„Keď som mal 9 rokov, videl som komédiu RRRrrrr!!!, kde boli od pása hore nahí neandertálci. Mal som z toho také výčitky, že ako 9-ročný chlapec som prisahal Bohu, že si už nikdy ten film nepozriem, len aby ma nezatratil,“ spomína Milan.
Daniela a Milan sa spoznali ako tínedžeri. Ich cesty sa rozišli, keď sa ona vydala a odišla žiť do Mexika. Obaja o sebe hovoria, že boli od malička rebeli, ktorých zaujímal svet okolo. V spoločenstve sa však azda najviac previnili tým, že sa Daniela plánovala rozviesť a chceli začať spoločný život.
„Narazili sme na pravidlá, že ak sa niekto chce rozísť s manželským partnerom, ale nedošlo k podvodu, tak je to zakázané. Čiže ak je to násilník, ktorý ženu vyslovene uráža, alebo sa jej aj vyhrážal smrťou, tak to pre nich stále nie je dôvod na rozvod. To bola pre nás posledná kvapka,“ hovorí Milan.
„Nechceli by sme o ostatných svedkoch hovoriť nenávistným spôsobom, lebo tí ľudia sú oklamaní rovnako, ako sme boli my. Skrz tento rozhovor by sme im chceli niečo odkázať, lebo je možné, že to bude jediná cesta, aby si od nás ešte niečo prečítali. Bežný rozhovor s nami už mať nebudú,“ dodáva.
V rozhovore nám porozprávali o živote v spoločenstve, o prísnych pravidlách, o období, keď sa od náboženskej organizácie rozhodli definitívne dištancovať aj o tvorbe v kapele Klipers. „Priatelia, s ktorými si prežil celý život a ktorí s tebou prešli aj ťažkými chvíľami, sa na základe jedného vyhlásenia z pódia, že už nie si Jehovov svedok, prestanú zo dňa na deň s tebou rozprávať. Často pritom veria, že je to správne,“ opisuje Milan situáciu, ktorá nastala po ich odchode.
Ak chceš čítať viac zaujímavých rozhovorov, pridaj sa do klubu Refresher+ a získaj prístup ku všetkým článkom na našom webe.
Keď som mala asi 11 rokov, na programe ma začali riešiť, lebo som si dala nejaký lesk na pery a vraveli mi, že vyzerám ako prostitútka.
- Ako vyzerajú vypočúvania na tzv. právnom výbore či v tzv. bočnej miestnosti.
- Za čo svedkom hrozí vylúčenie zo spoločenstva.
- Ako vyzerá špehovanie „neposlušných“ členov a či sa medzi sebou udávajú starším.
- Prečo má podľa nich Náboženská spoločnosť Jehovovi svedkovia prvky sekty.
- Ako si starší medzi veriacimi upevňujú moc a aké praktiky na to využívajú.
- Prečo Jehovov svedok nemôže byť hudobník.
- Čo by odkázali kamarátom, ktorí s nimi zo dňa na deň prerušili kontakt.
Ako vyzeralo vaše detstvo?
Milan: Na detstvo sa nemôžem sťažovať. Moji rodičia boli dobrí. Chodili sme na bohoslužby a všímal som si, že máme iné sviatky, než ostatné deti v škole. Ale nebolo to niečo, čo by mi vadilo. Rodičia mi dávali darčeky vlastne v ktorúkoľvek časť roka. Mal som pocit, že mám sviatky dokonca častejšie.
Bol tam však taký všadeprítomný strach z Božieho súdu. Keď som mal 9 rokov, videl som komédiu RRRrrrr!!!, kde boli od pása hore nahí neandertálci. Mal som z toho také výčitky, že ako 9-ročný chlapec som prisahal Bohu, že si už nikdy ten film nepozriem, len aby ma nezatratil. Nechcem sa týmto vysmievať, čomu ľudia veria, ale aby sa malé dieťa takto bálo Božieho súdu, to je choré. A to je atmosféra, ktorá tam panuje. Čo sa týka kvality detstva, zábavy a činností s rodičmi, či napríklad výchovy otec - syn, tak to bolo super.
Daniela: Keď si spomeniem na komunitu, tak tam boli viaceré zvláštne situácie. Keď som mala asi 11 rokov, na programe ma začali riešiť, lebo som si dala nejaký lesk na pery a vraveli mi, že vyzerám ako prostitútka. Môj ujo mi raz dokonca povedal, že je škoda, že som sa nenarodila ako chlapec, pretože som veľmi inteligentná a organizácia by ma mohla použiť, ale takto som len žena.
