Netušila som, že ma čaká náročná cesta plná obmedzení, ktoré ovplyvnia náš vzťah. Spoznávanie jeho života a komunity svedkov Jehovových mi otvorilo oči o systéme, ktorý riadi každý ich krok.
Cez Tinder som sa zoznámila s mužom, s ktorým som mala v pláne precestovať svet a vytvoriť si spoločnú budúcnosť. No čo sa na začiatku javilo ako klasický vzťah plný spoločných snov, postupne odkrylo temnejšiu stránku jeho minulosti a rodinného života, ktorý ovládala prísna komunita.
Z nevinnej debaty o viere sa postupne stal rozhovor o pravidlách, ktoré formovali celý jeho život. Ako som spoznávala jeho svet, pochopila som, že byť svedkom Jehovovým je viac než len vierovyznanie. Je to systém, ktorý ovláda každý krok ich života, a že ak by sa chcel oslobodiť, stratí nielen komunitu, ale aj najbližšiu rodinu.
- Prečo sa môj partner snažil skrývať náš vzťah pred jeho rodičmi.
- Ako sme oslavovali Vianoce.
- Prečo sa svedkovia Jehovovi nezúčastňujú volieb
- Aké dôsledky čakajú na tých, ktorí sa odvážia opustiť komunitu
- Prečo je to pre mnohých z nich psychicky náročné.
Aj Jehovisti majú Tinder
S Tomášom sme sa spoznali vo februári cez Tinder, obaja sme bývali v rovnakom meste a po pár dňoch písania sme sa rozhodli stretnúť naživo. Prvé rande bolo také príjemné, až ma prekvapilo, ako sme si rozumeli. Po pár minútach sme zistili, že máme množstvo spoločných záujmov a najviac nás spájala vášeň pre cestovanie. Hodiny sme sa rozprávali o destináciách, ktoré by sme chceli preskúmať, a nadchýňali sme sa myšlienkou spoločných ciest.
Občas sme sa dotkli aj tém viery, ale nikdy to nebolo nič konkrétne. Vedela som len to, že verí v Boha. Vyrastala som v kresťanskej rodine, no momentálne som ateistka, a tak som to nevnímala s predsudkami. Lenže v marci prišla prvá správa, ktorá vo mne vyvolala otázky: „Mal som talk s mamou a presviedčala ma, že môj štýl života sa Bohu nepáči a že je z toho nešťastná.“
V tej chvíli mi to pripadalo ako forma psychického nátlaku, ale nechcela som to riešiť cez správy. Počkala som, až sa stretneme osobne, a spýtala som sa ho priamo. Po chvíli váhania priznal, že jeho rodina patrí k svedkom Jehovovým a že v tejto viere vyrastal. Tým sa náš vzťah začal meniť. „Väčšina mojich kamarátov sú svedkovia, s inými deťmi som sa ani nemohol poriadne baviť,“ hovoril. „Oni veria, že by to len zabíjalo čas. Mal som sa venovať Bohu a vždy sa ma snažili držať mimo ‘svetských’ názorov.“
Keď som sa ho opýtala, či veria, že darčeky na Vianoce nosí Ježiško, pozrel sa na mňa a povedal, že Vianoce u nich neexistujú. Nemohol oslavovať ani narodeniny a dokonca ani chodiť na narodeninové oslavy kamarátov. Rodičia sa ho snažili udržať v bubline – izolovať ho od všetkého, čo by mohlo ohroziť ich vieru. Pomaly mi začínalo dochádzať, že náš vzťah bude všetko, len nie jednoduchý.
Veľmi ma zasiahlo, že neslávi Vianoce, ktoré sú jedným z mojich obľúbených sviatkov. Pri tejto príležitosti sme mali prvú vážnu debatu. Ja som chcela, aby Vianoce oslávil spoločne s mojou rodinou a keďže ich nikdy nezažil, tvrdohlavo som mu chcela ukázať dušu Vianoc, pretože som bola presvedčená, že sa mu bude páčiť.
Jeho detstvo a obdobie vzdoru
Ako sme sa o jeho viere rozprávali viac, začal mi opisovať svoje detstvo a to, ako výchova svedkov Jehovových ovplyvnila jeho život. V tínedžerskom veku sa nechal pokrstiť, čo znamenalo, že sa stal plnohodnotným členom komunity. „Tu to nebolo ako u katolíkov, kde ťa pokrstia ako dieťa,“ vysvetľoval. „U nás sa krst deje až vtedy, keď je človek ‘pripravený’ a rozhodne sa vedome nasledovať vieru.“ To rozhodnutie však postupne prišlo do konfliktu s jeho túžbou po slobode.
Jeho zážitky z dospievania boli pre mňa miestami šokujúce. Prekvapil ma príbeh jeho prvého vzťahu. Rodičia sa obávali, aby neporušil zásady komunity, a tak kontrolovali každý jeho krok. Doslova merali čas, ktorý trávil s priateľkou a sledovali presné minúty presunov, aby mali istotu, že sa nedopustí hriechu. Spýtala som sa ho, čo by sa stalo, keby sa zdržal dlhšie, a jeho odpoveď mi vzala dych: „Ihneď by mi volali a chceli by vedieť, kde som. Hneď by začali podozrievať, že sa deje niečo zakázané.“ Tento extrémny dohľad a neustála kontrola ma prekvapovali, no zároveň som cítila jeho frustráciu a pochopila, že k viere má ambivalentný vzťah.
