Turkménsko môže byť krajinou zážitkov, na ktoré človek len tak nezabudne. Jozef nám porozprával o svojej ceste.
Jozef Terem založil v roku 2005 cestovateľský portál Dobrodruh a vďaka nemu spojil svoje hobby s prácou. Už skoro 17 rokov sa tak snaží motivovať ľudí k cestovaniu, turistike, aktívnemu pohybu, spoznávaniu Slovenska, ale i ďalších krajín. Vyráža do sveta a prispieva množstvom kvalitného obsahu o svojich cestách. Na základe jeho skúseností v roku 2015 založil prvú cestovateľskú klubovňu a kaviareň na Slovensku Dobrodruh, ktorá sídli v Bratislave.
Turkménsko je krajina plná zvláštností a Jozef si ich zažil na vlastnej koži. „Keď dostal vodca Turkmenbaši infarkt, zakázal všetkým ľuďom fajčiť. Rozhodol sa, že postaví Oblúk neutrality, ktorý má 75 metrov, a na vrchole bola jeho zlatá socha, ktorá sa otáčala za slnkom. Turkmenbašiho interpretácia však bola, že sa slnko otáča za sochou. Obrovský monument stál pôvodne v centre mesta, no po smrti Turkmenbašiho bol presunutý na perifériu mesta. ‚Otec národa‘ mal napríklad rád poriadok, a preto nariadil, že v hlavnom meste budú jazdiť len biele alebo strieborné, no hlavne čisté autá,“ hovorí na úvod pre Refresher.
Navštívil hlavné mesto Ašchabad, Merv, púšť Karakum a ohnivý kráter Darvaza. „Popritom sme mali možnosť vidieť rôzne dediny, mestečká a prírodné zákutia. Spali sme v stanoch aj v hoteloch. Prešli sme sa aj po horách neďaleko Ašchabadu pri hraniciach s Iránom,“ opisuje Jozef svoju cestu naprieč Turkménskom.
Mnohí porovnávajú Turkménsko so Severnou Kóreou, pretože tam vládne prísnejší režim. Jozef nám porozprával, ako sa do krajiny dostal, čo v nej zažil, aký zážitok mu v tejto krajine zarezonoval a či je život v Turkménsku porovnateľný so životom v KĽDR.
Turkménsko je podľa mnohých ľudí štát plný nevysvetliteľných bizarností. Vnímaš to rovnako?
Zastávam rovnaký názor. Aj keď je to veľmi bohatá krajina, ktorá má zásoby zemného plynu a ropy, robia sa tam veľké rozdiely medzi chudobou a bohatsvom. Prvý prezident nariadil rôzne pravidlá, z ktorých mnohé sa dodnes dodržiavajú, a vďaka nim sa táto krajina dostala do rebríčka zvláštností, ktoré tam zažijeme, keď sa do nej pozrieme. Pohľad na chudobu a bohatstvo vám udrie do očí hneď po pristátí na letisko v Ašchabade. To stálo viac ako dve miliardy dolárov a je postavené v tvare letiaceho sokola. Cítil som sa tu ako v scéne z futuristického filmu.
Prečo je podľa teba Turkménsko jedna z najmenej navštevovaných krajín na svete?
Do Turkménska sa bežný turista len tak nedostane. Vláda si vytvorila podmienky, ktoré sa nedajú tak ľahko splniť, aby ťa do krajiny pustili.
Čo všetko teda musíš splniť, aby ťa do štátu pustili?
Do Turkménska je veľmi ťažké dostať víza kvôli predošlej vláde. Bola to autokratická vláda a prezident bol niečo ako boh. Strážil si príliv cudzincov a to, aby noví ľudia do štátu nepriniesli osvetu. Myslím si, že aj práve pre ťažkú dostupnosť je táto krajina ešte zaujímavejšia pre človeka, ktorý si ani nevie predstaviť, čo sa za hranicami Turkménska môže diať. Musíš preto kontaktovať turkménsku cestovku, ktorá ti víza vybaví.
Víza vraj povoľujú len na niekoľko dní, väčšinou nie viac ako týždeň. Ty si tam bol dlhšie. Ako sa ti to podarilo?
