Odišla Lola, 14-ročná pani Jazvečíková, zaslúžilá dôchodkyňa a najobľúbenejšia členka našej rodiny (ktorá v nej bola dlhšie ako ja).
Lola mala zomrieť už dávno. Keď mala sedem, prejavili sa u nej trable s chrbticou a ochrnula. Moja drahá ju nedala uspať, miesto toho jej zaplatila operáciu, po ktorej síce jednu labku trochu ťahala za sebou, no keď ste jej hodili loptičku, úplne na to zabudla a trielila za ňou ako o život, pričom zadok jej trepotal vo vzduchu ako nápis za lietadlom.
Ťap, ťap, škŕŕk, ťap, škrŕk, ťap, škŕŕk, ťap, škŕŕk, takto to znelo, keď sa Lola dakam vybrala po chodníku či parketách. A kam sa vybrala, tam tomu okamžite šéfovala. Bola riaditeľkou našej štvrte, mala prehľad o všetkých psoch, pri každom venčení si čuchom čítala ich „statusy” na stĺpoch a rohoch domov, sem-tam nejakého zdrbala za nepatričné oňuchávanie.
Spoznal som ju relatívne neskoro, prežil som s ňou len posledných päť rokov, ona bola „môj” prvý pes v živote. A pochopil som pri nej to, čo pochopí každý psí človek: akú šialene komplexnú a zaujímavú osobnosť môže pes mať pre toho, kto nejakého naozaj pozná a naozaj sa s ním spriatelí. Aj keď som si predtým vravel, že veď pes je „iba zviera”.
Pred nejakým časom sa Lole zhoršil stav a zistili sme, že potrebuje ďalšiu operáciu. Stáli sme pred rozhodnutím, či ju necháme dlho odchádzať s postupne sa zhoršujúcimi komplikáciami a bolesťami, alebo ju dáme operovať, čo v jej veku bolo hodenie mincou. Rozhodli sme sa pre druhú možnosť. Poznali sme Lolu, vedeli sme, že je to bojovníčka a že ju len tak niečo neporazí.
Sedeli sme pri nej a kŕmili sme ju, nahladkali a naškrabkali sme sa jej viac než v celom doterajšom živote.
Operácia dopadla relatívne dobre. Lola sa postavila na nohy, a síce s problémami, no vedela prejsť naraz aspoň pár metrov, aby sa napila. Bola na nás síce hrozne urazená, no aj to sme považovali za prejav jej nezlomného ducha a životaschopnosti.
Potom sa jej stav zhoršil a začala chradnúť.
Všetkými dorozumievacími prostriedkami, ktoré sme si s ňou za tie roky vytvorili, sme ju prosili, aby to ešte nevzdávala a zabojovala. Sedeli sme pri nej a kŕmili sme ju, nahladkali a naškrabkali sme sa jej viac než v celom doterajšom živote. Nezlepšilo sa to a pochopili sme, že ak sa to nezlepší ani o pár dní, budeme sa musieť rozhodnúť nepredlžovať jej trápenie.
Nakoniec nevydržala ani do predpísanej kontroly. Ešte cez víkend sme s ňou museli ísť na veterinárnu pohotovosť, kde jej urobili krvné testy, aby si potvrdili, čo bolo jasné na prvý pohľad. Testy dopadli hrozne. Ešte pred chvíľou sme si mysleli, že to Lola vzdala, a ono to bolo celý čas úplne naopak. Lolu nezabilo ani to, že v sebe nemala takmer žiadne krvinky. Čo v krvi, naopak, mala, bola vôľa nevzdať to. Kvôli nám, aby nás tu v tom nenechala samých.
Pochopili sme to, poďakovali sme jej za všetko, čo pre nás urobila a znamenala, a nechali sme ju odísť, celý čas ju držiac v náručí a hladkajúc a škrabkajúc ju tak, ako to mala rada.
Láska ku psovi a ochota človeka ísť do takejto lásky je zdanlivo jedna z najnelogickejších vecí na svete. Človek žije napríklad 75 rokov a pes sotva pätinu. S našimi deťmi a našimi rodičmi sme zvyknutí, že za ideálnych okolností prežijeme aspoň dve tretiny života. Ale jednu pätinu?
Pes, ktorý miluje teba a ty jeho, ťa však naučí dačo, čo z lásky medzi ľuďmi pochopíš málokedy. Že skutočná láska nie je lineárna. Možno má začiatok, no neplynie časom k nejakému neodvratnému koncu. Skrátka sa zapne a potom už existuje. V istom bode ťa síce totálne zlikviduje... ale potom prejde pár dní a týždňov a zrazu prestane záležať na tom, aký bol posledný deň jej fyzického bytia. Ten smutný „posledný” deň lásky bude zrazu rovnocenný so všetkými šťastnými rokmi lásky pred ním. Rozplynie sa v nich a prestane byť dôležitý.
Sme zvyknutí cítiť sa dobre a motivovane pri slovách „žiť treba tu a teraz”. Ja teda nechcem konkurovať Majkspiritom a motivačným influencerom, ani ich presviedčať, že oni nemajú pravdu a ja áno. Ale ja som tieto týždne na sebe pochopil, že žiť a milovať sa dá oveľa vo väčšom než „tu a teraz”, a naučila ma to polochromá pani Jazvečíková, zaslúžilá dôchodkyňa a riaditeľka rozhlasovej štvrte.
Lola, ty tu s nami budeš navždy.
