- produkty a služby určené pre osoby staršie ako 18 rokov
- sex, nahotu a iný NSFW obsah
- násilie, krv alebo obsah nevhodný pre citlivé povahy
Návšteva dostihov predstavuje pre ľudí relax, kultúrne vyžitie, ale aj možnosť zažiť vzrušenie z výhry.
Hlavné dostihy sparného nedeľného popoludnia s prize-money vo výške 38 000 eur vrcholia. V ruke zvierame tiket a spolu s celou tribúnou vzrušene vstávame v momente, keď 14 koní v plnom cvale vbieha z poslednej zákruty do cieľovej rovinky.
Kôň Duplikat s českým džokejom Petrom Foretom sa na chvíľu dostáva na čelo. O sekundu je všetko inak a muž aj zviera končia po páde v bolestiach na zemi. Z asi 100 metrov vzdialenej tribúny zreteľne vidieť, ako kôň kríva a po zemi bezvládne ťahá prednú ľavú končatinu v neprirodzenom uhle. Hnedú farbu konskej srsti naruší ostrá biela a červená.
Zatiaľ čo sa Duplikat zmätene potáca v bolesti, popri cieľovej podkove precvála za burácania tribún zvyšok štartovacieho poľa. Fatálne zranený kôň sa v momente dostáva do starostlivosti veterinárov a svojho majiteľa.
„To už je na smrť,“ počujeme z VIP tribúny, pred ktorou prebieha márna snaha o ošetrenie. Ľudia v elegantných kostýmoch a klobúkoch aj veterinári nás po pár sekundách doslova vyženú, koňa obkolesí plachta a veterinár ho humánne uspí.
Okamžité usmrtenie zvieraťa je v prípade únavovej zlomeniny končatiny takmer pravidlom, keďže pokus o liečbu nie je len mimoriadne nákladný, no vzhľadom na fyziognómiu zvieraťa prakticky nemožný. Obecenstvo, ktoré len pred pár minútami aplaudovalo v súťaži o najkrajší dámsky klobúk, moderovanej Štefanom Skrúcaným, si pripomenulo, aké kruté vedia byť dostihy.
Vitajte v časovej kapsule
Dostihová dráha v Petržalke je svet sám osebe. Okrem konského trusu a popcornu vo vzduchu cítime aj nádych pozlátky, prosecca a všadeprítomnú stávkarskú horúčku. Medzi divákmi sa to zďaleka nehmýri len starými harcovníkmi a módne oblečenými návštevníkmi. Stretávame aj veľké množstvo párov každého veku, rodiny s deťmi aj partie mládeže, ktorých prilákal ťažko definovateľný nostalgický či exotický nádych podujatia.
Stavať na víťazné kone môžu v Petržalke po novom len dospeláci, ktorí nie sú v dlhoch. Ich solventnosť dokázanú kontrolou občianskeho preukazu osvedčuje červený náramok. Napriek všadeprítomnému rozmachu virtuálneho hazardu aj širokému televíznemu diváckemu zásahu si na bratislavské dostihy stavíš výlučne na mieste a analógovo.
V každom z asi desiatich okienok pod dvojicou tribún sedí zamestnanec, ktorý obsluhuje stroj s licencovaným stávkarským systémom Totalizátor. V rámci neho kurzy na kone pred pretekmi kolíšu v závislosti od ich popularity. Môžeš si staviť na víťaza aj umiestnenie na stupni víťazov. Skutoční experti však stavajú aj na presnú zostavu prvej trojice.
Na Totalizátor má ťažké srdce znalec sveta stávok Andrej. Jeho stratégiou pri „okienku“ je cielene vyhľadať kone, ktoré sú „nadhodnotené“, keďže ich nikto netipuje, a staviť na ne pár eur. „Takto som práve z dvoch eur vyhral 29. Keby som však stavil viac, zrážam si kurz, a teda aj výhru. Laik, čo ide ‚na istotu‘, tu nemôže vôbec vyhrať veľa.“
Andrej viní slovenský zákon, ktorý zakazuje online uzatváranie stávok na slovenské dostihy. „Štátny Tipos je banda neschopákov, ktorá si nedá námahu na internet spárovať systémy, hoci by im to trvalo asi dva dni. Desaťtisíc ľudí pozerá prenos na RTVS, zapáči sa im kôň, no nemôžu si staviť. Z Česka si na slovenské dostihy stavíte na pevné kurzy online bez problémov,“ soptí.
