V článku si prečítaš, ako prebiehal tréning s trénerom Tomášom Rezákom, ktorý je na Instagrame známy svojimi tvrdými technikami a prísnym prístupom.
„Pokračuj, lebo ti pridám. Dve doby dole, dve doby hore! Nevieš rátať?“ počúvam od trénera Tomáša Rezáka. Jeho hlas je hrubý, silný, jeho pohľad prísny. Pozornosť zbystria aj ľudia, ktorí cvičia okolo nás, a pohľadom nás súdia. Na chvíľu sa rozľútostím a začnem banovať, že som sem dnes vôbec prišla. Na tenisky mi padajú kvapky sĺz, pália ma stehná a ťažko sa mi dýcha. Nemôžem však zastaviť, lebo mi naozaj pridá.
Tomáš Rezák, zakladateľ Mordor Fitness, je na Instagrame známy najmä pre svoje drsné metódy trénovania. Svojej práci sa venuje už takmer 11 rokov a na mušku si berie iba ženy, lebo je to podľa jeho slov praktickejšie. Nepozná výraz „nevládzem“, bolesť je podľa neho iba ilúzia v hlave a najviac na svete ho vie nahnevať nedochvíľnosť či lenivosť. Jeho tvrdý spôsob trénovania sa rozhodla naša redaktorka vyskúšať na vlastnej koži a priniesla ti túto reportáž.
V Refresheri rozoberáme témy, ktoré zaujímajú mladých ľudí. Na našom webe nájdeš články o zdraví, gastre aj cestovaní. Tvoriť obsah môžeme najmä vďaka našim predplatiteľom, preto ak sa ti naša tvorba páči, podpor nás a staň sa členom klubu Refresher+.
Ako som oľutovala svoje rozhodnutie a dvakrát zablúdila
„Ahoj, chcela by som s tebou absolvovať tréning. Myslíš, že by si si niekedy našiel na mňa čas?“ začínam v posledný januárový pondelok konverzáciu s trénerom Tomášom na Instagrame. V kútiku duše dúfam, že mi neodpíše, aby som nemusela na vlastnej koži zažiť to peklo, ktoré som videla na jeho videách. Na druhý deň mi však ponúkol voľný termín na nedeľu 4. februára o dvanástej.
Po zvyšok týždňa som si od nervozity obhrýzala nechty a premýšľala, ako by som sa vyhovorila v práci. Hlavou mi behali iba trénerove videá z Instagramu, na ktorých tvrdo trénuje svoje klientky. Núti ich cvičiť, keď nevládzu, kričí na ne a niekedy ich „trestá“ aj fyzicky. Dievčatá sa na videách v reakcii na jeho správanie neraz rozplačú a z tvárí im srší zúfalstvo. Mne sa pri pozeraní spotia dlane.
Je nedeľa ráno a ja do seba neviem dostať ani hlt raňajok. Urobím si teda ovocný milkshake s orechmi a proteínom. Balím si tenisky a oblečenie na cvičenie, zároveň Tomášovi píšem správu s otázkou, kde sa vlastne fitko, v ktorom trénuje, nachádza. Dozvedám sa, že v 365 Fit&Co v Eurovei. Vyrážam.
Po ceste som od stresu dvakrát zablúdila, no napokon vchádzam do posilňovne načas. Zaplatím si vstup a vydám sa do šatne. Priestor mi nie je známy, nikdy som tu nebola. Trocha ma chytá panika z množstva ľudí a obrovského priestoru. Kým sa prezliekam, do šatne vchádzajú ženy, ktoré už majú odcvičené.
Pohľad na ich pekné postavy ma motivuje, aby som niečo pre seba urobila aj ja.
Čo hovorí tréner Tomáš?
„Určitej skupine žien môj tvrdý prístup vadí, iným zas vyhovuje a doslova to vyhľadávajú. Niektoré sú dokonca ochotné cestovať na tréning aj dlhšie vzdialenosti. Mám klientky, čo so mnou cvičia aj 5-6 rokov a vyzerajú spokojne,“ hovorí. Zároveň dodáva, že si podľa jeho domnienky všetky ženy určite najprv pozrú jeho videá na Instragrame.
„Vopred teda vedia, do čoho idú. Ešte nikdy sa mi nestalo, že by bolo moje správanie pre niektorú cez čiaru, a myslím si, že je to práve preto, že im môj prístup vyhovuje,“ hovorí Tomáš.
Ako som vystúpila zo svojej komfortnej zóny
„Som tu,“ píšem Tomášovi. „Som vo fitku, tak ma nájdi,“ odpísal mi. Ako ho mám, sakra, nájsť medzi toľkými ľuďmi, keď som ho nikdy nevidela? pomyslela som si pri pohľade na dav cvičiacich mužov. „Ja som ťa nikdy nevidela, takže netuším, ako naživo vyzeráš. A v tomto fitku som tiež po prvýkrát v živote,“ reagujem na jeho správu, dúfajúc, že si po mňa príde pred šatňu. Márne.