S postupom času som mala stále viac otázok a začala som sa hlbšie zaujímať o to, ako táto komunita funguje. Našla som na internete rôzne články a videá, ktoré svedkov Jehovových popisovali ako sektu, a posielala som mu odkazy, aby sme o tom mohli diskutovať. V jednom videu definovali sektu podľa dvoch faktorov: Prvým je to, že členovia sekty veria, že len oni majú jedinú pravdu. Druhým je vyžadovanie finančných príspevkov. Pýtala som sa ho, čo si o tom myslí. „Prvá časť je pravdivá,“ priznal. „U nás veríme, že len my máme pravý preklad Biblie. Ale prispievanie na vieru je dobrovoľné, anonymné – ja som neprispel už roky.“
Spoločné bývanie a život
Po štyroch mesiacoch, v novembri, sme sa rozhodli, že sa spolu nasťahujeme. Spoločné bývanie sme museli pred jeho rodinou a komunitou tajiť. Pre jeho rodičov a priateľov zo spoločenstva bola oficiálna verzia taká, že „iba chodím na návštevy“. Pravidelne sme udržiavali tento obraz, pretože jeho mama nás niekoľkokrát nahlásila „starším“ – v komunite niečo ako kňazi, ktorí dohliadajú na dodržiavanie pravidiel. Stačilo, aby nás dvaja svedkovia Jehovovi „usvedčili“ a ich výpovede by okamžite spustili vypočúvanie.
Keď mi opísal, ako by vypočúvanie vyzeralo, bola som v šoku. Ak by ho predvolali pred radu starších, pýtali by sa ho na každodenné podrobnosti nášho vzťahu. „Opýtali by sa ma, prečo spolu bývame, či medzi nami prebieha intímny život, a ak áno, pýtali by sa na všetky detaily. Ako si to užívame, aké polohy preferujeme, ako dlho to trvá a či sme obaja spokojní. A musel by som im to všetko povedať, aby som získal odpustenie,“ vysvetlil mi s výrazom znechutenia a rezignácie. Bolo pre mňa nepredstaviteľné, že by niekto musel riešiť takéto súkromné otázky, len aby si zachoval miesto vo svojej komunite.
Navyše, ak by sa rozhodol opustiť komunitu, znamenalo by to pre neho stratu všetkých vzťahov. Rodičia, priatelia, všetci by sa s ním prestali baviť. Jednoducho by ho odstrihli, ako keby nikdy neexistoval. Tým sa mi odhalil hlbší rozmer toho, ako viera tejto komunity nielen ovláda, ale doslova psychicky manipuluje životy ľudí. Život v ich svete znamenal, že jeho matka bola ochotná udať vlastného syna, akonáhle by spozorovala niečo, čo nebolo podľa ich pravidiel.
Podarilo sa mi dostať sa aj na dve stretnutia, jedno bolo v rámci kraja a druhé bolo celoslovenské. Na krajskom stretnutí som počúvala pozorne, čo hovoria prednášajúci počas celej akcie. Najviac ma zasiahlo, keď rozprávali o tolerancii a rôznorodosti. „Je nás tu veľa, sme tu rôznorodí, dávajme si pozor, aby sme sa vzájomne rešpektovali,” povedal prednášajúci.
Vtedy som si pomyslela, že nemusia byť možno až takí striktní a vypočujem si pekné slová o rešpektovaní a podporovaní rôznych kultúr, národností a orientácií. Rečník však pokračoval: „Sme tu starší aj mladší, prosím mladší rešpektujte a pomáhajte starším, starší vy naopak poučte mládež a pomáhajte im rásť vo viere.” Vtedy som sa obzrela po miestnosti a videla, že jediný rozdiel je naozaj len vo veku. Všetci mali rovnaký dresscode a ničím sa nelíšili. Ženy mali sukne pod kolená a pekné blúzky, muži mali saká, kravatu, prípadne motýlika a väčšina z nich mala oholenú bradu.
Na celoslovenskom stretnutí som sa iba pozrela, ale neostávali sme tam na program. V podstate sme sa iba ukázali, aby sa neriešilo, prečo tam Tomáš nebol.
Vo vzťahu sme stihli zažiť aj volebné obdobie. Boli sme doma u jeho rodičov a s nevedomosťou o tom, že Svedkovia nehlasujú vo voľbách, som položila nevinnú otázku: "No čo, už ste sa rozhodli, koho idete voliť?"
Tomášova mama sa na mňa pozrela veľmi divne a začala rozprávať: "My nechodíme voliť. My sme veľvyslancami Boha na tejto zemi. Jediný, koho by sme mohli voliť, je On. My sa neriadime príkazmi, ale Bohom." Po jej hodinovom vysvetľovaní som ani nemala silu protirečiť. Tomáš mi doma povedal, že on voliť pôjde a tak aj urobil.
