Videli sme všetkých desať dielov nového seriálu z dielne Netflixu.
Sandman, boh snov, Morfeus či Dream. Môžeš si vybrať, ako ho budeš volať, jedno však je isté. Dokáže premeniť ľudí mihnutím ruky na prach, vytvoriť tú najstrašidelnejšiu nočnú moru či ten najkrajší sen a dokonca aj poraziť Lucifera v samotnom pekle.
V predchádzajúcom článku sme ti priblížili naše dojmy z prvých troch dielov netflixovského Sandmana (vyšiel 5. augusta), teraz je na rade komplexné zhodnotenie celej série. V úvodných častiach nám prekážal najmä strnulý a nepresvedčivý výraz Toma Sturridgea, teda hlavného predstaviteľa Sandmana.
Ani jeden náznak strachu, hnevu či ľútosti sa mu nedal veriť. Neboli sme si istí, či herec dokáže „utiahnuť“ všetkých desať dielov celého seriálu, a naše obavy sa žiaľ potvrdili. Voľba tvorcov obsadiť práve jeho do tej najpodstatnejšej roly teda skutočne nebola najšťastnejšia. I keď si naňho človek po pár dieloch zvykne, irituje najviac zo všetkých.
Keď nevidno Sandmana, všetko funguje, ako má
Paradoxne, keď ho nevidno v obraze a pozornosť tvorcovia smerujú na iné, vedľajšie postavy, všetko funguje, ako má. Seriál vtedy najviac baví, je napínavý práve tak, ako treba, vzrušujúci a miestami aj konečne autenticky znepokojivý a desivý.
Fantazijno-hororový seriál nakrútili podľa komiksov Preludes and Nocturnes a The Doll’s House od uznávaného autora Neila Gaimana, ktoré vznikli ešte koncom osemdesiatych rokov. Do Sandmana umne vštepil dôležité sociálno-politické témy, queer lásku aj kopec filozofických otázok, ktoré nejednému možno načas ukradnú spánok.
Ako sme načrtli v minulom texte, príbeh rozpráva príbeh Dreama snažiaceho sa získať naspäť svoju moc a obnoviť ríšu snov. Jeho neprítomnosť (bol zajatý v reálnom svete na celé storočie) totiž napáchala v realite mnoho škody. Sledujeme teda to, ako hľadá svoje nástroje – mešec s pieskom, rubín a masku.
Aby ich našiel, musí zavítať napríklad aj do horúceho pekla a siahnuť na dno svojich síl alebo čeliť nebezpečným nepriateľom. Jedným z nich je prefíkaný Corinthian (Boyd Holbrook). Slizký, krutý, manipulatívny a vypočítavý alfa samec snažiaci sa vyslobodiť zo Sandmanovej moci tým, že ho nadobro zničí.
Do očí bijúci rozdiel v kvalite jednotlivých dielov
Ďalším mocným protivníkom je aj bývalý trestanec John Dee so vzácnym darom od svojej nebohej matky. Jeho (utopickým) cieľom je zase kompletne oslobodiť svet od lží. Stvárnil ho dobre známy David Thewlis (pamätať si ho môžeš z filmovej série Harry Potter ako Remusa Lupina) a je veľká škoda, že práve táto postava nedostala viac priestoru, pretože je spomedzi všetkých najkomplexnejšia či najzaujímavejšia.
A práve jej je venovaná aj najlepšia, najponurejšia a zároveň najbrutálnejšia, v poradí piata časť s názvom 24/7. Nehovoriac o bravúrnom výkone Thewlisa. Niet sa však čo čudovať, oproti svojim hereckým kolegom v Sandmanovi má najviac skúsenosti a na plátnach kín žiaril, keď niektorí z nich ešte ani neboli na svete.
Po dopozeraní prvej série (je veľmi pravdepodobné, že uvidíme minimálne ešte jednu sériu, aj keď ju Netflix zatiaľ oficiálne nepotvrdil) však pekne vidno rozdiel v kvalite jednotlivých dielov. A ten je dosť zásadný, niekedy až vskutku do očí bijúci. Medzi tie najlepšie rozhodne patria (okrem už vyššie spomenutého) diely A Hope in Hell, The Sound of Her Wings a Collectors.
Naopak, The Doll’s House, Playing House či finálny Lost Hearts trochu kazia dojem. Má to však za následok to, že nie každá z postáv, ktorej sú jednotlivé časti venované, je rovnako pútavá. Na to sa však ďalej nabaľuje herecké obsadenie aj občas haprujúca dramaturgia. V neposlednom rade hrá dôležitú úlohu aj to, že jednotlivé časti režírovali rozdielni filmári (dokopy ich bolo až sedem).
Nevyužitý potenciál
Škoda, že na obraze viac nevidno Jennu Coleman ako Johannu Constantine, našťastie prichádzajú nové postavy ako Lucifer (hrá ho prekvapivo ženská herečka Gwendoline Christie, pamätať si ju môžeš ako Brienne zo seriálu Game of Thrones), Rose Walkerová (Vanesu Samunyai) či Desire (Mason Alexander Park).
Práve len 21-ročná Samunyai dostáva kopec priestoru a skvele ho využíva. Na svoj vek hrá presvedčivo, sebavedome a pozoruhodne. Ďalšou devízou netflixovského Sandmana je nepochybne aj vizuál. Kamerové jazdy Georgea Steela a Willa Baldyho nechávajú v nemom úžase a statické zábery zase dávajú divákovi dostatok času, aby sa pokochal.
Sandman rozhodne patrí medzi to lepšie, čo tento rok Netflix vypustil do sveta, na druhej strane neprináša nič vyslovene originálne, čo by sme už nevideli inde a lepšie. Navyše cítiť, že potenciál predlohy nevyužíva naplno. Naše pocity sú preto stále mierne rozporuplné. Aj tak sa fantazijná novinka drží nad hranicou priemeru a udeľujeme jej preto šesť a pol bodu z desiatich.