Prišla mi ďalšia správa: „Vyzerám tak isto ako na internete. Nemaľujem sa. Choď na pás a daj si rýchlu chôdzu.“ Mám taký stres, že mám chuť nechať tu veci a utiecť. Ale nemôžem, je to moja práca. Tak sa prekľučkujem pomedzi ľudí, odložím si veci a zapínam bežiaci pás. Z myšlienok v hlave popri rýchlej chôdzi ma vytrhne tréner: „Čau, ty si Jana? Ja som Tomáš.“ Zoznámime sa a prehodíme zopár slov.
„Prepáč, ja nie som úplne sebavedomá na to, aby som prišla medzi neznámych ľudí a hľadala niekoho, koho ani nepoznám. Nemám rada masy ľudí a nieto sa im ešte pozerať do tvárí,“ poviem na úvod. V tvári mu vidím súcit, môj strach pochopil.
Opiera sa o pás a kladie mi otázky o tom, či som už niekedy predtým cvičila, čomu sa venujem, koľko mám rokov a čo je mojím cieľom. „Mám 24 rokov a vo fitku som bola naposledy asi pred pol rokom. Sem-tam chodím na balet, kedysi som sa venovala gymnastike aj tancu. A doma cvičím jogu. Mojím cieľom je mať pevnejší zadok a pekné lýtka,“ odpovedám.
Čo hovorí tréner Tomáš?
Zaujímalo nás, či niekedy hrubé správanie niektorá z klientiek Tomášovi opätovala. „Nikdy sa mi nestalo, že by bola po mne nejaká klientka nakričala naspäť. Typy žien, ktoré by to urobili, by ku mne asi trénovať nešli. Ten tlak, ktorý vyvíjam na tréningoch, krik a podobne, je vytvorený iba s cieľom motivovať,“ hovorí. Za krikom a prísnym pohľadom sa však ukrýva niekto iný.
„Nie sú za tým žiadne moje emócie, nie je tam hnev, nie je to reálne, sú to len hecovačky, aby baby makali. Väčšinou po skončení série alebo cviku sa hneď bavíme normálne. Prepnem mordor režim a rozprávame sa normálnym pokojným tónom,“ vysvetľuje Tomáš, podľa ktorého je paradoxom práve to, že sa na jeho tréningoch ženy často viac smejú, ako plačú.
Ako som sa nemohla napiť vody
Na Tomášovi vidím, že ma pozorne počúva, a je ku mne veľmi milý. V hlave asi vyhodnocuje, aký mi dá tréning. Že by bolo jeho správanie na Instagrame iba pretvárka? Premýšľam nad ním, pričom stále kráčam na páse. „Neviem, či vieš, ale môj štýl trénovania je taký dosť tvrdý. Nie každému to vyhovuje. Ale nemyslím to zle, práveže to robím, aby som dodal motiváciu,“ znova preruší tok mojich myšlienok Tomáš. Takže predsa je to pravda.
Preglgnem guču v krku. Ďalším cvikom sú výpady po dĺžke zeleného koberca vo fitnescentre. „Pôjdeš trikrát tam a naspäť,“ počúvam inštrukcie. Počas cvičenia ma Tomáš niekoľkokrát opraví, vysvetlí mi, čo robím zle, a nasmeruje ma. Keď pri treťom opakovaní vidí moju červenú tvár a v nej výraz, ktorý značí vyčerpanie, na tvári sa mu objaví úsmev.
Načiahnem sa za fľašou vody, ktorú som si doniesla z domu. Už-už ju idem otvoriť a napiť sa, keď ma prísnym hlasom pokarhá. „Na mojich tréningoch piť nebudeš, musí ti stačiť voda, ktorú si pila predtým. Jedine, že by si odpadávala, a to sa nedeje,“ hovorí mi. Mám chuť rozbiť mu nos.
Ďalším cvikom je roznožovanie a s ním prichádza skutočné utrpenie. Za každý nedokonalý pohyb som pokarhaná. „Ty že tancuješ balet? Ty by si mala vedieť nohy roznožiť tak, že si nimi za chrbtom zatlieskaš!“ kričí na mňa. Po dokončení tohto cviku si už myslím, že nepríde nič horšie. Netuším však, že to bol iba začiatok.
Čo hovorí tréner Tomáš?
Tréner o sebe tvrdí, že je prirodzene dominantný na tréningoch, ale aj v osobnom živote. Nie je to však podľa jeho slov iba o kriku a „hučaní“, ako ľudia vidia na Instagrame.
„Popravde, je to tak 20 percent z toho všetkého, čo k tomu patrí. S babami z Mordoru máme nádherné vzťahy, trénujú u mňa niekoľko rokov. Snažím sa im byť oporou v ťažkých životných chvíľach, chodíme spolu na dovolenky, na výlety, rozprávame sa o osobných problémoch a riešime naozaj všetko, čo život prinesie,“ hovorí Tomáš.
