„Raz sa mi stalo, že prišiel za mnou jeden pán. Chcel obraz s tým, že jemu sa až tak nepáči. Plánoval ho dať na stenu do obývačky, aby znepokojoval jeho svokru, ktorá vždy, keď príde na návštevu, bude sedieť oproti nemu,“ hovorí Erik Šille.
Erik Šille získal za svoju tvorbu mnohé ocenenia a rešpekt. Jeho diela vystavovali galérie nielen na Slovensku, ale aj v rôznych častiach sveta. Aj keď sa obrazy vďaka animovaným postavičkám zdajú mnohým infantilné, mnoho rodičov pochopí, že nie sú ideálnym darčekom pre deti.
Sám hovorí, že nie je ten umelec, ktorého si bežne zavesíš doma do obývačky. „Raz som jednej klientke predstavoval obraz, kde som znázornil Annu Záborskú, ako páli maternice. Tento príbeh sa ,odohráva‘ na váze. Klientka sa na mňa pozrela a vraví mi, že si vôbec Záborskú ani maternice nevšimla. Myslela si, že som namaľoval len peknú vázu s čínskym motívom. Bola to síce pekná ,čínska‘ váza, ale poukazoval som na kontext zákona o interrupciách. Klientka stratila záujem a kúpila úplne iný obraz,“ hovorí Erik Šille. Inšpiruje sa komiksom, vo svojich obrazoch sa často snaží poukazovať na dôležité spoločenské a politické témy. Šille priznáva, že ak by sa rozhodol maľovať hory a západy slnka, jeho život by bol jednoduchší.
Toto je údajne 10 najlepších kníh všetkých čias. Máš prečítané všetky?
23. apríla 2024, 9:00
Ak práve neučí na VŠVU, svoj bežný deň trávi v ateliéri. Jeho obrazy majú až dva metre a podľa jeho slov mu takéto dielo trvá namaľovať niekoľko týždňov. Ktorý národ najviac šokoval, ako by opísal zberateľov v Japonsku a kto kupuje jeho obrazy na Slovensku, sa dočítaš v rozhovore.
Vo svojich umeleckých začiatkoch ste začínali kameňosochárstvom. Čo vás priviedlo k maľbe?
Celý život bojujem sám so sebou a to sa stalo aj pri výbere školy. Namiesto toho, aby som išiel študovať maľbu, som študoval na strednej škole kameňosochárstvo. Tam som si však uvedomil, že pri mojom šťastí mi pri tejto profesii nezostanú všetky prsty na rukách. (smiech) Nakoniec som vyštudoval maľbu na Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave a doteraz tu pôsobím ako pedagóg.
Maľba a celkovo umenie mi však bolo blízke odmalička, hlavne zásluhou otca. Ak by sme sa však bavili o niečom zmysluplnejšom, čo sa dá už považovať za obraz, tak to bolo v roku 1996. Odvtedy maľujem permanentne.
Mali ľudia záujem o vaše diela hneď v začiatkoch?
Keďže som začínal už v období puberty, nikdy ma netrápilo, či ma to bude živiť. Človek vlastne vtedy neuvažuje nad tým, z čoho bude platiť hypotéku. Ja som cítil potrebu vyjadrovať sa k určitým veciam. Hral som v punkovej kapele na bicích, ale to mi veľmi nešlo. Keď som chcel niečo nakresliť alebo namaľovať, tam som mal úplnú voľnosť a talent sa tam asi ukazoval viac. (smiech)
Koncom 90. rokov som sa rozhodol, že sa idem naplno venovať maľbe. Nástupom na VŠVU som už v tom bol „namočený“ natoľko, že som už nič iné nerobil. Ak by ste si to chceli predstaviť, bolo to asi tak, že sme prišli ráno do školy a maľovali sme tam do noci. A to sa opakovalo šesť rokov. Ľudia však moje obrazy kupovať nechceli.
Čo sa potom zmenilo?
Keď si niekto pred 20 rokmi predstavil maliara, pomyslel si, že maľujete krajinky, portréty či iné formáty obrazov do obývačky. Mňa veľmi bavili gýčové veci, až taký „miletičovský“ štýl v kombinácii s radikalizmom Laibachu.
Maľoval som mončičákov, ako sa kúpu v chlebe a mlieku. Ľudia tomu nerozumeli, vôbec neverili, že to môže mať nejakú hodnotu. Zlomový moment bol pre mňa rok 2004. Vtedy ľudia pochopili, že moje dielo nie je vzorom „miletičkovského obrusu“, ale že je za tým poslanie a téza.