V decembri som ho presvedčila, aby s mojou rodinou oslávil Vianoce, nakoniec prikývol. Bola to však chyba, jeho rodičom sme museli klamať, inak by ho nahlásili. Povedali sme, že ja som išla domov na sviatky a on išiel na viacdňový výlet. Keď sme prišli k mojej rodine a sadli sme si k vianočnému stolu, Tomáš vyzeral znechutene. Počas modlitby a celej večere, ktorá bola podľa tradičných katolíckych zvykov, sa vysmieval a mal sarkastické poznámky o troch kráľoch, slávení dátumu narodenia Ježiša v nesprávny dátum a iné. Moja mama si to všimla a po večeri povedala: "Nemala by si s ním byť, on je zarytý Svedok a nemyslím si, že sa niekedy zmení alebo odstúpi." Ja som však bola zaľúbená a jej názor som nebrala do úvahy. Rozhádaní sme rodičov opustili a odišli sme domov. Prišlo mu to ľúto a navrhol, aby sme po Vianociach išli na chatu s jeho rodičmi. "Chata s nimi je fajn, jediné, čo budeme musieť, je spať oddelene, ja v jednej izbe a ty v inej," keď mi však povedal toto, cúvla som.
Kniha, ktorá zmenila jeho pohľad
Tomáš hľadal svoje miesto v komunite Svedkov počas celého života. Tak našiel aj cestu von. Povedal mi, že knihu, ktorá mu ako prvá otvorila oči, napísal bývalý predstaviteľ Svedkov Jehovových, Raymond Franz. Tento muž kedysi viedol tisíce ľudí a veril, že iba jeho komunita ako jediná pozná skutočnú pravdu o Bohu. Po čase sa mu však začalo ozývať svedomie – uvedomil si, ako veľmi ovplyvňuje životy ľudí okolo seba a začal pochybovať, či to, čo robí, je skutočne správne. Tieto myšlienky boli pre môjho partnera kľúčovým bodom. Potvrdili mu, že už nechce byť súčasťou Svedkov. Napriek tomu však vedel, že vystúpiť nie je jednoduché, a tak s nimi zostával, hoci sa od ich učenia vnútorne odklonil.
Kniha mu otvorila oči, no pocit osamelosti a strach z vyhostenia ho držali vo vnútornej dileme. Náš vzťah bol komplikovaný tým, že hoci sme mali spoločnú vášeň pre cestovanie a mnohé iné záujmy, prítomnosť jeho viery stále zasahovala do nášho každodenného života. Aj po roku sme sa báli, či nás niekto spolu neuvidí, ostražití sme museli byť pri bežných situáciách, pri venčení psa alebo aj pri vchádzaní do bytu.
Koniec vzťahu
Po roku som náš vzťah ukončila. Posledný mesiac nám to nefungovalo. Začali sa nám rozdeľovať názory, ja som sa viac začala sústrediť na svoju kariéru a štúdium. On veľmi nevedel nájsť pochopenie pre toto rozhodnutie, pretože u Svedkov Jehovových je úplne bežné, že na vysokú školu nenastupujú. V kontexte ich viery je dôležité študovať o Bohu a zarábať, aby vedeli prispievať, tým pádom rodičia mladých dospievajúcich nie sú úplne nadšení, ak si ich dieťa vyberie štúdium na vysokej škole.
Tomáš od Svedkov Jehovových odstúpil a aktuálne je šťastný so svojou priateľkou. Jeho matka s ním nekomunikuje napriek tomu, že to už nemá zakázané. Pôvodné pravidlá, ktoré Svedkovia zmenili približne pred rokom zakazovali akýkoľvek kontakt s členmi, ktorí ich komunitu opustia. S Tomášom sa stále rozpráva jeho otec, ktorý tiež zvažuje odchod. Jednou z posledných správ, ktorú som od Tomáša dostala bolo: "Mamina to nesie ťažko, ale je rada, že som šťastný. Už to zmenili, rodina a kamoši ťa nemusia odstrihnúť, pretože húfne odchádzali ľudia." Ďalej sme už neboli v kontakte.
Vyjadrenie od Svedkov Jehovových:
Jehovovi svedkovia nie sú „sektou“, ale riadne registrovanou náboženskou spoločnosťou na Slovensku. Na Slovensku pôsobia už viac ako 110 rokov. Európsky súd pre ľudské práva opakovane potvrdil, že Jehovovi svedkovia sú známym náboženstvom, a vydal viac ako 75 rozhodnutí, v ktorých potvrdil, že ich náboženská činnosť je v súlade zo zákonom.
Európsky súd pre ľudské práva už v roku 2010 konštatoval, že neexistujú dôkazy o tom, že by Jehovovi svedkovia boli vystavení „psychologickému nátlaku, praktikám ‚manipulácie mysle‘ a totalitnej disciplíne“. Nedávne akademické štúdie dospeli k záveru, že učenie Jehovových svedkov „sa vyznačuje širšou slobodou voľby a voľnosťou v osobných rozhodnutiach“.
