčší životný sen?
Možno je to klišé, ale mojím najväčším cieľom je zanechať niečo v ľuďoch a preniesť tento zápal na ďalšie generácie. Ak však mám byť hmatateľnejší, chcem z výskumov získať toľko financií a vplyvu, aby som mohol odkupovať obrovské kusy pralesov. Proste ich odkúpiť a nechať len tak voľne žiť.
Chápem ľahostajnosť niektorých ľudí, no mne na tom naozaj záleží. Keď si v Afrike, domáci naháňajú palicou neznámeho jedovatého hada, vnútorne ťa to strhne a zrazu si súčasťou toho sveta... Ten pocit by som nevymenil za nič na svete.
