Neviem, či išlo u niektorých z nich o cestu z vlastného presvedčenia alebo o výlet zadarmo.
Rozbúrený dav skanduje „Fica si nedáme!“, keď len kúsok odo mňa vznikne konflikt, pretože si dvaja ľudia na protest doniesli ukrajinskú vlajku.
Zatiaľ čo situáciu riešia členovia antikonfliktného tímu, žena z autobusu, s ktorou sme prišli, sa pozrie na mňa a spustí: „To sú platení provokatéri, aby mali o čom písať zapredané médiá. Uvidíš, večer budeme určite v novinách,“ prejaví „lásku“ k novinárom. Netuší, že jeden z nich sa s nimi viezol celú cestu, jedol to isté jedlo zadarmo a robil im spoločnosť.
„Za Roberta Fica, za právny štát, za Slovensko,“ vyzývali poslanci opozičnej strany Smer-SD svojich voličov a sympatizantov online s tým, aby sa vo štvrtok o šestnástej hodine dostavili pred Národnú radu SR a postavili sa proti vydaniu ich predsedu do väzby.
Aj keď v našom autobuse sedeli prevažne „skalní fanúšikovia“, podporiť svojich „krivo obvinených záchrancov krajiny“ neprišli pre ich dobre odvedenú prácu z čias, keď ešte riadili štát. Práve naopak, nechali sa naladiť na konšpiračnú vlnu a vo Ficovi vidia hrdinu, ktorý by nás „odstrihol od Ameriky, Sorosa a nepodal by pomocnú ruku utečencom z Ukrajiny a nepostavil sa tak na stranu vojny“.
Len vďaka našim predplatiteľom dokážeme pre teba pripravovať rôzne zaujímavé reportáže. Ak sa ti páčia naše články, môžeš nás v tejto tvorbe podporiť a stať sa členom klubu Refresher+.
Najskôr za 10 eur, potom autobus zadarmo, lebo nemali ľudí
Mobilizácia „za záchranu Fica“ sa mala najprv konať už v stredu. Z dôvodu odloženia rokovania o vydaní predsedu strany do väzby ju preložili na štvrtok. To pravdepodobne urobilo škrt cez rozpočet mnohým už nachystaným voličom, ktorí sa na protest tešili z Humenného a okolia.
Do Bratislavy sa mali totiž zviezť z východu krajiny autobusom už v utorok poobede, kde by na nich večer čakal vybavený nocľah. Samozrejme, všetko vrátane cesty späť na náklady strany Smer-SD.
Keď prišla informácia o tom, že demonštrácia sa presúva, krajské organizácie strany začali meniť termíny odchodov autobusov, ktoré to mali namierené do hlavného mesta z celého Slovenska. Paradoxne, okrem spomínaného Humenného nikde nesľubovali, že doprava bude bezplatná. Pri väčšine miest nebola cena za odvoz stanovená, no za „smerácky autobus“, ktorým sme cestovali aj my, bolo pri odchode z Nitry nutné zaplatiť 10 eur na osobu.
Každý záujemca o dopravu sa mal zaregistrovať na telefónnom čísle, ktoré sa menilo v závislosti od miesta odchodu autobusu. V stredu ráno to s autobusom vôbec nevyzeralo sľubne. „Dobre, zapisujem vás, ale zavolajte mi ešte vo štvrtok doobeda, lebo máme málo záujemcov. Po troch ľudí autobus nepôjde,“ ozvala sa pani na druhej strane linky.
O približne hodinu nato mi opäť volalo to isté číslo, aby mi oznámilo šťastlivú správu. „Chcem vás len informovať, že autobus bude zadarmo, nič nezaplatíte,“ zdvorilo ma informovala tá istá osoba. Keď som opätovne skontroloval príspevok sľubujúci dopravu na protest za 10 eur, už bol upravený: „Autobusy budú nachystané, stačí len zadarmo nastúpiť.“
Ráno v deň mobilizácie som presne tak, ako som bol s paňou dohodnutý, opäť volal na telefónne číslo, či sa zájazd bude vôbec konať. Na otázku, či nás bude dosť, tentoraz už odpovedala, že nevie, ale autobus určite pôjde.
Komplet servis
Vo štvrtok poobede nastupujem presne pred odchodom ako posledný. Keď prechádzam uličkou, všetci stíchnu a pohľady smerujú na mňa. Pasažierom je možné z očí vyčítať, že sú prekvapení, lebo sa s nimi zvezie pomerne mladý človek. Hlavnú časť posádky totiž tvoria dôchodkyne a aj tí najmladší cestujúci majú o dvadsať rokov viac než ja.
Na parkovisku sa nachádza ešte jeden autobus s rovnakým cieľom cesty. Ten tam nakoniec aj zostáva, lebo je prázdny. Dokonca aj ten náš ani zďaleka nevyužije svoj potenciál. Štandardných päťdesiat miest v autobuse zapĺňa iba sedemnásť voličov, jeden novinár „v utajení“ a šofér.
