Nikola má 24 rokov a otvára svoj štvrtý salón.
Na Slovensku podniká množstvo mladých ľudí, ktorí buď našli dieru na trhu, alebo dobre zužitkovali to, v čom sú dobrí. Nikole Nguyenovej z Bardejova sa podarilo skĺbit tieto veci dohromady.
Prvý salón otvorila ešte počas štúdia na vysokej škole, pričom dnes má pod palcom tri fungujúce a jednu rozbiehajúcu sa prevádzku.
„Venujem sa kozmetickým procedúram, ako farbenie obočia, lash lift, laminácia a tetovanie obočia, a ak je potrebné, pomáham aj s nechtami. Okrem toho zaúčam zamestnancov, riadim salóny a pomáham s prekladom," opísala svoje povinnosti Nikola.
- Aké boli začiatky jej podnikania v salóne.
- Či je komplikované prísť z Vietnamu a zostať žiť na Slovensko.
- Ako od nej nespokojná influencerka v Bratislave pýtala 400 eur a chcela jej spravila zo života peklo.
Slovenka s vietnamskými koreňmi v rozhovore pre Refresher porozprávala nielen o svojich podnikateľských začiatkoch, ale aj detstve, dospievaní a kultúrnych rozdieloch, ktoré zažila na východnom Slovensku ako dieťa vietnamských prisťahovalcov.
„Do istého veku som normálne rozmýšľala, či som viac Slovenka, alebo Vietnamka, nevedela som sa zaradiť,“ hovorí na úvod Nikola. Nikola prevádzkuje dva salóny v Bardejove, jeden v Bratislave, a v týchto dňoch otvára nový aj v Kežmarku. Navštívil som ju v jej prvom bardejovskom salóne, v ktorom som zároveň otestoval ich pedikérske služby a kvality.
Na termín do salónu meškám niekoľko minút. Nikola mi písala, že sa o mňa postará jedna z jej zamestnankýň. Po vstupe ma tak víta pani s lámavou slovenčinou, ktorá sa asi vzorovo pýta, či chcem v rámci pedikúry aj maľovať nechty. Zasmejem sa, že dnes nie, zjavne nepochopila alebo nerozumela, nevadí.
Prostredie je čisté, hygiena hrá hlavnú rolu a priestor má príjemnú atmosféru. Upokojujúca hudba, dobrý výhľad na ulicu a na stole tradičná čínska mačka šťastia, ktorá nonstop máva labkou. Čo ma však mierne vyrušuje, je občasný pokec troch pracovníčok v ich rodnom jazyku.
Je to pred zákazníkmi dovolené? Pýtal som sa na to aj majiteľky z dôvodu, že v spoločnosti nie je práve najslušnejšie, ak sa ľudia pred vami bavia v jazyku, ktorému nerozumiete. Každopádne, mne osobne to problém nerobilo, no môžu sa objaviť ľudia, ktorí by mali výhrady.
Aj na túto otázku mi odpovie Nikola, mladá majiteľka salónov, ktorá prichádza tesne pred koncom procedúry. Sympatická podnikateľka na mňa spustí čistú slovenčinu bez náznaku iného akcentu. S pracovníčkami však o sekundu neskôr prepne do plynulej vietnamčiny.
Presúvame sa do vedľajšej miestnosti, kde má Nikola pripravené ležadlá pre ošetrenia tváre. Prečo si vybrala ako ďalšie miesto na podnikanie práve Kežmarok?
„Rodičia vlastnia na námestí v Kežmarku nehnuteľnosť. Nedávno odišiel jeden nájomca a ostal tam priestor. Najlepšie na tom je, že hore je priestor na bývanie, čiže môžem si vziať aj človeka z Bardejova a má tam kde bývať. A prečo Kežmarok? Mám také ponaučenie, že sa dá otvoriť tam, kde ešte nie sú vietnamské salóny alebo je ich málo,“ povedala.
Kedy si v sebe objavila tohto obchodného ducha?
