Len niekoľko metrov odo mňa vybuchla pyrotechnika, ktorá zranila dvoch policajtov.
Zatiaľ čo 17. novembra 1989 sa z ulíc hlavného mesta ozýval štrngot kľúčov, dnes to boli len hlučné urážky polície, pyrotechnika a hlasné trúby ľudí, ktorí prišli bojovať „za slobodu“. Myslia si totiž, že im ju kradnú pandemické opatrenia. Nevidia plné nemocnice a lekárov na pokraji síl. Nie je pre nich problém vírus, ktorý má na svedomí takmer 14-tisíc obetí, ale očkovanie, ktoré životy zachraňuje.
Aby som situáciu dokázal sledovať, musel som sa celý deň pohybovať v dave protestujúcich. Kráčal som počas zúriacej pandémie medzi tisíckami ľudí bez rúšok ovládaných davovou psychózou. Keďže na sociálnych sieťach hovorili aj o plánovaných útokoch na novinárov, nemal som nasadený respirátor ani ja, aby som nevzbudzoval pozornosť. Dúfam, že som tým nespravil obrovskú chybu. Dúfam, že na to nedoplatím.
Popoludní bolo najviac protestujúcich na Šafárikovom námestí, kam ľudí pozývala strana Republika, ale aj kotlebovci. Za mikrofónom, spoza ktorého sa ozývali hlasy rôznych rečníkov, sa objavil aj Peter Lipták. Lekár, ktorý sa preslávil výrokom, že neprijíma od pacientov úplatky, ale dary, dnes hovoril, že vakcíny proti koronavírusu sú „antivakcíny“. „Mám ordináciu len pár desiatok metrov odtiaľto. Na vakcínu zomrel jeden môj pacient, ďalší dostal hypertenziu a ďalšia moja pacientka po očkovaní potratila,“ kričal a dostával podporu z každej strany.
Bolo krátko pred piatou hodinou popoludní a manifestácia z môjho pohľadu pôsobila pokojne. Dav sa podarilo vyburcovať až poslancovi Mazurekovi, ktorý ľudí nabádal, aby polícii ukázali, „kto sú Slováci“. Verejne pritom urážal dočasného policajného prezidenta Štefana Hamrana, ktorého nazval zbabelcom. „Dostav sa sem, Hamran, poď sa pozrieť všetkým týmto ľuďom do očí,“ vysielal výzvy do priestoru a dav čoraz viac skandoval. Na jeho popud sa všetci začali presúvať k budove úradu vlády.
Tisícky ľudí zablokovali cesty a za hlasných pokrikov pokračovali mestom. Z konverzácií, ktoré som zachytil, vyplynulo, že mnohí zúčastnení ani nevedeli, aký je rozdiel medzi opozíciou a vládou, parlamentom a Prezidentským palácom, ba dokonca nevedeli ani to, kam ideme. Vedeli však, že vakcína je zlo. „Môj obvodný lekár na mňa začal vyťahovať očkovanie, že to je riešenie a prečo si nenechám pichnúť vakcínu aj ja. Hneď som mu povedal, nech s tým nezačína, lebo sa veľmi pohádame,“ hovorila dvojica mužov v strednom veku za mnou.
Keď sme dorazili pred úrad vlády, kde davy pokrikovali, aký je Matovič k*k*t, či provokovali ťažkoodencov, ktorí si ich nevšímali, opäť sa ozvali za mikrofónom rečníci. Po niekoľkých príhovoroch sa dav znovu pohol. „Ideme hore, pred parlament, vláda dnes skončí,“ povedal muž, ktorý sa tlačil mojím smerom. Vydal som sa teda opäť s davom.
Počas výstupu na kopec, kde sídli parlament, bočné uličky blokovali ťažkoodenci. Stáli tam bez jediného slova a dávali pozor na poriadok. Aj tak boli terčom slovných útokov, nemuseli robiť nič. Bol som svedkom toho, ako policajt, ktorý práve „zhltol“ dávku vulgarizmov, pokojne povedal provokatérovi: „Choďte ďalej, nezastavujte.“
Keď som sa nachádzal už takmer pred parlamentom, z diaľky som počul, ako Kotleba vyzýva ľudí, aby sa rozbehli naspäť, lebo policajti vraj zablokovali skupinu ľudí, ktorí sa k nim chceli pridať. To však nebola pravda. V tej skupine som bol aj ja a pokojne som prešiel k parlamentu.
Dav bol omnoho agresívnejší ako ten pred úradom vlády. V sprievode, na ktorého čele boli tri policajné autá, boli ľudia, ktorí mali v rukách lopaty a palice a maketu šibenice. V dave sa „pohybovala“ aj babka na vozíku, pričom všade okolo vybuchovali petardy a farebné dymovnice. Keď dav prechádzal popri policajtoch, vyzýval ich do bitky. Obraz pokojnej manifestácie, ktorý som videl doteraz, sa stratil. Mal som skôr pocit, že sledujem scénku z filmu Očista.
Ľudia sa po skončení príhovorov opäť otočili. Z každej strany ma fackal zápach tvrdého alkoholu. Každú chvíľu som sa strhol pri výbuchu petardy, ktoré búchali na každej strane, a dúfal som, že sa čo najskôr dostaneme do cieľa – opäť pred úrad vlády –, aby som na chvíľku mohol odísť od všetkých protestujúcich a vydýchnuť si.
Keď sme dorazili, protestujúci už boli voči ťažkoodencom agresívnejší ako popoludní. Počul som silné syčanie a len niekoľko metrov pri mne hodil jeden z protestujúcich do policajtov ohňostroj. Na sekundu sa všetko zablyslo a zaznel výbuch. O niekoľko momentov neskôr už muža viedli v putách dvaja policajti.
Krátko nato začala polícia ľudí z cesty lemujúcej úrad vlády vytláčať. Najprv prišli kone, potom autá a nakoniec za hlučného hukotu sirén dorazili desiatky policajtov. V lete boli pri podobných protestoch policajti nečinní a nechali demonštrantov blokovať bratislavské ulice dlhé hodiny. Tentoraz však podľa mňa zareagovali rýchlo. Hneď po prvej výzve nás všetkých vytlačili na trávnatú plochu a po chvíľke čakania sa dav začal pomaly rozchádzať.
Z toho, čo som dnes zažil, mi je smutno. Na vlastné oči som videl, čo dokáže davová psychóza, ako politici urážajú policajného prezidenta a ako pochybný lekár ľudí varuje pred vakcínou. Najviac ma však trápi to, že som videl, ako sa zjednotili tisícky ľudí a väčšina z nich prišla bojovať práve proti tomu, čo ich má chrániť. Dúfam, že sa všetci takto zmobilizujeme, keď budeme musieť čeliť ozajstnému zlu, ako to dokázali naši rodičia a prarodičia 17. novembra 1989.
