Adam prežil v Rusku takmer 2 mesiace. Spoznal tamojších ľudí, kultúru a vie povedať, či je Rusko krásne, múdre a vyspelé.
Adam má 23 rokov. Precestoval viacero krajín Európy a rozhodol sa, že je čas na poriadnu výzvu. Vybral si Rusko a prešiel jeho južnú časť od Irkutska až do Lotyšska, čo je viac ako šestnásťtisíc kilometrov. Nešiel len do Petrohradu a Moskvy, naozaj videl Rusko a Rusov, rozprával sa s nimi a spoznával ako svetlé, tak temné stránky najväčšej krajiny na planéte.
Zažil Sibír a miesta, kde bez sieťky nevedel dýchať, miesta, kde vojaci ukazovali, akými raketami by zdevastovali Európu, ale aj miesta, kde ľudia kadili do vykopaných dier a umývali sa vonku (a že ich nebolo málo).
Adam chystá zo svojho tripu urobiť aj amatérsky film zložený z jeho krátkych reakčných videí na to, čo tam zažil, ktorý zverejní v priebehu októbra. Po dvoch mesiacoch v Rusku dokáže autenticky odpovedať na otázku: „Aké je v skutočnosti Rusko v súčasnosti?“
Prečo sa niekto v roku 2024 rozhodne cestovať stopom práve po Rusku?
Premýšľal som aj nad Áziou, Južnou Amerikou či Afrikou, ale po týchto krajinách chodí už veľmi veľa ľudí. Chcel som výzvu a vidieť niečo, čo nevidelo veľa ľudí. Sibír tam podľa mňa spadá.
Si nezamestnaný, alebo sa ti podarilo vybaviť neplatené voľno?
Robil som s kamošmi v Holandsku, dal som výpoveď a vybral sa na tento trip. Teraz som tak nejako freestyle a uvidíme, čo budem robiť najbližšie.
Nikto mi neverí, že v Rusku nie sú krčmy. Je 8 hodín večer a je to tu mŕtve.
Z ktorých vecí si mal najväčší strach a stres?
Že na mňa budú ľudia strašne nepríjemní, lebo som „z NATO a EÚ“. Bál som sa reakcie ľudí, respektíve nejakých zákonov. Nevedel som úplne, čo od toho mám čakať. V priebehu tripu sa to zmenilo na strach z medveďov a rannej rosy. Keď som bol ďaleko od civilizácie, kde bolo niekde pár domčekov a ľudia tam vyzerali byť suroví, tak som sa bál, že ma okradnú. To sa mi ale častokrát nestalo, že som sa zatúlal na takýto koniec sveta. Také miesta sú však asi v každej krajine.
Takže si s policajtami a vojakmi nemal žiadne problémy?
Prekvapivo nie. Povedal som im, že idem stopom cez celé Rusko a páčilo sa im to. Ukázal som im doklady a všetko bolo v poriadku. Ľudia tam všeobecne neriešili, odkiaľ som, či z nejakej EÚ alebo nie.
Ako dlho si to plánoval a koľko ťa to celé stálo peňazí?
Stálo ma to okolo 1 700 eur. Najprv som premýšľal, či pôjdem až do Vladivostoku, ale nakoniec som vybral Irkutsk a oblasť Bajkalu. Radšej som si vybral bližšie miesto, aby som mohol viac blúdiť a ísť mimo tej hlavnej trasy, Transsibírskej magistrály. Veľmi dlho som to však neplánoval. Vybral som si hlavné oblasti, ktoré chcem navštíviť a šiel som.
Povedz mi najbizarnejšiu vec, akú si tam videl.
Nečakal by som, že ma týpek zoberie do sídla 62. raketovej divízie.
Prečo ťa tam zobral?
Nejaký týpek ma varoval, že tam je mesto, ale treba mať nejaké potvrdenie, lebo že tam sú vojaci a nepustia ma. No a stopol som tohto vojaka, ktorý ma tam normálne zobral.
Akí boli vojaci?