Keď sa autobus pohne, sadám si úplne dozadu. Na mojom mieste nájdem hneď prekvapenie – tri prázdne plastové poldecáky. „Hmmm, niekto sa asi už posilnil, kým čakal na odchod...“ pomyslím si.
Počas celej hodiny je v autobuse pomerne ticho. Väčšina pasažierov hľadí na cestu, poniektorí dokonca driemu. Prvý kontakt sa mi podarí nadviazať až počas fajčiarskej pauzy v motoreste neďaleko Bratislavy, kde sa prihovorím staršiemu pánovi. Posťažuje sa mi, že si nie je istý, či naša účasť na proteste nejako pomôže, ale podľa neho aspoň nie sme tí, ktorí „iba píšu komentáre, ale niečo pre to aj robia“.
Kým stojím vonku, vodič začne cestujúcim rozdávať zadarmo bagety, ktoré si pre nás dal pripraviť objednávateľ strana Smer. Zvyšok cesty do Bratislavy sa tak každý „napcháva“ bagetou, ktorá chutí výnimočne dobre, lebo je taktiež zadarmo.
„Stratení vo veľkomeste“
Pravá komédia sa začína, až keď necháme za sebou vstupnú tabuľu do „veľkomesta“. Autobus ožije a ticho sa premení na hlasné konverzácie. „Sme jak Ukrajinci, zadarmo máme cestu,“ zahlási dôchodkyňa s rehotom na celé vozidlo. „Ja sa tu stratím, ja ani nevím, odkiaľ sme došli,“ zasmeje sa ďalšia a dodá poznámku, že sme ako „sedliaci vo veľkomeste“.
Keď na zastávke MHD pri Prezidentskom paláci všetci postupne vystúpia, vodič dá mužom do rúk krabice s bagetami, ktoré sa neminuli. „Choďte a rozdajte to, mám ich dvesto, nemám s tým čo robiť...“ posťažuje sa. Tu však „babky smerokratky“ zacítia problém.
„Ako budeme vedieť, že to dávame našim, že sú naozaj smeráci?“ spýta sa jedna do pléna, pričom ďalšia jej rozvážne odpovedá: „No tak na demonštrácii budú asi iba naši.“ To znie ako dostatočný argument, a tak je prvý problém zažehnaný. Ďalší prichádza vtedy, keď si jeden z cestujúcich uvedomí, že Prezidentský palác nie je parlament a že nás vodič asi vyložil na nesprávnom mieste.
Vodič zase hromží na organizáciu, lebo objednávatelia ho vraj poslali sem a nie pred parlament. Po asi päťminútovom uvažovaní, počas ktorého na náš odstavený autobus trúbi vozidlo MHD, posádka uváži, že opäť nastúpime a zvezieme sa až k parlamentu.
Po kľukatej obchádzke si to vodič na povel dôchodkýň namieri do zákazu vjazdu a vezie nás konečne do správnej cieľovej destinácie. Je počuť, ako medzi ním a „skalnými voličkami“ vzniká hlasný konflikt. Zatiaľ čo babky vodiča navigujú úplne hore pred parlament, on sa im krvopotne snaží vysvetliť, že tam zastaviť nemôže. Hádka graduje, a keď nakoniec zastaví v trištvrtine cesty k budove Národnej rady a vypne motor, na celý autobus zaznie: „Ani po vás neprídem!“ Kým však vystúpime, vodič sa upokojí a babky smerokratky si ho dlhoročným šarmom opäť získajú na svoju stranu, aby sa mali ako dostať domov.
Proti Amerike aj Ukrajine
Keď dorazíme k parlamentu, je krátko pred šestnástou hodinou. Veľa času na demonštrovanie nášho postoja však nemáme, lebo autobus sa má po nás vrátiť už o pol šiestej, a tak sa celé podujatie snažíme prežiť čo najintenzívnejšie.
Ešte intenzívnejšie ho však prežíva skupinka, ktorá sa nachádza len niekoľko metrov od nás, pretože zazrie dvojicu s ukrajinskými vlajkami. Strhne sa konflikt, ktorý musí riešiť antikonfliktný tím. Keď polícia odvedie dvojicu, aby ju neudupal dav, smerom k nám beží natešená a hrdá žena prezentujúca svoje „víťazstvo“. „To ja som im vytrhala tú vlajku, faganom. Chodia len provokovať...“ pochváli sa a hneď s ňou súhlasí ďalšia dôchodkyňa. „Sú to zaplatení provokatéri, aby mali čo dať večer do správ! Pritom sme tu však slušní, pokojní ľudia,“ odpovie staršia pani.