Dodnes vystavujete v galériách po celom svete, najbližšie vás čaká jedna v Tel Avive. Kedy sa vám galérie začali ozývať?
Keď sa začnete niekde objavovať, vystavovať a vydávať monografie, tie väzby vznikajú prirodzene. Nie je to však bežná záležitosť, človek si to musí odpracovať. Tento rok v októbri otváram výstavu v Tel Avive aj vďaka pomoci Jakuba Uríka zo Slovenského inštitútu v Jeruzaleme, ktorý to sprostredkoval. Som veľmi rád, že tieto inštitúcie fungujú. Častokrát mi niekto napíše, že si ma našli a či by som s nimi nechcel spolupracovať. Práve teraz som si spomenul, že som im zabudol odpísať. (smiech)
Správy od rodičov, že by chceli odo mňa kúpiť obraz svojmu dieťaťu do detskej izby, mi chodia často. Vždy ich pozvem do galérie. Keď im začnem odkrývať naratív obrazu, povedia, že si to rozmyslia a dajú mi vedieť. Samozrejme, že sa už nikdy nevrátia. (smiech)
So zahraničnými výstavami je spojené aj balenie obrazov a to všetko okolo. Nie je to úplne pohodlná disciplína, ale človeka to vždy poteší. Som rád za každú príležitosť, či už doma, alebo vonku.
Často vystavujete v Japonsku, vraj ho milujete. V čom sú japonskí zberatelia odlišní od Slovákov?
Na Japonsku sa mi páči takmer všetko. Počas svojho života som tam bol dokopy možno tak sedem mesiacov, čiže nemôžem vidieť defekty spoločnosti. Ale čo sa týka celkovo krajiny či stravovania, je to niečo, čo až bytostne milujem. Nepáči sa mi tam patriarchát a prílišná disciplinovanosť vo vzťahu človek a zamestnávateľ.
Čo sa týka zberateľov, neviem úplne porovnať slovenský a japonský trh. Je pravda, že vždy, keď som tam vystavoval, časť výstavy som aj predal. Sú to však malé skúsenosti a nie sú ani sprostredkované cez nejakú galériu či aukčnú spoločnosť.
Človek tam príde do galérie počas mojej výstavy a povie, že má o to záujem. Jediné, čo môžem s ľahkosťou spomenúť, je to, že tam sa s vami nikto „nehandrkuje“. Je to pre nich až neslušné, že by vám dávali iné návrhy ceny, ako sám máte diela nacenené.
Pôsobili vaše obrazy v nejakej krajine až kontroverzne? Vystavujem v galériách, ktoré sú na podobné diela profilované. Asi najviac vydesení boli Holanďania. Bola to istá rodina, ktorá prišla na Slovensko. Boli to zberatelia, chceli navštíviť galériu. Ja som im ukázal zaplavené krajiny v krvi s mončičákmi aj logami mcdonaldu. Vysvetľoval som im to s veľkým nadšením, neskôr som si všimol, že sú úplne šokovaní. Bol to asi najväčší bizár, aký videli. Nie že by sa im to nepáčilo, skôr boli pohoršení.
Nepamätám si, že by sa mi to stalo v nejakej inej krajine. Pri otváraní výstavy som vždy v takom strese, že ani nevnímam pocity ľudí. Myslím len na to, kedy sa ten večer skončí a ja budem už doma.
Vaše obrazy obsahujú síce milé postavičky, ale nie sú tak úplne pre deti.
Áno, to sa mi stáva. Predsa, majú trošku popový motív a „toxickú“ farebnosť. Mnohokrát používam aj animované postavičky z rozprávok, človeka láka pozerať sa na to. Rodičia skĺzajú do omylu, že by to vlastne bol super obraz pre ich deti. Len čo začínajú obrazy dekódovať a čítať, svoje deti posielajú von z galérie.
Na Slovensku nie je veľa príležitostí a priestoru, kde vystavovať, a každá táto snaha a záujem sú cenné. Je veľmi fajn, keď ľudia aj z iného prostredia sprostredkovávajú vizuálne umenie pre svoje žánrovo blízke obecenstvo a priateľov. A Yaksha mi navyše daroval krásny sveter, preto ho mám rád. (smiech)
Správy od rodičov, že by chceli odo mňa kúpiť obraz svojmu dieťaťu do detskej izby, mi chodia často. Vždy ich pozvem do galérie. Keď im začnem odkrývať naratív obrazu, povedia, že si to rozmyslia a dajú mi vedieť. Samozrejme, že sa už nikdy nevrátia. (smiech)
Máte aj konkrétny zážitok?