Je všeobecne známe, že Svedkovia Jehovovi neoslavujú Vianoce, narodeniny, nemôžu voliť ani darovať či prijať krv. Čo ďalšie ste museli alebo naopak nesmeli robiť?
Milan: Všetky tieto veci majú reálne zakázané, aj keď sa v médiách niekedy tvária, že to tak nie je. Dosť sa tam rieši aj fajčenie a samozrejme sex pred svadbou.
Daniela: Ak si medzi svedkami nejaká individuálna osobnosť a je na tebe vidieť, že si iný, to sa im veľmi nepáči a vnímajú to ako rebéliu.
Čo je najväčším hriechom, ktorého sa jehovista nesmie dopustiť?
Milan: Najčastejšie to je smilstvo. No veci, čo by mali riešiť, neriešia. Ale vraždu by určite riešili tiež.
Čo za to členovi hrozí? Môžu ho aj vylúčiť?
Milan: Ak sa o tebe dopočujú, že si sa niečo dopustila, tak najprv sa ťa snažia kontaktovať, čo sa dá úspešne obísť. Potom začnú zhromažďovať informácie a následne si ťa pozvú na tzv. právny výbor. Tam sú traja starší (pozn. red. vedúci predstavitelia, ktorí majú duchovnú autoritu a zodpovednosť za vedenie a rozhodovanie v rámci zboru) a poväčšinou už chcú vlastne len vedieť, či máš kajúcny postoj voči tomu, čo si spravila. Tam zachádzajú celkom do detailov. V prípade smilstva sa pýtajú, ako dlho to trvalo, aké polohy ste vyskúšali...
Daniela: Je to až protizákonné, lebo veľakrát tam vypočúvajú aj tínedžerov. Traja muži v miestnosti sa ich pýtajú intímne otázky. Niekedy si zvyknú zavolať rodiča, čo je pre mňa ešte horšie, prípadne zavolajú si buď rodiča alebo teba samého a dávajú ti doslova tieto otázky.
Rodičia proti tomu namietajú?
Milan: Počul som, ako si pri vylučovaní jedno dievča so sebou chcelo zobrať otca a starší jej povedal, že to nie je možné. Potom za ním prišiel nahnevaný otec a vtedy zrazu začal tvrdiť, že to nikdy nepovedal.
U nich sa často hovorí, že tým, že niekoho udáš, mu vlastne pomôžeš.
Vy ste to zažili tiež?
Daniela: Viackrát sa nám stalo, že si nás zavolali do „bočnej miestnosti“ a tam nám dávali rady ohľadom nášho „zlého postoja“. Hovoria ti, že ho máš zmeniť, lebo si sa podľa nich strašne previnila už len tým, že existuješ. Keď nás dvoch začali riešiť, už dva roky sme neboli v spoločenstve aktívni. Mne sa oči otvorili už v Mexiku. Ty sa nemôžeš rozviesť a dať sa s niekým dokopy. To je najhorší hriech, čo existuje. Tým pádom nás začali extrémne riešiť a zavolali nás na právny výbor. My sme sa naň nedostavili a napísali sme im taký krásny trojstranový list, čo si o nich myslíme. Nechceli sme odchádzať podľa ich pravidiel. Dali sme im najavo, že odchod je naše rozhodnutie.
Milan: To sme im doručili do schránky. Čiže vlastne nás neposudzovali, ale len rovno vylúčili.
Je bežné, že sa napríklad za porušenie pravidiel členovia medzi sebou udávajú tým starším?
Milan: Aj to, dokonca keď sa to starší dozvedia, tak sú schopní, a to sa stalo aj nám..., ťa špehovať. Sedia pred domom v aute a čakajú, napríklad či s niekým vojdeš do vchodu a hľadajú dôkazy. U nich sa často hovorí, že tým, že niekoho udáš, mu vlastne pomôžeš.
Ako toto všetko ovplyvnilo v detstve, ale aj v súčasnosti, váš vzťah s vonkajším svetom?
Daniela: Keď sme mali nejakých kamarátov, aj v detstve, alebo ako tínedžeri, tak tam vždy panovala otázka: „Približuje ťa tento priateľ k Bohu, k Jehovovi?“ Pre nás to boli kamaráti, s ktorými sme sa hrali, ale vždy tam bol nejaký nátlak z komunity nebaviť sa s ľuďmi „z vonku“, pretože nám údajne môžu pokaziť vnímanie sveta. Doslova je tam strach, že ti otvoria oči. My sme boli od detstva vždy rebeli.
Cítili ste niekedy, že vám komunita obmedzovala kontakt s ľuďmi alebo vašu osobnú slobodu?
