Majo je mladý slovenský ultrabežec, ktorý sa z divokého života plného extrémov a náhodných výziev postupne prepracoval k profesionálnemu tréningu a dnes mieri k najťažším ultrabežeckým výzvam ako Backyard Ultra či 345 km Od Tatier k Dunaju.
Majo Crnkovič má 23 rokov, študuje v Brne, no všetok voľný čas venuje svojej bežeckej kariére. Zároveň vedie život, v ktorom sa veci menia natoľko, že o pol roka by mi na tú istú otázku mohol odpovedať úplne inak.
Keď bol mladší, venoval sa šachu a neskôr futbalu, z ktorého ho vyhodili, pretože podľa trénera „bežal ako baletka“. S behom začal po návrate z Vietnamu, kde takmer zomrel pri havárii na motorke. Stále v sebe mal adrenalín a zistil, že dokáže fungovať v krízových situáciách.
„Mal som zlomený nos a hovorili mi, že mám zostať v nemocnici asi týždeň, ale ja som podpísal reverz už na druhý deň. V tom chaose mi písali z požičovne, že práve vyťahujú moju rozbitú motorku z priekopy, a ja som im povedal, nech mi pripravia ďalšiu, že o pár minút som späť,“ hovorí Majo.
V minulosti bol najväčším vykupovačom stávkových účtov na Slovensku a poriadnym stokárom. Dnes je najmladším slovenským reprezentantom v backyard ultra behoch a zároveň plánuje sám zabehnúť 345 kilometrov v rámci behu Od Tatier k Dunaju.
Aké boli tvoje začiatky a do akej miery ich ovplyvňoval životný štýl, ktorý si vtedy viedol?
Boli aj dni, keď som si povedal, že vypijem 20 shotov a na druhý deň idem behať. A potom som fakt išiel. A takto som si trénoval hlavu – že keď niečo poviem, tak to musím splniť. A paradoxne, teraz mi to pomáha pri ultrabehoch.
Na prvom dlhom behu, čo bolo 30 km v horách s prevýšením, som pil namiesto ionťáku alebo vody iba pivá. Zo srandy ich mali na občerstvovačkách po ceste ako rekvizitu, ale nemysleli si, že by si ich niekto skutočne dával... tak som ich dal. A potom som sa zaregistroval na prvý maratón.
A zabehol si?
Dal som ho v Prahe. Ale… boli tam občerstvovačky s pivom a ja som sa tam vždy zastavil. Takže som mal maratón, kde som bol na konci viac opitý ako unavený.
Ale pre mňa to vždy bola skôr zábava než nejaký výkon. Nie že „idem sa zničiť ako David Goggins“, ale skôr že si to užijem.
Mal si na začiatku aj iné extrémy okrem toho, že si počas behu pil?
Áno. Jedným z prvých extrémov bolo behanie schodov. Začal som ich behať intenzívne a rýchlo som zistil, že mi to ide. Na jednom preteku v Brne som dokonca vyhral komunitný beh do schodov, hoci tam boli ľudia, ktorí sa tomu venovali roky. V Bratislave som potom bol na pretekoch, kde som skončil druhý.
To ma úplne pohltilo. Začal som študovať techniku a tréning, no na rozdiel od športov ako Hyrox, o schodovom behu prakticky neexistoval žiadny content. Bol som odkázaný hlavne na vlastné pokusy. Zašlo to až tak ďaleko, že som za jeden večer odbehol polmaratón iba na schodoch – hore a dole bez prestania.
Ako si sa od schodov dostal k ultra behom?
Začal som sledovať dokumenty o vytrvalostných bežcoch a fascinovali ma ľudia, ktorí dokázali bežať desiatky hodín či niekoľko dní v kuse. Hoci som dovtedy nikdy neodbehol ani maratón, rozhodol som sa, že to skúsim.
Prihlásil som sa na Beskydskú sedmičku – 100 kilometrov s približne 5 500 metrami prevýšenia. Dokončil som ju a odvtedy som začal vyhľadávať stále väčšie výzvy. Postupne ma to doviedlo až k disciplíne Backyard Ultra, v ktorej dnes reprezentujem Slovensko.
Backyard Ultra je ultrabežecký formát, v ktorom musia bežci každú hodinu odštartovať a dokončiť okruh dlhý 6,7 kilometra. Preteky pokračujú dovtedy, kým nezostane len jeden bežec schopný odbehnúť ďalšie kolo, pričom všetci ostatní sú vyradení a označení ako DNF (Did Not Finish).