Zatiaľ čo sa v dave zbierajú podpisy na zrušenie dohody s USA, medzi ďalšou skupinkou ľudí nastáva panika. Jeden pán od nich sa k nám otočí a začne hromžiť: „Zastavili autobusy na Zlatých pieskoch. Chápete? Toto je demokracia? Špiny!“ To však započuje aj ďalšia proaktívna dôchodkyňa, ktorá v diaľke pri pódiu zazrie najmladšieho poslanca strany Smer Erika Kaliňáka. „Idem za ním, idem za Erikom povedať mu, čo spravili s tými autobusmi, nech to vybaví...“ oznámi nám a rozbehne sa jeho smerom.
Kým rečnia rečníci ako Erik Kaliňák či Ladislav Kamenický, dav skanduje heslá ako „Fica si nedáme“ alebo „Gestapo“ v súvislosti s údajne políciou zastaveným autobusom. Čas rýchlo beží, a hoci je len krátko po piatej hodine, vidíme, ako sa zvyšok našej posádky slimačím tempom spustil dolu kopcom, aby stihol „súkromný spoj z verejnej zastávky“.
Turistický sprievodca
Medzitým ako idem povedľa dvoch starších spolucestujúcich žien, jedna z nich sa rozhorčí nad ukrajinskou vlajkou, ktorú zbadá na budove cez cestu. „Kto si ich už len ubytuje? Panebože, a aká zgerba to je...“ povie smerom ku mne. Stále držím inkognito „bobríka“, tak jej len prikývnem. Presuniem sa k skupinke z nášho autobusu, ktorá pôsobí zábavnejšie. Na jej čele je asi päťdesiatnik vžitý do roly turistického sprievodcu. Keď sa k nemu pripojím, spýta sa ma: „A viete, kade k palácu?“ Odvetím, že len rovno, s tým však nesúhlasí. „No prrr, to nie je také jednoduché. Tam je podchod, a keď zle vylezieš, si v p*deli,“ dodá s tým, že ak sa nechcem stratiť, mám ho nasledovať.
Po ceste nám rozpráva o svojom živote, ale medzitým aj o bratislavských pamiatkach. Babky, ktorými je obklopený, ho pritom dômyselne počúvajú. „Vidíte tú budovu tam vzadu? To je Michalská veža. Tam žil aj zomrel Miro Žbirka. Ja si to pamätám,“ pokúša sa o náučný výklad hoci s nesprávnymi informáciami. Nevadí, každý pritaká a nikomu to nedôjde. Najviac ho však hnevá to, že bratislavský primátor „predal budovu, ku ktorej patrí pamiatka – socha Čumila, a dnes sa pri nej už ľudia nemôžu ani odfotiť“. „To je to, presne to. Za peniaze dajú všetko,“ sťažuje sa.
Na konci cesty sa trošku začervená, keď vidí, že k zastávke vedie priechod pre chodcov a nie podchod. Keď prejdeme na druhú stranu, nenechá sa zahanbiť a kladie nám otázku: „Viete, v čom je táto vlajka na Prezidentskom paláci zvláštna?“ S napätím odpovedáme, že nie. „No predsa keď nie je v krajine prezidentka, tak ju dajú dole... Ale no, to klamú. Určite je vztýčená, aj keď behá za Zelenským na Ukrajinu alebo za Sorosom do Ameriky,“ opäť nás náučne informuje.
Cestou domov „pivečko“ či livestream
Na autobus, ktorý mal byť na zastávke o pol šiestej, čakáme už dvadsať minút a stále nechodí. Kým netrpezlivo postávame a hromžíme, zjavia sa pred nami dve dôchodkyne, ktoré nám oznámia, že mali ako jediné číslo na autobusára a prehovorili ho, nech vyrážame až o šiestej. „My sme vás aj hľadali, nech vám to povieme... ale... v tom dave ste sa nám stratili,“ ospravedlnia sa s tým, že to aj tak bolo nanič, lebo nestihli svojho obľúbenca – Roberta Fica.
Presne o šiestej prichádza autobus s rozčúleným vodičom, a kým nastupujeme, vysvetľuje, že sa polhodinu hádal s políciou, lebo ho niekto nahlásil, keď išiel do zákazu vjazdu. To už babkám smerokratkám nevadí. Sú v autobuse a cesta domov je istá.
Kým si „na plné pecky“ pustia v autobuse svojho obľúbeného rečníka, ktorého nestihli, starší muž vedľa nás utrúsi: „A môžeme piť.“ Zrazu sa autobusom ozve zvuk otvárania plechoviek a pivom si štrngne so svojimi súputníkmi. Celá posádka sedemnástich voličov v smeráckom autobuse sa tak spokojne vydáva domov, lebo si splnili svoju občiansku povinnosť a postavili sa za „praudu“, vodič sa, naopak, teší, lebo sa ich konečne zbaví a vystúpia... No a ja preto, že už nemusím hrať divadielko.