Daniela: Ak ťa chce sekta pohltiť, najprv ťa nadchne úžasnou správou o svete. Tebe sa zrazu otvoria oči a máš pocit, že to je to, čo si celý život hľadala. Ale oni ti postupne začnú okresávať tvoj okruh priateľov a dávať ich dole. Povedia ti, že ak niekto z tvojej rodiny má ohľadom nás kritické uvažovanie, tak je to preto, že sa im nepáči, že sa približuješ k Bohu, že to všetko chce len Satan, že to je jeho útok na teba, na tvoju vieru. A tým pádom ti postupne začnú doslova transformovať myslenie.
Milan: Nás si často predvolávali, pretože sme sa stretávali s kamošmi. Keď som mal 12-13 rokov, tak v našom zbore začali byť zakázané brady. Znie to absurdne, ale je to tak. Niektorí muži mali bradu a starší hneď nasadili ofenzívu v zmysle, že správny svedok musí byť oholený. Vznikla skupina ľudí, ktorí si nechali bradu len na protest.
Daniela: Svedkovia majú výsadu slúžiť Bohu napríklad tým, že držia mikrofón, keď niekto rozpráva, alebo ženy môžu povysávať či umyť toalety. Keď starší uznajú, že nie je hodný takto slúžiť Bohu, zakážu mu to. Člen, ktorý tam vyrástol, sa reálne cíti, že mu bolo zobraté niečo, čo môže dať Bohu. Potom o tebe začnú tvrdiť, že si nepríkladný a všetkým členom naokolo hovoria, aby si na teba dávali pozor a nebavili sa s tebou.
Vy ste naznačili, že to spoločenstvo má prvky sekty. Náboženská spoločnosť Jehovovi svedkovia sú na Slovensku registrovanou cirkvou už desiatky rokov. V čom ešte vnímate, že majú sektárske praktiky?
Milan: Okrem spomínaného je to hlavne kontrola informácií. Keď sa stretneš s niečím, čo je negatívne voči svedkom, tak je veľmi striktne odporúčané tieto informácie nečítať.
Daniela: Potom je tam aj cenzurovanie. Veľakrát sa stáva, že ak oni objavia nejaký nový názor, kážu všetky staré publikácie upraviť, vyčiarkať „zlé vety“ a prijať novú náuku, hoci s ňou členovia nesúhlasia. Svedkov vedie vedúci zbor, skupina mužov v stredom veku vo Warwicku (New York), ktorí majú podľa nich božskú autoritu a priamo komunikujú s Ježišom. Čo povedia oni, tak to platí. Ak povieš, že sa ti niečo nepáči, argumentuješ, používaš kritické myslenie, označia ťa za odpadlíka, ktorý šíri zlé názory.
A už keď si človek po čase aj uvedomí, že: „Sakra, že niečo sa mi tu nezdá.“ Už má vymenený okruh priateľov. Nikto ho nepovzbudzuje, aby si odišiel. A zrazu sa začne pýtať: „Kam pôjdem?
Spomínali ste, že spoločenstvo a jeho pravidlá boli pre vás akýmsi defaultným nastavením. Kedy ste o viere a pravidlách spoločenstva začali pochybovať?
Milan: Tuším okolo roku 2014 začali na povrch vychádzať prvé informácie o pedofílii.
Boli sme v tej evanjelizačnej službe a tam sa nás niekto opýtal, či vieme, že aj my medzi nami máme pedofilov. Začal som si o tom čítať. Na internete o tom bolo veľa informácií, aj zverejnené súdne spisy z rôznych krajín.
Daniela: Keď išli obete na súd, tak pred vstupom stáli svedkovia a doslova im hovorili, aby tam nešli, lebo prinesú pohanu na Božie meno.
Milan: Ja som sa išiel opýtať, ako to vlastne je a čo mám hovoriť ľuďom, ktorí sa ma na to pýtajú. Vraveli mi, že sú to všetko klamstvá, nič také sa nikdy nestalo a že sa nás ľudia snažia očierniť. Do nejakého roku 2018-2019 dokonca svedkovia nemali povinnosť hlásiť pedofíliu na polícii. Stačilo, že si to „vyriešia“ medzi sebou napríklad vylúčením. Keď sme v dobrej viere o tom hovorili ľuďom, že: „Pozrite sa, čo sa deje, to nie je normálne.“ Tak nám na to bolo povedané: „Viete, tí ľudia sú nedokonalí a treba počkať na Jehovu, aby to vyriešil.“ V našom prípade sa na to tak nepozerali, my sme pre nich boli horší ako pedofili.