V čom ti prišli tie Backyard Ultras zaujímavé?
Mňa na tom baví, že to nie je len o behaní. Je to o stratégii. Veľkú rolu hrá výživa, regenerácia, oblečenie, organizácia zázemia a príprava na rôzne situácie. Niekedy rozhodujú úplné detaily. Napríklad niekto si postaví stan na vyvýšenom mieste, príde dážď a po desiatkach hodín má výhodu oproti ostatným.
Nemusíš byť najrýchlejší bežec. Často stačí byť lepšie pripravený a robiť správne rozhodnutia.
Ako sa zmenil tvoj tréning oproti minulosti?
Úplne. Na začiatku to ani nebol tréning. Išli sme s kamarátmi na shoty a potom behať. Zlom prišiel, keď som sa prihlásil na Od Tatier k Dunaju. Vtedy som si uvedomil, že ak sa chcem posunúť, musím začať robiť veci poriadne.
Hľadal som trénera na viacdňové ultra behy. Na sociálnych sieťach alebo weboch som nikoho nenašiel, tak som začal prečesávať výsledkové listiny 13 ročníkov OTKD. Stále sa tam objavovalo jedno meno - Michal Šula. Napísal som mu cez instagram, či trénuje ľudí. Odpísal: „Nie, ale môžeš byť prvý. A bude to trápenie.“
Od Tatier k Dunaju je trasa dlhá 345 kilometrov. Pôjdeš naozaj v kuse?
Áno aj nie. Nie je to „v kuse“ v tom zmysle, ako funguje Backyard Ultra, kde musíš každú hodinu stáť na štarte ďalšieho kola. Tu si tempo, prestávky aj spánok riadiš sám.
Celé preteky sú pôvodne štafetovým behom pre 12-členné tímy. Každý člen beží svoj úsek a následne ho vystrieda ďalší. Každoročne sa na štarte stretávajú stovky tímov a tisíce bežcov.
Popri tom však existuje neoficiálna sólo kategória. Bežec štartuje o dva dni skôr a celú trasu absolvuje sám. Za celú históriu sa do toho pustilo len niekoľko ľudí.
Koľko nabeháš počas prípravy za týždeň?
Od momentu, keď som začal trénovať s trénerom, sa snažíme objem zvyšovať systematicky. Väčšinou maximálne o 10 % týždenne, aby si telo stíhalo zvykať na záťaž.
Začínal som približne na 60 kilometroch týždenne. Počas prípravy na Od Tatier k Dunaju bolo 160 km, ktoré som dal v Žiline, iba tréning. Po tom nasledovali regeneračné týždne, kedy som behával iba 10 a 20 km.
Teraz sa s trénerom snažíme posunúť prípravu ešte profesionálnejšie – riešime testovania, analýzy a detaily, ktoré môžu rozhodovať o výsledku.
Teraz, keď trénuješ, stále piješ alkohol?
Nie. Čím viac som sa venoval behu, tým viac som si uvedomoval, aký veľký vplyv má na regeneráciu, spánok a výkon.
Veľmi mi v tom pomohli aj dáta z Garminu. Zrazu som videl, ako alkohol ovplyvňuje kvalitu spánku, regeneráciu či pripravenosť na tréning. A uvedomil som si, že ak sa chcem posúvať medzi najlepšími, nemôžem fungovať rovnako ako predtým. Od decembra nepijem, s výnimkou jedného dňa, keď som odišiel z Love Them Running Clubu v Brne, ktorý sme založili s kamošom.
Bola to pre mňa obeta – musel som sa toho vzdať keď som si uvedomil, že chcem ísť trochu iným smerom.
Aký je tvoj cieľ, mimo zabehnutia?
Chcem z toho vytvoriť udalosť, ktorá bude mať presah aj mimo samotného behu. Zapájať kamarátov, komunitu, partnerov a ľudí, ktorí budú celý priebeh sledovať. Chcem, aby to nebol len ďalší ultra beh, ale zážitok, na ktorý sa bude spomínať.
Ešte by som sa vrátila k tým Backyard Ultras, akú najdlhšiu vzdialenosť si zatiaľ zabehol?
Zatiaľ je to 194,4 kilometra na backyard ultra pretekoch. Vybehol som aj na ďalšie kolo, ale po približne štvrtine som sa otočil a skončil. Vedel som, že už nevyhrám, a nemalo zmysel ísť za hranicu, ktorá by ma vyradila z tréningu na dlhší čas. Chcel som skončiť v bode, z ktorého sa dokážem rýchlo zotaviť a pokračovať ďalej.