Keď som bola malá, rodičia mali čiňáky (lacné ázijské obchody, pozn.). Mali sme ich päť a každý bol v inom meste, takže som od trinástich už chodila autobusom do Starej Ľubovne či Svidníka. Potom to predali ďalej a otvorili sme ako rodina v Bardejove vietnamskú reštauráciu. Tam som počas strednej školy pracovala ako čašníčka. Na výške v Bratislave som už brigádovala v salóne krásy. Keď prišiel covid, rozhodli sme sa s maminou sesternicou, ktorá vedela robiť nechty, že otvoríme salón. Rodičia mi na to požičali peniaze aj napriek tomu, že sme sa vlastne ešte len učili, ako to má vyzerať.
Ako študentka na výške si už mala vlastný salón. Dalo sa to stíhať?
Ale áno, študovala som podnikanie, aj diplomovku som písala vlastne o mojom salóne. Predpoludním som bola v škole a potom som riešila zmeškané hovory a ďalšie veci. Prvý salón sa rozbehol tak rýchlo, že sme do roka otvárali v meste druhý.
Je to tak, že Vietnamci majú na Slovensku primárne reštaurácie, salóny a obchody s oblečením?
Reštaurácie asi preto, lebo sa na tom dá dobre zarobiť. (smiech) Myslím to tak, že ak si niekto otvoril vlastné bistro a naučil tam ďalšieho dobre variť a viesť podnik, ten ďalší odišiel a otvoril si inde vlastnú prevádzku. Podobne je to so salónmi. A preto sa to takto rozširuje do viacerých miest. Jasné, že robia aj niečo iné, ale toto sú najčastejšie veci, lebo to vedia robiť a nie je pre nich náročné to robiť.
Ako je to dnes s vietnamskou menšinou na Slovensku?
Stále sa zväčšuje. Vlastne asi v každom meste nájdeš niekoľko Vietnamcov. Bardejov je v rámci východného Slovenska možno najväčší, čo sa týka počtu. Sranda je, že väčšina Vietnamcov na východe sú naša rodina. Je to aj preto, že moji rodičia tu boli medzi prvými a pritiahli sem ďalších.
Kedy a prečo sem prišli tvoji rodičia?
Prišli pred približne 40 rokmi a pracovali vo fabrike. Vtedy prišlo na Slovensko veľa Vietnamcov. Následne začali predávať na trhoch a potom si otvorili vlastné obchody s oblečením. To im zarábalo peniaze a keďže môj otec pochádza z veľmi chudobných pomerov, rozhodol sa sem priniesť celú rodinu.
Tvoje krstné meno Nikola asi neevokuje nič vietnamské. Dali ti ho rodičia úmyselne preto, aby si lepšie zapadla do spoločnosti?
Začalo sa to u môjho staršieho brata. Volá sa Marián, no priezvisko mu nechali celé vietnamské, ktoré je dlhšie. Potom sa sťažoval ako dieťa rodičom, že keď musí v škole diktovať meno, učiteľky to nevedia písať. Preto sa rodičia rozhodli dať mi už takéto jednoduchšie meno. Mala som to teda oveľa ľahšie, nie je totiž zvykom, aby vietnamskí rodičia dávali deťom slovenské mená.
Nedá mi sa neopýtať na pôvod priezviska. Je to len môj pocit, alebo 90 % ľudí s vietnamským pôvodom, ktorých stretnem, sa volajú Nguyen?
Ani neviem, proste vo Vietname je veľmi málo priezvisk. Niekde som čítala, že priezvisko Nguyen je jedno z najčastejšie používaných vo Vietname.
Aké bolo tvoje detstvo na Slovensku pred tými 15 až 20 rokmi?
V škole na prvom stupni to bolo také všelijaké. Jasné, že sa deti vysmievali, že "haha, Číňanka" a podobne. To sa dialo aj na ulici, no šlo len o deti. Škôlka a prvý stupeň boli nepríjemné. Istá forma diskriminácie bola vtedy kvázi na každom kroku. Čím som bola staršia, tým toho bolo menej a asi aj ľudia v meste si na mňa zvykali. (smiech)
Čo sa dozvieš po odomknutí?
- Aké bolo jej detstvo na Slovensku a akú šikanu prežívala.
- Čo bolo pre ňu najdivnejšie na slovenskej kultúre.
- Prečo nechodia Vietnamci pracovať do Nemecka či Rakúska.
- Koľko platí zamestnancom v salónoch.
- Ako ju vydierala influencerka v Bratislave.
