Bamako je dobrodružná cesta, ktorá vedie z Budapešti cez krajiny Európy a Afriky, zvyčajne až do hlavného mesta Mali Bamaka. Táto takmer 20-ročná tradícia však tento rok pre pretrvávajúce nepokoje skončila v meste Freetown v Sierra Leone.
„Na záchod sme chodili niekam za strom a sprcha pri troche šťastia vyzerala tak, že sme na seba liali vodu, čo sme mali. Inak sme fungovali na detských vlhčených utierkach,“ hovorí cestovateľka Linda Gunišová, ktorá si do svojho zoznamu môže pripísať slávnu trasu do Afriky.
V minulých týždňoch so svojou kamoškou absolvovala legendárne preteky Budapešť – Bamako. Auto, ktorým mali pôvodne vyraziť, sa pokazilo hneď na štarte. Takmer 7 500-kilometrovú cestu nakoniec prešli na 20-ročnom Mitsubishi, ktoré zohnali na poslednú chvíľu.
V štátoch exotickej Afriky prežila azda všetko, od pokazeného auta cez nepríjemnosti s falošnými policajtmi až po nefalšovanú radosť v očiach okoloidúcich, ktorí ich vítali v cieli, a to v meste Freetown v Sierra Leone. O trojtýždňovej náročnej ceste ti porozpráva v rozhovore.
Ako si sa k Bamaku dostala?
Na Instagrame ma oslovila úplne neznáma baba. Napísala mi, že má v pláne zúčastniť sa a hľadá niekoho s rovnako dobrodružnou povahou, ako je ona sama. Našla môj profil a povedala si, že to riskne a napíše mi. Keďže dovolenky na pláži či v rezortoch nie sú moja šálka kávy, neváhala som ani sekundu a odpísala som jej, že do toho idem.
Zhodou okolností sme sa dozvedeli, že organizátor hľadal vyslovene dve baby, ktoré by cestu podstúpili na starej škodovke s tým, že auto špeciálne upraví a prerobí, aby bolo vhodné na cestu. Okrem toho ponúkal aj preplatenie štartovného.
Kto sledoval tvoju cestu na Instagrame, už vie, že stará škodovka s vami na cestu nakoniec nevyrazila.
Žiaľ, nevyrazila. Ja osobne som sa na to však veľmi tešila, pretože aj moji rodičia niekedy vlastnili škodovku. Z detských čias si pamätám, že sme niekoľkokrát ostali visieť dakde pri ceste s vyvretou vodou. (smiech) Chcela som ten adrenalín zažiť znova.
Vedeli sme teda presne, čo nás čaká, na čo si máme dať pozor, kde môžeme natankovať, kde a za koľko si vieme zameniť peniaze alebo aj to, aké SIM karty majú v krajinách najlepšie pokrytie.
Čo sa teda stalo?
Zlyhala organizácia. Dali nám staré, pokazené auto, ktoré hneď na štarte kompletne zlyhalo. Pokazila sa teda nielen vidina dobrodružstva, ale aj vzťahy s organizátormi, ktorí si nechceli pripustiť vinu. Ale keďže sme obe Slovenky, komunikatívne a nevzdávajúce sa, do hodiny sme si našli náhradné auto.
Bolo ním 20-ročné Mitsubishi miestneho Maďara, ktorého manželka v ňom vozila deti do školy. Napriek tomu, že auto nebolo absolútne pripravené na takúto cestu, rozhodli sme sa to risknúť. Okrem nás tam mali všetci vytuningované autá, ktoré si dva roky piplali na túto konkrétnu cestu.
Koľko stojí vstupný poplatok Bamako?
Štartovné sme neplatili, ale ostatní zúčastnení zaň zaplatili približne 1 000 až 1 200 eur. Závisí od kategórie, ktorú si súťažiaci vyberie, ale aj od toho, či tam ide s cieľom robiť preteky, offroad, či ide na starom aute alebo motorke. Je tam veľa aspektov, ktoré môžu cenu zmeniť.
Akými krajinami viedla trasa?
V prvej etape, ktorá predstavuje trasu medzi Budapešťou a Marokom, sme mali na výber z dvoch trás, kratšej a dlhšej. My sme sa rozhodli pre kratšiu, ktorá viedla cez Slovinsko a Taliansko.
V Janove sme sa nalodili na trajekt, ktorý nás za dva a pol dňa dopravil do Maroka. Dlhšia trasa viedla z Budapešti až do Španielska, odkiaľ trvala cesta trajektom kratšie. Po vylodení v Tangeri v Maroku sa začala ďalšia etapa: Maroko, Západná Sahara, Mauritánia, Senegal, Guinea a nakoniec cieľová destinácia Sierra Leone.
Poďme k samotnému preteku, podľa čoho ste sa na ceste orientovali?Tímy dostali „road book“ s podrobným opisom každej etapy a krajiny. Vedeli sme teda presne, čo nás čaká, na čo si máme dať pozor, kde môžeme natankovať, kde a za koľko si vieme zameniť peniaze alebo aj to, aké SIM karty majú v krajinách najlepšie pokrytie. Najdôležitejšími informáciami však boli súradnice kempov, do ktorých sme sa museli každý deň dostaviť.
Určité poplatky hradilo štartovné, na čo ste však minuli najviac peňazí?
Riadnu pálku sme zaplatili za pohonné hmoty. Benzín v Afrike stál v priemere okolo 1,50 eura za liter a celá trasa z Budapešti do Freetownu merala približne 7 500 km. Tak si asi každý vie predstaviť, koľko nás vyšla takmer trojtýždňová cesta.