Daniela: Takže nepriamo priznali, že sa to deje.
Ako si zbor/starší medzi veriacimi upevňujú svoju moc?
Milan: Povedal by som, že nátlakom, nevedomosťou členov a potom aj strachom. Celé to je v podstate riadené strachom. Aj keď slúžiš v evanjelickej službe, evanjelizuješ 70 hodín mesačne, tak sa ťa opýtajú, či by si nemohol slúžiť ešte o 5 minút viac. Tými otázkami ťa spracujú do stavu, aby si prakticky žila len pre tú spoločnosť.
Daniela: A už keď si človek po čase aj uvedomí, že: „Sakra, že niečo sa mi tu nezdá.“ Už má vymenený okruh priateľov. Nikto ho nepovzbudzuje, aby si odišiel. A zrazu sa začne
pýtať: „Kam pôjdem? Čo nájdem? Všetko vonku je zlé, čo lepšie nájdem?“ A tým pádom ľudia nemajú nádej, že keď sa dostanú zo spoločenstva, naozaj môžu byť šťastní, to je pre nich nereálne. Pretože stále počúvajú, že keď už raz budú vonku, budú stratený prípad, že už nikdy nenájdu šťastie.
Milan: My sme šťastní a to im úplne rozhadzuje ich rovnicu.
Kedy ste sa začali odkladať od zboru a otvárať svetu vonku?Daniela: Môj otec bol vždy veľmi otvorený a učil ma, že veci, ktoré si čítam alebo počúvam, mi musia dávať zmysel a logiku. Keď som začala chodiť na strednú školu a stretávať nových ľudí s rôznymi názormi, uvedomila som si, aké fascinujúce je, že niekto môže mať úplne iný pohľad na svet a pritom byť úžasným človekom. Začala som chápať, že je normálne otvorene a tolerantne diskutovať o rôznych názoroch. Postupne som si uvedomila, že ľudia ako takí nie sú čiernobieli — že svedkovia nie sú automaticky dobrí a ľudia vonku zlí.
Keď som v 19 odišla do Mexika, začala som si všímať, že tam svedkovia bazírujú na úplne iných veciach ako na Slovensku. Veľmi zle sa tam pozerajú na alkohol.
Nepáčilo sa mi ani ich vnímanie žien. Hovoria, že sme pre nich veľkou výsadou a že je v nás veľa múdrosti, ale ženy napríklad vôbec nemajú prejavy. Ženy môžu mať iba nejaké trápne znázornenie, kde dve minúty ukazujú, ako sa dá zvestovať. Odrádzajú ich od kariéry vo svete, ale zároveň nemôžeš urobiť ani kariéru u nich. Môžu byť iba manželky niekoho. Otvorené ženy, ktoré hovoria svoje názory, sa im nepáčia.
Ako to bolo u teba Milan?
Milan: Ja som hudobník a hudba u nich nie je odporúčaná. Na stretnutiach púšťajú videá, ktoré hovoria o tom, že keď je človek hudobník, vždy má niečo spoločné s pitím a s drogami. Keď niekto povie, že by sa chceli vydať hudobnou dráhou, vnímajú ho, ako keby bol z inej planéty.
Keď som mal 13 a začal som robiť prvé piesne a uverejňovať ich, od starších mi prišla otázka, či tým hľadám svetskú slávu, či sa chcem páčiť Satanovi. Začali vysvetľovať moje vlastné texty. Podľa nich som v piesňach propagoval niečo, čím som vlastne tešil Satana. Po istej dobe ma to prestalo baviť, ale jediné, čo ma baviť neprestalo, bola hudba.
Takže Jehovovi svedkovia nemôžu byť umelci?
Milan: Je tam veľa umelcov, ktorí vyrábajú šperky, výrobky z dreva, hrajú na gitare a skladajú piesne. Tam skôr ide o to, aby si sa nestal slávny.
Majú zakázané tú hudbu aj počúvať?
Daniela: Všetci hudbu počúvajú, majú ju radi, ale nemôžu ju robiť. Tvrdia, že hudobníci sa chcú presláviť vo svete a umelec podľa nich nemôže mať inú motiváciu, len ego, slávu, peniaze a sex, ako si to predstavujú. Proste tam nie je dostatočný dôvod, že máš nejaký dar, myšlienky a chceš ich zdieľať so svetom.
Milan: Ja osobne som poznal rodiny, kde bolo zakázané pustiť si pesničku Hotel California. Ale vo všeobecnosti, 100 ľudí, 100 chutí. Medzi svedkami máš vlažných aj zapálených.