Na záver dodáva, že jeho prioritou nie je len to, aby boli jeho klientky silné fyzicky, ale aj psychicky.
Ako vyzeral môj prvý breakdown
„Tento jednoduchý cvik sa nazýva výpady na mieste. Tu sa chytíš rukami, aby si si mohla pomáhať. Počítaj si. Na dve doby pôjdeš dole, na dve hore a nezastavuješ. Potom vymeníš nohy a zopakuješ to isté,“ vysvetľuje mi. Nadšená, že ma čaká jednoduchý cvik, sa s entuziazmom púšťam do práce.
„Zle! Kam sa ponáhľaš?“ Zastavím a s údivom sa mu pozerám do prísnych očí. „Pokračuj, lebo ti pridám. Dve doby dole, dve doby hore! Nevieš rátať?“ Od stresu som asi zabudla. Kým sa dostanem do správneho rytmu, tréner na mňa už zúri. Stehná ma pália, som smädná a nevládzem. Prestať však nemôžem.
Kričí na mňa, od vyčerpania a bolesti už ani nevnímam, čo hovorí. A dosť, stačí. Cítim, ako mi horí tvár, a do očí sa mi nahrnú slzy. Stekajú po lícach a kvapkajú na tenisky. Guča v hrdle narástla a ťažko sa mi dýcha. Nemyslím na nič iné iba na to, ako tento cvik dokončím a hodím sa na zem. Tak sa aj stalo. Lenže tréning sa nekončí.
Ako som ohluchla a takmer pobozkala zem
Posadím sa na sedadlo a čakám, koľko mi naloží. Ďalší cvik, predkopávanie, poznám, takže približne viem, čo mám robiť. Moje nohy sa však už po prvej sérii trasú ako novorodeniatku srny, keď sa na ne postaví po prvýkrát. „Bolesť je iba ilúzia v mojej hlave,“ kričí na mňa. Pred začatím ďalšej série mi Tomáš opäť priloží váhu a po niekoľkých zdvihoch nevládzem. Zmetám sa na sedadle, nohy nie a nie zdvihnúť.
Oblial ma pot. Tréner mi niečo kričí, no ja ho nepočujem. Nepočujem nič okrem šumu v ušiach. „Ja ťa nepočujem,“ hovorím mu. On sa na päte otočí, odíde a nechá ma vydýchať. Keď už vidí, že som naozaj v koncoch, dovolí mi odpiť si z vody. Hallelujah.
Posledným cvikom je zakopávanie, čo je zhodou náhod môj celkom obľúbený cvik. Poteším sa. Keď s prehľadom zvládnem tri série, s nadšením sa chcem postaviť a ukončiť trápenie. V tom sa mi však podlomia nohy a ja takmer pobozkám zem. Tomáša to, samozrejme, pobavilo a v jeho tvári som videla uspokojenie. Z toho, ako ma dnes zničil.
Na záver ma poslal na 10-minútovú chôdzu na pás. Ako tak kráčam, mám kopec času na premýšľanie nad dnešným tréningom. Tep klesá a ja sa upokojujem. Uvedomujem si, že sa mi vlastne aj páčilo, ako som sa poriadne premohla. Nikdy som sa sama nedonútila trénovať tak precízne, a keď som pocítila bolesť, radšej som prestala. Dnes som išla za svoje limity.
Po chvíli sa začali vyplavovať endorfíny a ja začínam byť na seba aj trochu pyšná. Že som sa odhodlala, že som to zvládla. Každý ďalší krok na páse ma viac a viac utvrdzuje v tom, že v cvičení chcem pokračovať. Uvažujem, že Tomáša možno oslovím aj nabudúce.
💡Čo na to hovorí psychologička Zlatica Bartíková?
Podľa psychologičky je takýto tréning rodovo stereotypný a vyhovuje najmä chlapom:
Ak sú takými trénermi prevažne muži, tak to vyhovuje ich povahe a necítia sa zle v pozícii, keď jeden velí a druhý poslúcha.
Zároveň vyjadruje pochybnosti, či by to fungovalo aj v prípade, keby sa roly vymenili a vládla by žena.
No zovšeobecňovať nechce a priznáva, že na niektorých skutočne môže fungovať len pomyselný Damoklov meč, ktorý im visí nad hlavou: „Zo psychologického hľadiska totiž niektorí ľudia dokážu podať výkon len pod tlakom, keď sú neustále poháňaní, konfrontovaní a musia siahnuť na dno svojich možností,“ dopĺňa Bartíková.
„V tomto prípade je to výkonový tréner muž a emocionálne závislá, o maximálny výkon sa snažiaca žena,“ hovorí. Podľa Bartíkovej si to však môže trénovaná vykompenzovať tým, že po takomto drile sa vyplavia endorfíny a dôjde u nej k pocitu radosti. Zároveň však môže dôjsť aj k závislosti od takéhoto spôsobu sebanaplnenia a v budúcnosti si dotyčná nemusí vedieť dopomôcť k pocitu šťastia iným spôsobom.
