„Raz sa mi stalo, že prišiel za mnou jeden pán. Chcel obraz s tým, že jemu sa až tak nepáči. Plánoval ho dať na stenu do obývačky, aby znepokojoval jeho svokru, ktorá vždy, keď príde na návštevu, bude sedieť oproti nemu,“ hovorí Erik Šille.
Erik Šille získal za svoju tvorbu mnohé ocenenia a rešpekt. Jeho diela vystavovali galérie nielen na Slovensku, ale aj v rôznych častiach sveta. Aj keď sa obrazy vďaka animovaným postavičkám zdajú mnohým infantilné, mnoho rodičov pochopí, že nie sú ideálnym darčekom pre deti.
Sám hovorí, že nie je ten umelec, ktorého si bežne zavesíš doma do obývačky. „Raz som jednej klientke predstavoval obraz, kde som znázornil Annu Záborskú, ako páli maternice. Tento príbeh sa ,odohráva‘ na váze. Klientka sa na mňa pozrela a vraví mi, že si vôbec Záborskú ani maternice nevšimla. Myslela si, že som namaľoval len peknú vázu s čínskym motívom. Bola to síce pekná ,čínska‘ váza, ale poukazoval som na kontext zákona o interrupciách. Klientka stratila záujem a kúpila úplne iný obraz,“ hovorí Erik Šille. Inšpiruje sa komiksom, vo svojich obrazoch sa často snaží poukazovať na dôležité spoločenské a politické témy. Šille priznáva, že ak by sa rozhodol maľovať hory a západy slnka, jeho život by bol jednoduchší.
Ak práve neučí na VŠVU, svoj bežný deň trávi v ateliéri. Jeho obrazy majú až dva metre a podľa jeho slov mu takéto dielo trvá namaľovať niekoľko týždňov. Ktorý národ najviac šokoval, ako by opísal zberateľov v Japonsku a kto kupuje jeho obrazy na Slovensku, sa dočítaš v rozhovore.
Vo svojich umeleckých začiatkoch ste začínali kameňosochárstvom. Čo vás priviedlo k maľbe?
Celý život bojujem sám so sebou a to sa stalo aj pri výbere školy. Namiesto toho, aby som išiel študovať maľbu, som študoval na strednej škole kameňosochárstvo. Tam som si však uvedomil, že pri mojom šťastí mi pri tejto profesii nezostanú všetky prsty na rukách. (smiech) Nakoniec som vyštudoval maľbu na Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave a doteraz tu pôsobím ako pedagóg.
Maľba a celkovo umenie mi však bolo blízke odmalička, hlavne zásluhou otca. Ak by sme sa však bavili o niečom zmysluplnejšom, čo sa dá už považovať za obraz, tak to bolo v roku 1996. Odvtedy maľujem permanentne.
Mali ľudia záujem o vaše diela hneď v začiatkoch?
Keďže som začínal už v období puberty, nikdy ma netrápilo, či ma to bude živiť. Človek vlastne vtedy neuvažuje nad tým, z čoho bude platiť hypotéku. Ja som cítil potrebu vyjadrovať sa k určitým veciam. Hral som v punkovej kapele na bicích, ale to mi veľmi nešlo. Keď som chcel niečo nakresliť alebo namaľovať, tam som mal úplnú voľnosť a talent sa tam asi ukazoval viac. (smiech)
Koncom 90. rokov som sa rozhodol, že sa idem naplno venovať maľbe. Nástupom na VŠVU som už v tom bol „namočený“ natoľko, že som už nič iné nerobil. Ak by ste si to chceli predstaviť, bolo to asi tak, že sme prišli ráno do školy a maľovali sme tam do noci. A to sa opakovalo šesť rokov. Ľudia však moje obrazy kupovať nechceli.
Čo sa potom zmenilo?
Keď si niekto pred 20 rokmi predstavil maliara, pomyslel si, že maľujete krajinky, portréty či iné formáty obrazov do obývačky. Mňa veľmi bavili gýčové veci, až taký „miletičovský“ štýl v kombinácii s radikalizmom Laibachu.
Čo sa dozvieš po odomknutí?
- V ktorej krajine boli po jeho výstave najviac šokovaní.
- Kto si na Slovensku kupuje jeho obrazy.
- Akú skúsenosť mal so zberateľmi v Japonsku.
- Ako by dnes namaľoval Slovensko.