Asi každý, ktorého som stretol, bol v pohode. Akurát rozprávali také veci, že by mohli položiť Európu a že si neuvedomujeme, čo oni dokážu a tak podobne. Aj keď som bol pri tej raketovej divízii, tak ma tam popohnal, že choď sa pozrieť, čo tam máme, aké rakety. Ono to bolo normálne mesto s ľuďmi a trhmi, akurát tam bolo veľa vojakov. Určite som sa ale bál tam niečo fotiť a natáčať.
Cítil si sa byť v ohrození, alebo si bol celý čas v bezpečí?
Nikdy som sa necítil v ohrození. Viac než ľudí som sa tam bál medveďov a prírody. Ako policajti, tak ľudia boli v pohode.
Nikdy si sa nebál úprimne rozprávať, čo si myslíš?
No, tak keď som sa rozprával s vojakmi, ako napríklad s jedným, ktorý bojoval v Bachmute na Ukrajine, vedel som, čo môžem povedať, aby som ho nenaštval a neurobil si problémy. Určite si človek dáva pozor na to, čo tam povie.
Máš odtiaľ niečo, čo si myslíš, že ti nik neuverí?
Že v Rusku nie sú krčmy. To mi nikto neverí (smiech). Krčmy sú len vo väčších mestách, ale to ani nie sú krčmy, ale také tie vyčačkané bratislavské podniky. Nie je tam nič také, že lacnejšie miesto, kde sa stretávajú študenti a podobne.
Ja som z päťtisícovej dediny, v ktorej keď sa večer niekam vyberieš, tak na každom rohu sú dáki chlapi či partia ľudí, ktorí sa aspoň rozprávajú, alebo deti na kofolke. Tam ale udrie osem hodín a je to tam mŕtve. Samozrejme, v mestách to žije, ale akonáhle si mimo hraníc mesta, nie je tam po večeroch nič.
Celkovo by som Rusko za vyspelé určite neoznačil, nie ako celú krajinu.
Čo si si z toho tripu odniesol?
Sebavedomie. Sú tam študovaní ľudia, sú tam sedláci, sú tam hrubí ľudia. S každým musíš vedieť komunikovať a vyjsť aj z nepríjemných situácií.
Predpokladám, že vo väčších mestách stačila angličtina, ale mimo nich si musel lámať ruštinu, že?
Toto som sa najviac čudoval. Na letisku v Kaliningrade som spustil angličtinu a oni na mňa takým tým typickým hrubým prízvukom: „Net! My tol'ko po-russki govorym.“ a bolo vymaľované. Odvtedy som angličtinu ani moc neskúšal a naučil som sa nejaké základy v ruštine. Keď už sa ma náhodou niekto spýtal, že odkiaľ som a či rozprávam po anglicky, tak som nadšene odpovedal, že: „Ale čo, jasné, šak poďme sa porozprávať konečne poriadne.“
Takže si už pred príchodom vedel po rusky?
Naučil som sa iba azbuku a nejaké základné frázy a vety.
Poslanec Ľuboš Blaha povedal, že Rusko je krásne, Rusko je múdre, Rusko je vyspelé. Začneme tou krásou. Je Rusko krásne?
Určite áno. Je najmä tak rozmanité. Síce rozprávaš rovnakým jazykom, ale každých 500 kilometrov máš iných ľudí a inú kultúru.
Čo sa dozvieš po odomknutí?
- Je Rusko naozaj krásne, múdre a vyspelé?
- Akí sú tam ľudia z hľadiska mentality a ako vnímajú vojnu na Ukrajine.
- Ako si Rusi žijú na Sibíri, prečo majú drevo zdarma a či naozaj milujú vodku.
- Či v Rusku naozaj bežne ľudia nemajú záchody a sprchy.
- Kde prespával, aké sú tam ceny, čo jedol a ako mu Rusi s alkoholom skrížili plány.
- Prečo radšej obišiel ruské oblasti Omsk a Novosibirsk cez Kazachstan.
- Ako je na tom Rusko v porovnaní so Slovenskom a či sa tam oplatí žiť.