Toto je 5 tipov, ako sa namotivovať na beh. Urob to a vybehneš ešte dnes
25. apríla 2024, 19:00
Jeho sťažnostiam však nie je zďaleka koniec. „Za dvadsať mítingov vygeneruje závodisko ročný obrat iba okolo 120 000 eur. Ak by sme implementovali systém, aký je napríklad vo Francúzsku, vedeli by odhadom otočiť o dve nuly vyššiu sumu. Slovenské dostihy by z toho mohli žiť a nemuseli by byť pricucnuté na štátnom rozpočte,“ analyzuje.
Andrej nám prezradí, že pre nevýhodné klesanie kurzov stavajú najväčší „insideri“ bratislavských dostihov pri padoku, u tzv. „čiernych bookmakerov“ s pevnými kurzami. Fenomén neoficiálnych bookmakerov vraj na dostihoch funguje aspoň 30 rokov a združuje tvrdé jadro asi 50 ľudí.
„Berú stávky aj od majiteľov koní, ktorí na svojho koňa podajú vo väčších objemoch a vedia, koľko môžu vyhrať. Keby 500 eur zaplatili v okienku, zrazia si kurz na 1,2 a hrali by proti sebe,“ odhaľuje fenomén. „Je to sivá zóna, niektorí boli aj vo vyšetrovacej väzbe, no museli ich pustiť. Keď sa my dvaja teraz stavíme, je to nelegálne?“ položí Andrej rečnícku otázku.
Uzatváranie stávok? Predovšetkým koníček
Zamestnankyňa stávkovej kancelárie Ema potvrdzuje, že väčšina stávok sa pohybuje okolo jedného a dvoch eur. „Tí, čo sa vyznajú, však dávajú aj 10 alebo 20. Najviac vkladá 20 alebo 30 ľudí, ktorí sedia vo veži. Často ide o majiteľov koní, ktorí sa skutočne vyznajú. Drvivá väčšina stávkarov chce však len skúsiť šťastie.“
Najväčšia časť publika chodí na dostihy skutočne za relaxom a finančný risk ich výlet len mierne ozvláštňuje. Pri stávkach sa spoliehajú na intuíciu a pozorovanie defilé koní v ceremoniálnej ohrádke, tzv. padoku. Niektorí idú skôr „na náhodu“. Dôverujú odhadu dieťaťa, mágii šťastných čísiel, menám koní či súhrnným znalostiam odpočutým v rozhovoroch skúsených koničkárov.
Michal a Mirka sú na dostihoch druhýkrát, keďže ich maličkému synovi v kočíku sa „páčia koníky“. Srší z nich bezstarostnosť a vôbec sa neboja, že prepadnú hazardu. „Keď si stavíte, je väčšia zábava pozerať sa na dostihy. Neštudujeme žiadne listiny. Stavíme maximálne jedno euro a za deň ich minieme maximálne päť,“ podelí sa Michal.
Vôbec prvýkrát je na dostihovej dráhe Filip s partiou, ktorá ho sem priviedla s vidinou vzrušujúceho popoludnia a obdivovania krásnych zvierat. „Je nás tu štrnásť a prišli sme z každého kúta sveta. Prišli sme sa najmä zabaviť a vypiť si. Staviame podľa sympatií a ešte sme nevyhrali. Nevadí. Doniesol som si desať eur a určite ich všetky stavím. Keď vyhráme, vyhráme, keď nie, tak nie. Prinajhoršom prídem o pár eur.“
Rovnaký intuitívny opatrný typ stávky uprednostníme aj my. V prvých pretekoch náš favorit dokonca vyhrá. Keďže sme si stavili „len“ na umiestnenie v top 3, v okienku sa dozvieme, že za stavené dve eurá sme v pluse len 20 centov. Opatrnú stratégiu skúsime ešte dvakrát, úspech už nezopakujeme.
Keď si ideme po dvadsaťcentovú výhru, stretávame výborne naladeného bývalého futbalistu Branislava, ktorý po skončení kariéry na svoj obľúbený šport dlho staval. Na dostihy si však podal vôbec prvýkrát. „Vo futbale som sa vyznal, a tak som sa nebál vyberať ani vyššie kurzy. Dostihy beriem skôr ako kultúrny zážitok. Nemám vôbec nič naštudované a tipujem pocitovo. Pri ostatnom víťaznom koňovi sa mi páčilo, ako ho opisovali v rozhlase,“ vysvetlí.
Češka Michaela patrí k veľkej časti publika, ktoré rešpektuje dress code. Uzatvára stávky desať rokov a na dostihy do Bratislavy chodieva pravidelne. „Nerobím to kvôli zisku, beriem to ako koníček a stavím vždy len jedno euro. Kone vyberám podľa programu, ale aj obhliadky v padoku. Všímam si ich kondíciu a za tie roky som sa v pozorovaní zlepšila,“ pochváli sa.
