Tvorcovia úspešného a kritikmi ospevovaného romantického filmu Past Lives nám v rozhovore prezradili, ako môže debutujúci režisér nakrútiť taký skvost.
Past Lives je zrejme najlepší romantický film tohto roka. Natočila ho debutujúca režisérka Celine Song, s ktorou sme na filmovom festivale v Karlových Varoch o jej práci rozprávali. Na niekoľko otázok nám odpovedala aj producentka snímky Christine Vagon, ktorá je už v Hollywoode legendou. Ak ťa zaujíma zákulisie nakrúcania hollywoodskych filmov, odpovede talentovaných filmárov ťa zaujmú. V otázkach a odpovediach režisérky Celine Song sú spoilery, v tých s producentkou už nie.
Film Past Lives je v slovenských kinách od 12. októbra
– Ako vznikali emotívne zdrvujúce tiché scény bez dialógov.
– Či majú skúsení režiséri viac moci pri tvorbe filmu ako nováčikovia a v čom sa líšia.
– Aký je pre producentku rozdiel pracovať s debutujúcim versus skúseným režisérom a či majú režiséri veteráni väčšie slovo pri rozhodnutiach o filme.
– Prečo majú originálni filmári tak radi štúdio A24.
Na debutujúcu režisérku ste ukázali veľa odvahy, najmä pri niektorých tichých scénach. Musel vás k príprave týchto scén niekto motivovať, alebo ste mali počas ich konceptualizácie/natáčania stopercentnú dôveru samej v seba?
Režisérka a scenáristka Celine Song: Sú veci, v ktorých som si veľmi istá, ako napríklad príbeh, dialógy či postavy. S týmto mám množstvo skúseností zo svojej divadelnej kariéry. Avšak, menej som si verila s praktickými vecami spojenými s nakrúcaním filmu, nad ktorými som nemala kontrolu.
Vďaka skúsenostiam z divadla viem, ako obecenstvo reaguje na všetky možné scény a dianie, s čím sa vedia stotožniť a nakoľko dokážu byť trpezliví. Tiché scény sú cool, ale pre divákov by fungovali len v prípade, že im je jasné, čo presne tie tiché scény znamenajú a čo predstavujú pre príbeh a postavy.
Čo bolo pre vás v porovnaní s divadlom na nakrúcaní filmu najťažšie a najľahšie?
Najľahšia bola práca s hercami, na ktorú som zvyknutá. Najťažšie bolo robiť rozhodnutia, ktoré ovplyvnili či mali vplyv na desiatky až stovky ľudí, ktoré na filme v nejakej miere pracovali.
Ako sa vám v záverečnej tichej scéne medzi hlavnými postavami podarilo vytvoriť taký napínavý a nervózny okamih bez toho, aby ste povedali jedno slovo? Ako vyzeral scenár? Bol prázdny a nechali ste hercov improvizovať, alebo ste im dali veľa pokynov, čo by sa mali snažiť povedať svojou rečou tela?
Každý dôležitý moment mal v scenári asi celú stranu venovanú tomu, ako ho majú herci predať aj cez reč tela. Záverečnú scénu som od začiatku napísala ako úplne tichú. Malo to predstavovať niečo ako pohľad cez priestor a čas, aby v sebe videli deti, akými boli, keď sa mali radi. Pochopiť to presne takýmto spôsobom pomáha aj krátky flashback v danej scéne.
S hercami som to vyskúšala nakrútiť zaujímavým spôsobom. Ani jednému som nepovedala, ako dlho potrvá ich tichá rozlúčka a kedy pre Hae Songa príde taxík. Ten prišiel na scénu až po mojom signáli, keď som cítila, že je pravý čas.
Existuje množstvo interpretácií toho, čo na konci cíti Nora a prečo presne plače. Čo sa teda skutočne odohráva v jej hlave?
Film má tri momenty lúčenia. Prvýkrát sa hlavné postavy lúčia ako deti, čo je veľmi zlé rozlúčenie, keďže sa vôbec nerozlúčili. Pri druhom rozlúčení si navzájom ublížia. Sú starší a cítia možnosť, že sa dajú dokopy, takže rozlúčka im spôsobí bolesť. Finálne rozlúčenie je „dobré rozlúčenie“. Je to niečo, čo im bolo odopierané 25 rokov. Práve preto sme tam vložili flashback na ich prvú rozlúčku.
V tej chvíli sa Nora lúči nielen so svojou detskou láskou Hae Songom, ale aj s tým malým dievčaťom, ktorým bola pred 24 rokmi a ktoré nechala za sebou v Južnej Kórei. Nemyslela si, že sa s touto časťou svojho ja musí rozlúčiť. Tak trochu zabudla, že to malé dievčatko je jej súčasťou.
Hae Song letel za Norou 14-hodinovým letom, aby si obaja mohli potvrdiť, či je v Nore ešte stále to malé dievčatko, ktorým bola, pretože si tým ani jeden z nich nebol istý. Vedomosť, že sa vyvinula, umožnila Hae Songovi vrátiť sa do Kórey a Nore rozlúčiť sa s ňou.