Víza sa dajú dostať, no sú to asi najťažšie zohnateľné víza v Strednej Ázii. Platia u nich dva typy víz, jedny sú tranzitné a druhé sú turistické. Jedny slúžia na to, ak ideš autom cez Turkménsko a máš presne vytýčenú trasu, ktorú musíš za maximálne 5 dní prejsť. O turistické víza musíš požiadať miestnu cestovnú kanceláriu, ktorá ti ponúkne program a ty si ho musíš od nich kúpiť. Jedine CK vie vybaviť víza a celý pobyt v Turkménsku sa o teba stará sprievodca, bez ktorého nejdeš ani na krok. Nie je možné, aby si sa tam dostal bez cestovnej kancelárie, a dodávam, že to vôbec nie je lacné. My sme sa tam dostali teda práve s turkménskou cestovnou kanceláriou, ktorá si účtuje veľké poplatky za takúto cestu, a dal sa vybaviť aj dlhší pobyt.
Turkménsku autokratickú vládu porovnávajú najmä s tou severokórejskou. Vidíš tam nejaké rozdiely?
Myslím si, že v KĽDR je to oveľa tvrdšie. V Turkménsku to nie je také dramatické, no musím povedať, že je to tam veľmi bizarné a my ako ľudia z Európy si nad niektorými vecami lámeme hlavu. Kult osobnosti v Turkménsku bol za prezidenta Turkmenbašiho až kuriózny a veci, ktoré sa tam diali, dodnes niektorí nechápu, to je asi najviac spoločné so Severnou Kóreou.
Ako vnímajú svojho vodcu? Je to podobné ako v Severnej Kórei, že ho treba uctievať?
V Turkménsku to bolo hlavne o tom, že sa vodca nechal sám uctievať. Ja som v KĽDR nebol, ale myslím si, že to nie je také prísne. Musíš sa však správať slušne. Špecialita Turkménska je v tom, že je to mediálne známy kult osobnosti, ktorý zaviedol bývalý prezident. Médiá to potom prevzali a vďaka bizarnostiam sa Turkménsko preslávilo s týmto režimom, no určite to podľa môjho názoru nemôžeme porovnávať so Severnou Kóreou.
Vieš mi niektoré vymenovať?
Napríklad keď vodca Turkmenbaši dostal infarkt, zakázal všetkým ľuďom fajčiť. Rozhodol sa, že postaví Oblúk neutrality, ktorý má 75 metrov, na vrchole sa nachádzala zlatá socha Turkmenbašiho a tá sa otáčala za slnkom, interpretácia však bola, že sa slnko otáča za sochou. Mal napríklad rád poriadok, a preto nariadil, že v hlavnom meste budú jazdiť len biele či strieborné a čisté autá.
Povedal si, že národ bude zdravý, a v pohorí Koppe Dág vystaval 30-kilometrový chodník, ktorý vraj musel každý obyvateľ mesta prejsť aspoň raz ročne. Napísal knihu Ruhnama, ktorá má v strede Ašchabadu obrovský pomník. Kniha sa dokonca v minulosti otvárala a každý večer z nej zneli citáty. Bazíroval na tom, aby niektoré úryvky z tejto knihy občania vedeli naspamäť. Napríklad keď si Turkmén robil vodičák, musel odrecitovať aj nejakú časť z knihy. Ak by niekto znesvätil jeho sochu, určite by mal veľký problém.
Vo svojom blogu si písal, že ste hneď dostali miestneho sprievodcu. Ako vyzeral váš pobyt s ním? Kontroloval vás aj v noci?
Bolo to podobné, no nebolo to až také dramatické. Starala sa o nás mladá sympatická dievčina, no mala nejakým spôsobom určené, čo má hovoriť. Povedala len to, čo nám mohla povedať. Všetko nám hovorili veľmi slušne, ale nemohli sme ľubovoľne ísť tam, kam sme chceli. Hoci nikto nám nepovedal, že niekam nemôžeme ísť. Pre nich je turista veľmi dôležitý a napriek tomu, že je tam zriadenie také, aké je, oni ti nemôžu povedať, že nemôžeš, lebo by to bolo proti ich tradíciám. Dávali nám nevtieravé odporúčania, ako napríklad: Poďme radšej sem, tam sa lepšie najeme ako tam, kde ste chceli vy, odporúčam ísť po tejto ulici atď. Stále sme boli pod dozorom napríklad taxikára, sprievodkyne, hotela, no cítili sme sa príjemne.
Čo sa dozvieš po odomknutí?
- S akými bizarnosťami sa môžeš v Turkménsku stretnúť.
- Či sú sprievodcovia rovnakí ako v KĽDR.
- Ako vnímajú bizarnosti turkménski obyvatelia.
- Prečo niektoré luxusné ašchabadské štvrte nie sú obývané.
- Ako sa Jozef spájal s okolitým svetom, keď v Turkménsku nemal signál.
- Aké sú rozdiely medzi Turkménskom a Severnou Kóreou.
- Uvidíš Jozefove fotky z cesty do Turkménska.