Raz som jednej klientke predstavoval obraz, kde som znázornil Annu Záborskú, ako páli maternice. Tento príbeh sa „odohráva“ na váze. Klientka sa na mňa pozrela a vraví mi, že si vôbec Záborskú ani maternice nevšimla. Myslela si, že som namaľoval len peknú vázu s čínskym motívom.
Bola to síce pekná „čínska“ váza, ale poukazoval som na kontext zákona o interrupciách. Klientka stratila záujem a kúpila úplne iný obraz. Deje sa to napríklad aj pri obrazoch, kde rôznymi spôsobmi pomenúvam politikov na Slovensku. Nie konkrétnych, skôr všeobecne.
Kto si teda na Slovensku kupuje vaše obrazy?
Rozsah zberateľov je veľmi zvláštny a dlhý. Sú to otvorení, milí ľudia, ktorí majú trošku viac odvahy si dať na stenu niečo iné ako vázu s orgovánmi. Raz sa mi stalo, že prišiel za mnou jeden pán. Chcel obraz s tým, že jemu sa až tak nepáči. Plánoval ho dať na stenu do obývačky, aby znepokojoval jeho svokru, ktorá vždy, keď príde na návštevu, bude sedieť oproti nemu. (smiech) Príbehy sú rôzne.
Nie som ten umelec, ktorého dielo chcete mať práve zavesené v obývačke. Sú to aj veľké obrazy, ktoré majú dva metre, nezmestia sa ani do paneláku. Ale robím potom aj menšie formáty, ktoré si môže dovoliť hocikto. Ak niekedy uvidím diskusiu, kde sa píše, že nejaký slovenský umelec predal dielo „za toľko a toľko“, je tam enkláva reakcií typu, že by za takú vec nedali ani 30, ani 20 eur. Takíto ľudia si však nekúpia ani grafiky za menej peňazí.
Nerobil by som z umenia až takú prílišnú komoditu, aj keď sa ňou trochu stáva. Čím máte viac skúseností, kupujú vás aukčné spoločnosti, štátne či národné galérie, vaša cena stúpa.
Ste veľmi dobrý kamarát s Yakshom. Čo si myslíte o jeho práci v kontexte toho, že organizuje výstavy a dáva umelcom priestor?
Na Slovensku nie je veľa príležitostí a priestoru, kde vystavovať, a každá táto snaha a záujem sú cenné. Je veľmi fajn, keď ľudia aj z iného prostredia sprostredkovávajú vizuálne umenie pre svoje žánrovo blízke obecenstvo a priateľov. A Yaksha mi navyše daroval krásny sveter, preto ho mám rád. (smiech)
Pôsobíte ako pedagóg na VŠVU. Čo sa snažíte svojich žiakov naučiť?
Je to individuálne, každý rok je iný. Prvé mesiace ich učím hlavne to, aby sa zbavili pocitu, že už sú umelci. Častokrát majú svoje instagramové vzory, no je to len pozlátko. Ukazujem im, že maliarstvo je každodenná tvrdá práca a remeslo. Prebrusujeme si stoly, učím ich návykom.
Chcem ich zbaviť tej predstavy, že umelec si dá baretku a dve deci ružového a v nejakom zápale urobí akt. Pri stereotype, že maliar maľuje nahú modelku, ktorá je najskôr jeho milenka, mi býva veľmi nevoľno. Študenti si častokrát myslia, že keď prídu študovať maľbu na „výšku“, že už sú etablovaní umelci.
Oni ma však naučili nebrať sa tak príliš vážne. Aj keď sa snažím byť pre nich nejakou autoritou, potom si poviem, že o nič nejde. Ukázali mi aj to, že kvalitné dielo sa dá urobiť aj z lacnejších materiálov.
V roku 2017 by ste namaľovali Slovensko na hnedo, vyrezali by ste doň diery ako znak „kolapsu“ hodnôt v systéme. Ako by obraz vyzeral dnes?
Tak teraz ste ma zaskočili. Nechcel by som úplne zanevrieť nad krajinou, ale ako ukazujú posledné volebné prieskumy, tak by som tú hnedú určite nechal. Asi by som do obrazu nerezal, to je asi už príliš radikálne. Možno by som doň pridal žlté bodky ako kukurica.
Mám pocit, že sme sa ako krajina nepoučili z ničoho. Ak by som mal použiť frázu „Nevstúpiš dvakrát do tej istej rieky“, my ako Slovensko do nej neustále stúpame. Vlastne z blata do kaluže, preto by som tú hnedú ponechal.