Ďalšie výdavky išli na samorozkladací stan, keďže rozkladanie a skladanie stanu bola každodenná činnosť. Doň sme kúpili nafukovaciu karimatku, spacák, plynový varič a riady. Samozrejme, kupovali sme aj jedlo v podobe vifoniek, lyofylizovaného jedla a iných instantných pokrmov.
V neposlednom rade treba vždy rátať aj s tým, že sa počas cesty niečo na aute pokazí, odpadne, rozbije alebo proste prestane fungovať. Takže náklady na automechanikov sú tiež samozrejmosť. O ostatné veci, akými sú napríklad víza do jednotlivých krajín, sa postarali organizátori a zahrnuli ich do poplatku za štartovné.
Koľkokrát sa vám po ceste pokazilo auto?
Našťastie ani raz. Teda okrem toho štartu. Na to, že sme boli jediné, ktoré nemali auto špeciálne pripravené na tento typ výletu, nenastal žiadny problém. Je to doslova zázrak. Raz sme ho dali skontrolovať miestnym automechanikom v meste Zagora v Západnej Sahare a jediné, čo urobili, bola výmena oleja a brzdových platničiek.
Približne v polovici tripu za mnou priletel priateľ, takže sme mali o jedného šoféra viac. Mysleli sme si, že si v aute konečne oddýchneme, ale rozbité cesty a diery veľké ako krátery nám to veľmi neuľahčovali.
Skončili sme na rôznych pofidérnych ubytovniach, kde by za normálnych okolností človek dobrovoľne nevstúpil.
Skús nám opísať bežný deň na cestách. Ako ste sa umývali či chodili na toaletu?
Každý deň sme prešli určitú etapu, prišli sme do kempu, postavili stan, prespali a prichystali sa na ďalší deň. Na záchod sme chodili niekam za strom a sprcha pri troche šťastia vyzerala tak, že sme na seba liali vodu, čo sme mali. Inak sme fungovali na detských vlhčených utierkach.
S akými problémami ste sa na ceste stretávali?
Viackrát sa nám stalo, že kým sme prešli danú etapu, vonku sa zotmelo. Nestíhali sme prísť do kempu alebo nebol dostupný pre naše auto, keďže hrozilo riziko zapadnutia.
Skončili sme na rôznych pofidérnych ubytovniach, kde by za normálnych okolností človek dobrovoľne nevstúpil. Vtedy nám do smiechu nebolo, ale nemali sme na výber, lebo stanovanie vonku bolo miliónkrát nebezpečnejšie.
Prechádzali ste aj cez miestne dedinky, ako na teba zapôsobil africký život?
Keďže slnko vychádzalo až okolo pol deviatej, zapadalo už o šiestej večer a celý deň sme strávili na cestách, veľa svetla sme si neužili. Po zotmení sme sa nechceli ocitnúť pozadu za ostatnými a väčšinou sme sa ponáhľali do kempu už za šera. Je to škoda, lebo nám ušlo veľa krásnych vecí.
Miestni sa štát od štátu menili, boli to veľmi zreteľné zmeny. Vnímali sme nielen chudobu a rozdielny spôsob života, ale aj to, akí sú. Niektorí žobrali od nás peniaze, niekde sa na nás usmievali a mávali nám.
Boli aj miesta, kde ste sa cítili naozaj nebezpečne?
Samozrejme. Zhodli sme sa, že najviac negatívny pocit sme mali v Senegale. Naopak, pozitívny v Guinei, aj keď horkú pachuť v nás zanechávalo každodenné podplácanie, platenie vymyslených poplatkov či falošní policajti, ktorí sa nás snažili okradnúť.
Dokonca aj na letisku chcel od nás policajt úplatok a vyhrážal sa nám, že nás inak nepustí do lietadla. Všetky tieto veci vo mne zanechali veľmi nepríjemný pocit a nerada na ne spomínam.
Ako vyzeral príjazd do cieľa?
Freetown je obrovské mesto plné ľudí. Keďže táto „rely“ má niekoľkoročnú tradíciu, miestni to tam poznali a patrične nás privítali. Vytvorili dlhý koridor cez celé mesto, ktorým sme prechádzali, a kývali nám. Cítila som sa ako vo filme.
Celé Bamako sa končí na pláži, kde je veľká párty, príhovor prezidenta a na záver samotné odovzdávanie cien víťazom.
Naspäť ste sa vrátili lietadlom, čo sa stalo s autami?
Veľa ľudí sa rozhodne nechať ich tam. Buď ho venujú charite, alebo ho predajú. Tak sme to urobili aj my, aby sme peniaze mohli vyplatiť pánovi a jeho manželke, ktorí nám ho na túto udalosť požičali.
Zmenilo ťa Bamako v niečom?
Za posledné roky som absolvovala viacero výletov, o ktorých by som povedala, že niečo vo mne zmenili. Či už to bolo Mongolsko, Peru alebo India.
Nie som si však istá, že s týmto pocitom som odchádzala aj z Afriky. Určite nemám túžbu sa tam vrátiť a myslím, že taký pocit nebezpečia som nezažila nikde inde... ale minimálne to bol zážitok na celý život, či už s tými krásnymi alebo veľmi nepríjemnými zážitkami.
Čo by si poradila všetkým, ktorí zvažujú účasť?
Aby mali pevné nervy a dávali si pozor. A, samozrejme, nech si cestu užijú najviac, ako vedia.