Nasledujúce otázky a odpovede od
producentky Christine Vachon sú bez spoilerov k filmu
Ako ste sa dostali k projektu Celine Song ako debutujúcej režisérky?
Producentka Christine Vachon: Keď som sa k filmu dostala, scenár bol už v pokročilom stave. Film prišiel o producenta a potrebovali niekoho, komu mohli dôverovať, že to ukočíruje, keďže Celine Song bola debutujúcou režisérkou. Viac než o nakrúcaní a technikáliách sme sa rozprávali o jej vízii filmu. Hneď som pochopila, že 100 % rozumie príbehu, ktorý chce vyrozprávať, a tak mi bolo jasné, že to zvládneme, aj keď nemá žiadne skúsenosti s nakrúcaním filmov.
Aké sú najväčšie rozdiely pri produkovaní filmov s uznávanými režisérmi oproti produkciám so začiatočníkmi? Ako sa k nim vy a štúdio staviate a majú skúsení režiséri viac voľnosti a vplyvu na finálnu verziu snímky než začiatočníci?Väčšina našich režisérov (režisérov pre filmy vyrábané produkčnou spoločnosťou Killer Films, pozn. red.) má dosť voľnosti. Zvyčajne nenachádzame veľa rozdielov pri tvorbe filmu medzi začínajúcimi a skúsenými režisérmi. Tí skúsenejší režiséri môžu napríklad do tvorby vstúpiť s už funkčným tímom, s ktorým pracovali v minulosti, respektíve môžu mať vzťahy s hercami.
Častokrát si viac dôverujú pri rozhovoroch s hercami, čo je niečo, pri čom nováčikovia pociťujú dosť veľkú nervozitu. Pri debutujúcich režiséroch spolupracujeme užšie aspoň počas prvých týždňov, aby sme sa uistili, že všetko zvládajú a pochopili svoju prácu.
Vyvíja sa váš vzťah ako producentky s režisérmi aj na základe toho, koľko filmov už v minulosti nakrútili?
Neviem, či na ten vzťah má až taký vplyv ich minulá filmografia. Skôr ich osobnosti a charaktery, ktoré sa rokmi menia a vyvíjajú. Nemáme presne určené pravidlá, na základe akých pracujeme s debutujúcimi či skúsenejším režisérmi. Pri niektorých debutantoch je už po dvoch týždňoch nemožné povedať, že je to ich prvý film. Naopak, niektorí skúsení režiséri sa na pľaci stále chvejú a sú nervózni.
Netflix kúpil váš film May December. Ako v role producentky pristupujete k takýmto situáciám? Na jednej strane máte možnosť, aby váš film videlo viac ľudí, keďže bude na streamingovej platforme, na strane druhej oberiete divákov o možnosť vidieť ho v kinách.
Dohoda s Netflixom sa uskutočnila najmä vďaka ich entuziazmu pre film a schopnosti podporiť ho na svojej platforme. Dúfame, že snímke urobia aj kampaň pred sezónou udeľovania filmových ocenení.
Podarilo sa vám zaplatiť zo sumy, ktorú vám dal Netflix za distribučné práva, náklady na výrobu filmu?
O tom nechcem hovoriť. Myslím, že hodnota dokončeného filmu sa nedá odmerať hodnotou toho, koľko stála jeho výroba. Dá sa totiž urobiť film za 25 miliónov dolárov, ktorý sa veľmi nepodaril a nikto ho nechce kúpiť. Je teda bezcenný alebo je hodný tých 25 miliónov, ktoré štúdio minulo na jeho dokončenie? Potom sa dá nakrútiť film za 2 milióny, o ktorý sa bijú rôzne štúdiá a v „aukcii“ ho predáte za 15-20 miliónov dolárov.
Ako je možné, že štúdio A24 produkuje tak veľa úžasných filmov? Je to tým, že talentovaní filmári chodia s návrhmi na originálne a kvalitné filmy najskôr za týmto štúdiom, alebo je to tým, že štúdio aktívne vyhľadáva týchto tvorcov a snaží sa k nim dostať ako prvé?
Ak stále robíte originálne a kvalitné filmy, pre tých tvorcov budete voľbou číslo jeden. Je to zmes oboch vecí, na ktoré sa pýtate.
Vnímate to teda tak, že filmári chodia so svojimi nápadmi najprv do štúdia A24 a až potom za ostatnými hollywoodskymi štúdiami? Je nejaký vzorec, podľa ktorého si vyberajú filmy?
S predstaviteľmi štúdia A24 sa poznáme dobre. Urobili sme spolu už niekoľko filmov, no niekedy sa v ich úsudku zmýlim aj ja. Niekedy som si 100 % istá, že sa im nejaký scenár zapáči a automaticky ho budú chcieť spracovať, no ich vôbec nezaujme. Inokedy im zase pošlem scenár už len zo slušnosti k ľuďom, ktorí ma o to požiadali, a A24 ma prekvapí s tým, že ten scenár chcú nakrútiť.