Bulletin je cesta
Ostrieľanejší návštevníci sa pri stávkach spoliehajú prevažne na dáta vyčítané z dostihového bulletinu, obsahujúceho históriu úspechov aj aktuálnu formu koní a ich džokejov. Vrchol analytického princípu dosiahol Rastislav, ktorý už na dostihy ani nepozerá a dôveruje len štatistikám. Na ohlásenie výsledku čaká v bufete pri kofole, cigánskej a ‚cigaretke‘. „Kebyže idem podľa sympatií, tak nikdy v živote nič nevyhrám,“ utrúsi stoicky.
„Nie je tu veľký potenciál, aby človek pre***al veľké lóve. Väčšina z ľudí tu podáva za 50 centov, euro alebo dve. Aj tí, čo sú vyobliekaní, stavajú za drobné. Je to všetko len naoko. Aj ja som za sedem rokov vyhral najviac 25 eur,“ doplní.
Na pomedzí intuície a metódy balansuje Roman, ktorý na dostihovú dráhu zobral vôbec prvýkrát aj otca Borisa. „Pred dvoma rokmi som sa prišiel pozrieť len na kone a postupne som začal stavať. Vyberám si podľa štatistík a niekedy sa spolieham aj na to, či je kôň z prestížnej stajne,“ prezrádza taktiku. Zatiaľ mu vychádza, keďže sa dosiaľ vždy vrátil s viac peniazmi, ako si priniesol. „Naposledy som dohromady stavil päť eur a odchádzal so 40. Aj celkovo som v pluse. Našťastie viem, kedy som už vyhral dosť a je lepšie prestať. Je to predsa len hazard,“ varuje.
Starí harcovníci
Kolorit podujatia dotvárajú najvernejší návštevníci a pamätníci dostihovej dráhy. Najskúsenejší stávkari sa chodia dokonca pozerať aj na tréningy a dlhodobo porovnávajú výkony z videí. Poznajú stajne, rodokmene aj kariéru súrodencov koní.
Osemdesiatdvaročný Edmund, ktorý si ako správny znalec stavil na presné poradie na stupni víťazov, nostalgicky spomína, že pred päťdesiatimi rokmi sa v Petržalke bežalo ročne len šesť dostihov. „Pred rozdelením Československa to tu bolo slabé a fanúšikovia museli cestovať do Prahy, Pardubíc či Karlových Varov. Dnes je v Bratislave porovnateľná kvalita, hoci aj u nás vyhrávajú väčšinou Česi. Nemôžeme sa čudovať. Kým oni kúpia koňa za 15 000, Slováci za 5 000,“ povie a dodá, že práve cena koňa je okrem výzoru pre stávkarov veľmi dôležitou indíciou.
Keď si spolu v tichosti pozrieme cieľový šprint, Edmund zhodnotí: „Vyhral Gasparini, ktorého som netipoval. Pretekal totiž nedávno vo Varšave a myslel som, že bude unavený. Bohužiaľ to nevyšlo.“ Edmund prišiel o dve eurá, no dlhodobo si financie stráži. „Nehazardujem. Bola nás partia 30 ľudí a mnohí sa dali na hazard, rozbili si rodiny alebo sa z nich stali bezdomovci. Kopa z nich aj zomrela. Ja už som starý somár, tak si dávam pozor,“ rozlúči sa.
O nástrahách hazardu vie aj skúsená Lýdia, ktorá v prestávke medzi pretekmi podrobne študuje bulletin. „Dnes sa mi vôbec nedarí. Keď som pred desiatimi rokmi začínala, bolo to oveľa lepšie. Čím viac nad tým rozmýšľam, tým je to horšie. Opustilo ma šťastie začiatočníka,“ ľutuje.
„Je to strašne nevyspytateľné,“ prezradí a doplní, že je dlhodobo v mínuse. Ukáže na areál a povie: „Už to ide aj do tisícok. Závodisko má z ľudí ako ja peniaze. Je to ako charita. Sú však aj takí, čo si povedia ‚stačí‘ a prestanú stavať. Možno sa tam raz dopracujem aj ja. Teraz staviam na presné obsadenie prvej trojky, to už je skôr do Pezinka,“ povie zdanlivo bezstarostne.
Iný dlhodobý stávkar Lojzo svoju 9-ročnú bilanciu zhodnotí výrazom „šul nul“. „Staviam, aby som mal na koho kričať a komu fandiť. Vyberám si kone, ktoré sa mi zapáčia, musím predsa niekomu držať. Je to predovšetkým zábavka. Minule som z dvoch eur urobil 40. Trafil som najväčšieho outsidera. Bol najkrajšie učesaný,“ zasmeje sa od srdca.