Ako vyzerá strava počas takýchto behov?
Pri ultra behoch musíš jesť prakticky neustále. Na väčšine pretekov je dnes veľmi dobré zázemie – jedlo, iontové nápoje aj oddychové zóny. Ja som zo začiatku fungoval skôr na bežných potravinách ako banány, arašidy, chipsy alebo iné jednoduché zdroje energie. Dôležité je priebežne dopĺňať kalórie, tekutiny a minerály, najmä sodík, draslík a horčík.
Myslíš si, že ti k ultra behom pomohli aj skúsenosti z minulosti?
Možno áno. Raz som počul ultrabežca hovoriť, že všetky jeho zlé návyky z mladosti – ponocovanie, žúry či rôzne extrémy – boli svojím spôsobom tréningom na ultra. Nie v tom, že by boli prospešné, ale naučili ho fungovať v nepohodlí.
Keď som nad tým rozmýšľal, našiel som v tom aj kus seba. V minulosti som veľa žúroval a často fungoval v nekomfortných podmienkach. Možno aj preto som si časom všimol, že dlhodobú únavu, nepohodlie a krízové momenty zvládam lepšie, než by som čakal. Samozrejme, dnes už staviam výkon na tréningu, disciplíne a regenerácii.
Čo ti beží hlavou, keď bežíš?
Všetko. Závisí to od fázy pretekov aj od toho, v akom stave sa práve nachádzam. Na začiatku som to bral oveľa uvoľnenejšie – počas behov som scrolloval telefón, fotil, natáčal a vnímal to skôr ako dobrodružstvo. Raz som sa dokonca počas pretekov pristavil pri rybároch, ktorí ma naučili chytať ryby.
Postupom času som však zistil, že ultrabeh je oveľa viac o hlave než o nohách. Počas dlhých pretekov ideš v rôznych cykloch. Niekedy sa cítiš skvele, niekedy máš pocit, že chceš skončiť. Práve krízy sú najdôležitejšie momenty. Vtedy si nehovorím, že musím zvládnuť ďalších 50 kilometrov. Rozdelím si to na malé kroky. Ešte jedno kolo. Ešte pár kilometrov. Dostať sa do stanu, najesť sa, napiť sa a potom sa rozhodnúť znova.
A ako regeneruješ po takýchto výkonoch?
Regenerácia je pri ultra behoch rovnako dôležitá ako tréning. Veľa závisí od toho, ako sa o seba staráš počas samotných pretekov – či dostatočne ješ, piješ a dopĺňaš energiu.
Postupne sa učím, ako telo funguje pri extrémnej záťaži. Dnes je pre mňa úspechom aj to, keď sa dokážem rýchlo vrátiť do normálu. Napríklad po 194-kilometrovom behu som bol o tri dni schopný zabehnúť 5 kilometrov za 20 minút.
Čoraz viac riešim výživu, suplementáciu a regeneráciu, pretože pri ultra behoch nerozhoduje len výkon počas pretekov, ale aj to, ako rýchlo sa dokážeš pripraviť na ďalšiu výzvu.
Všimla som si, že máte aj Instagram, kde robíte komunitné behy, o čo ide?
Po tom, čo som opustil už spomínaný klub, ktorý sme založili s kamošom, som sa rozhodol vydať vlastnou cestou. Cez @uuultra.behy chceme vytvoriť komunitu mladých bežcov, ktorí sa budú pravidelne stretávať, trénovať spolu a posúvať sa v športe. Napríklad sa stretneme na pretekoch na Slovensku alebo v Česku, dohodneme sa a spoločne sa pripravíme na ďalšie preteky.
Naším cieľom je vytvoriť komunitné zázemie – „hub“ pre mladých ultra bežcov. Nejde o výkon alebo súťaž, ale o priestor, kde sa môže každý rozvíjať a stretávať ľudí s rovnakým záujmom.
Chceme priateľskú, nie čisto konkurenčnú atmosféru. Na pretekoch si pomáhame a delíme sa o vybavenie – stan, masážnu pištoľ, karimatky a podobne. Keďže ide o finančne náročný šport, najmä pre mladých, podporujeme sa navzájom.
Do budúcna chceme budovať aj väčšiu štruktúru a projekty na podporu mladých bežcov, aby sa komunita ďalej rozvíjala a fungovala ako opora.
