Žil na okraji pralesa, splesnivela mu košeľa a termity jedol ako čipsy. Marek na zážitky z delty rieky Orinoko len tak ľahko nezabudne.
Predstav si, že máš prácu, pri ktorej precestuješ kus sveta. Večer ideš spať v jednej krajine a ráno sa zobudíš v druhej. A čo viac, spoznáš nových ľudí, naučíš sa viac o inej kultúre a možno sa ocitneš aj v indiánskom kmeni, kde budeš jesť krokodíla.
Presne toto zažil Marek Cibulka, ktorý pracuje ako palubný sprievodca už niekoľko rokov. Podarilo sa mu dostať aj do Južnej Ameriky, kde navštívil malú dedinku pri delte rieky Orinoko a na niekoľko dní sa stal súčasťou domorodého indiánskeho kmeňa. To, čo tam zažil, prezrádza v rozhovore.
V Refresheri ti každý deň prinášame zaujímavý obsah. Ak sa ti naša tvorba páči a chceš podporiť redakciu, staň sa aj ty členom klubu Refresher+. Získaš tak neobmedzený prístup k prémiovému obsahu a mnohým ďalším benefitom.
Moja noha vstúpila už na každý kontinent.
Ako dlho už lietaš?
Ako palubný sprievodca som začal pracovať v roku 2006, takže dlho. Vďaka lietaniu som precestoval už značnú časť sveta a môžem sa pochváliť, že moja noha vstúpila už na každý kontinent. Vo februári som bol totiž na Antarktíde, ako súčasť posádky nórskeho vedeckého inštitútu.
Ako vnímaš svoju prácu? Asi ju máš rád, keď si vo fachu tak dlho?
Samozrejme, mňa moja práca veľmi napĺňa. Ale tak, ako ti každá práca niečo dá, tak ti niečo aj berie. Platí to aj pri lietaní. Mne napríklad berie taký ten normálny harmonogram, keďže väčšinou ľudia pracujú cez týždeň od 9 do 17. Ja pracujem takmer nonstop, nikdy neviem, či tu budem trebárs budúci týždeň a nemôžem si veľmi robiť dlhodobé plány.
Nemôžem sa dohodnúť ani s kamošmi na pivko, keďže sa môže čokoľvek stať. Napríklad toto leto sme mali kopec meškaní, najmä z Turecka, to bola katastrofa. Takže je veľmi dôležitá flexibilita. Nehovorím, že je moja práca nejako extra náročná, ale napríklad určite sa podpíše aj to, že častokrát vstávam v noci alebo skoro ráno, niekedy lietam celú noc.
Mne to ale do veľkej miery aj sedí, keďže nemám rád stereotyp. A v tejto práci stereotyp neexistuje. Každý deň ma čaká niečo nové, nejaké výzvy, niekedy aj s pasažiermi. Tí dokážu byť nároční, ale naopak, aj príjemní.
Na nás Slovákoch vnímam, že máme nejaké bloky.
A čo ti tvoja práca, naopak, dáva? Spomínal si, že si precestoval kus sveta. Čo boli tvoje top destinácie?
Top zážitok bola určite tá Antarktída. Ale páčilo sa mi aj na Novom Zélande, kde som strávil tri týždne a prešiel som ho autom zo severu na juh a z juhu na sever. Rád spomínam aj na Afriku, konkrétne Nigériu, Gabon, či Angolu. Taký ten stred a juh kontinentu. No a určite spomeniem aj Indiu, ktorú som precestoval krížom-krážom, aj Pakistan.
Ľudia sú všade veľmi milí, vždy som mal dobrú skúsenosť. Vnímam to na nás, na Slovákoch, že máme nejaké bloky.
No a krásne spomienky mám aj z Venezuely. Okrem toho, že som si pri Amazonke, pod Anjelskými vodopádmi, rozbil hlavu, som tam zažil naozaj veľa. S našou spoločnosťou sme tam lietali, vozili sme pasažierov na ostrov Isla de Margarita v Karibskom mori. Zvykli sme tam zostať aj niekoľko dní, kým sme leteli naspäť.
Čo si tam počas pobytu robil?
Keďže nie som vôbec typ človeka, ktorý by sa váľal na pláži celý deň, rozhodol som sa trocha preskúmať vnútrozemie a presunúť sa z ostrova na pevninu. Jedna zo sprievodkýň, ktoré tam boli, mala kamaráta vo vnútrozemí a ja som si naňho vypýtal kontakt.
Vedel som, že rieka Orinoko a jej delta sú nádhernými miestami na tejto planéte a pomocou toho kamaráta sa mi podarilo nakontaktovať na takého človeka, nazvime ho starejším, v jednej dedine pri spomínanej rieke. On mi povedal, že tam môžem prísť a niekoľko dní aj pobudnúť.
Taxikár ma viezol 6 hodín. Po ceste zrazil papagája a prešiel aj po hadovi.
Takže si neváhal a opustil si ostrov. Ako si sa tam dostal?
Prišiel som na letisko a po dlhšom hľadaní nejakých ľudí, ktorí majú malé lietadlá, som našiel dvoch domácich. Mali jednovrtuľové lietadlo a dohodol som sa s nimi, že ma na druhý deň ráno vezmú do mesta Maturín vo Venezuele. Odtiaľ moje cesty viedli do spomínanej dedinky Tucupita, kam som išiel taxíkom. Na tú cestu asi nikdy nezabudnem.
Prečo? Bolo to nebezpečné?
Tá cesta bola plná zážitkov. Taxikár ma viezol 6 hodín a celú cestu ma chcel nonstop zabávať. Otáčal sa na mňa, po ceste zrazil aj papagája, lebo sa vôbec nepozeral pred seba a prešiel aj po hadovi.
Po ceste som počul opice a videl aj sladkovodné delfíny.
Čo sa dozvieš po odomknutí?
- Čo Mareka čakalo po príchode na miesto.
- Ako vyzeral dom, v ktorom bol ubytovaný a aké zvuky počul v noci.
- Čo robieval cez deň a ako ho vnímali domáci.
- Ako reagovali ľudia z kmeňa na alkohol a čo robili, keď sa opili.
- Čo Marek počas pobytu v indiánskom kmeni jedol.