Daniela: Máme tam kamošov, ktorí majú radi len metal, iné by si pustili, ale nemôžu to extrémne oficiálne tvrdiť. Potom tam máš aj fanatickejších ľudí, ktorí hovoria, že počúvať by sa mala iba hudba venovaná Bohu.
Kedy ste sa od organizácie rozhodli definitívne dištancovať?
Milan: V júni tohto roka. Neoficiálne to však trvalo už dlhšie.
A problémom bol tvoj rozvod, Daniela, a váš vzťah. Dobre tomu rozumiem?
Daniela: Ja som vlastne v Mexiku začala skúmať iné smery, začala som sa venovať hinduizmu, joge a tak ďalej. Už vtedy som od svedkov začala odchádzať mentálne. Došla som k záveru, že nechcem patriť nikam. Chcem mať v živote otvorené cesty a skúmať to, čo ma zaujíma.
Môj bod zlomu nastal asi pred dvoma rokmi. Uvedomila som si, že už to proste nemá zmysel, lebo tomu prestávam veriť. Nechcela som ľuďom zvestovať o niečom, o čom ja sama nie som presvedčená.
Milan: Ja som asi tri roky dozadu začal uvažovať nad svedomím a nad tým, že ako je možné, že niekomu niečo je dovolené a niečo nie. Začal som skúmať apokryfy a asi päťkrát som prečítal Bibliu. U svedkov ma držalo iba pár kamarátov z detstva.
Ako vyzerá váš vzťah s príbuznými a známymi z detstva?
Milan: Nebaví sa s nami iba moja mama. Hovorí, že nás má veľmi rada, ale nechce sklamať Boha. Ale stále dostáva od okolia otázky, či vie nekomunikovať so synom, ktorý by sa dal biblicky označiť ako „dar od Boha“.
Daniela: Môj otec teraz začal aj v zbore druhým otvárať oči. Pýta sa ich, či si myslia, že je láska, keď sa nebavia s deťmi. Oni mu dávajú za pravdu, ale nechcú, aby o tom hovoril nahlas, lebo z toho môže mať problémy.
Ty, Milan, si hovoril, že by si priateľom, ktorí s vami prerušili, niečo rád adresoval. Čo by to bolo?Milan: Že ich všetkých pozdravujem, že sa na nich nehnevám, ako na ľudí, ale že hnevám sa na tie okolnosti, ktoré nám všetkým ubližovali. Napríklad žiadny z tých kamarátov nemá dovolené prečítať tento článok. Aj tak si ho prečítajú. A bude len o témach, o ktorých sme sa spolu bavili na pive. A chcel by som, aby vedeli, že oni to nemajú dovolené ani pri tom pive.
Priatelia, s ktorými si prežil celý život a ktorí s tebou prešli aj ťažkými chvíľami, sa na základe jedného vyhlásenia z pódia, že už nie si Jehovov svedok, prestanú zo dňa na deň s tebou rozprávať.
Daniela: Je to trochu smutné, ale keď sme ti spomínali ten právny výbor. Stala sa taká vec, že Milanovi zavolal muž, ktorý zastáva funkciu kňaza a pýtal sa ho: „Ako sa máš, Milan?“ No a ty si povedal, že: „Ďakujem, že si sa ozval. Tri roky sme sa nerozprávali, mal som ťažšie obdobie, chcel som sa zabiť.“ A on že: „No dobre, dobre, dobre, ale bývate spolu?“
To mi je ľúto. Poďme sa v závere venovať príjemnejším veciam. Máte kapelu Klipers. Komu je vaša tvorba adresovaná?
Daniela: Častokrát samým sebe. Máme teóriu, že v sebe máme dve bytosti - ego a intuíciu. Intuícia nás celý život nejako vedie a snaží sa nám prihovárať. Častokrát je v tých textoch počuť dialóg jeden medzi druhým.
Odráža sa vaša skúsenosť aj v tvorbe?
Milan: Väčšinu vecí, ktoré som mohol robiť s radosťou, som mal zakázanú, vrátane koníčkov. Texty, ktoré píšem, odrážajú moje presvedčenie, že je to v poriadku. Každé povzbudenie v týchto textoch je spojené s mojimi skúsenosťami. Možno niektoré myšlienky o viere sú ovplyvnené mojím agnosticizmom. Chcem šíriť lásku a porozumenie medzi všetkými, bez ohľadu na rozdiely, a ak tvoj spôsob života neubližuje iným, tak ťa radi privítame vo svojich kruhoch.
Rozhovor sme aktualizovali o vyjadrenie predstaviteľov náboženskej spoločnosti Jehovových svedkov.
