Pes cíti všetko, aj to aký si mal deň. Zistí to z tvojho pachu, pohybov aj z mimiky tváre, hovorí psí psychológ Richard Ulianko

Richard Ulianko sa psom venuje už 30 rokov. V minulosti jazdil na psích záprahoch, pracoval ako správca chaty a neskôr pôsobil na družstve, kde sa okrem psov staral aj o dvanásť koní.

Keď sa vrátil do rodnej Nitry, zistil, že 90 percent psov má poruchy správania, pretože nie sú socializované. Rozhodol sa preto začať poskytovať služby psieho psychológa. V dedinke Jatov v okrese Nové Zámky už rok a pol vlastní resocializačné centrum, kde vychováva všetky plemená – od jorkšírov až po 60-kilové stredoázijské ovčiaky.

S akými najčastejšími problémami sa pri psoch stretávate?Najčastejšie je to separačná úzkosť, ťahanie na vôdzke a neochota pribehnúť na zavolanie.

Môžu psy trápiť podobné psychické problémy ako nás ľudí? Napríklad úzkosť či depresia?

Jasné. Hlavnú rolu v tom hrá najmä genetika. Keď sú rodičia šteňaťa ustráchaní, je veľká pravdepodobnosť, že ich šteňa bude rovnaké. Preto je veľmi dôležité vidieť rodičov šteňaťa ešte skôr, ako si ho donesieme domov. Na základe toho môžeme zistiť, či nebude mať napríklad agresívne sklony.

Čo okrem genetiky ovplyvňuje psychický vývin psa?

Jednoznačne prístup majiteľa. Hoci genetiku neoklamete, správnou výchovou dokážete zmeniť psa na nepoznanie. Treba si však vybrať vhodné plemeno – ku každému človeku sa totiž hodí nejaké iné. Ľudia si psa vyberajú podľa toho, či má pekné oči alebo farbu, o štandardoch plemena nevedia vôbec nič a potom sa stane, že psa nezvládajú, lebo mu vôbec nerozumejú.

I keď psy už sú také „poprešľachtené“, že štandardy pri niektorých plemenách prestávajú platiť. Každé zviera je individuálne, každé má vlastnú povahu, identitu.

Vo väčšine prípadov, paradoxne, nerobím psychológa psom, ale ich majiteľom.

Keď ho vedieme nesprávnym spôsobom a nesocializujeme ho, môže z toho vzniknúť doživotná trauma pre človeka aj pre psa. Všetky psy sú inteligentné, žiaden nie je vyslovene hlúpy. Je to len o tom, ako ho vedieme.

Ľudia k vám vodia nezvládnuteľné psy s rôznymi poruchami správania. Ako s nimi potom v resocializačnom centre pracujete?

Keď má pes akýkoľvek problém, riešim to tak, že ho pustím do svorky – ostatné psy ho „upracú“. Nie v zmysle, že by ho fyzicky napadli, ale dajú mu najavo, aké správanie je žiaduce a aké nie. Potom nastupujem ja. Nemám problém psa prevychovať, predo mnou majú rešpekt. Často sa však stáva, že po návrate domov sa jeho správanie vráti do starých koľají.

Súvisí to s majiteľom?

Áno. Ja vo väčšine prípadov, paradoxne, nerobím psychológa psom, ale ich majiteľom. Pes síce má nejaké genetické vlohy, ale vždy je problém v človeku, v nesprávnom vedení a v „poľudšťovaní“ zvierat. Je to pes, a tak sa musí v prvom rade naučiť komunikovať so psami.

Keď mi niekto povie, nech si dám psa na vôdzku, lebo sa ho bojí, poviem mu: A ja mám ako vedieť, či vy nie ste úchylák, čo mláti svoju ženu? Mám na vás zavolať policajtov, lebo vyzeráte agresívne?

Prioritou je naučiť psa socializovať sa do prvého roka jeho života, potom sa to dá len veľmi ťažko. Práve nedostatok socializácie vedie potom k rôznym problémom, pre ktoré sú ľudia nešťastní, dávajú psy do útulkov alebo sa obracajú na mňa.

Na to, aby bol pes bezproblémový, teda nestačí klasický výcvik poslušnosti?

Nestačí. Ja sa klasickým výcvikom nezaoberám, hoci väčšina ľudí si myslí, že to stačí. Keď prídu s problémom a ja sa ich spýtam, čo robia pre to, aby ho vyriešili, povedia mi, že chodia na cvičák. To, že pes poslúcha povely, nemá so socializáciou nič spoločné. Ľudia chodia na cvičák s trojmesačnými šteniatkami, pes sa naučí sadnúť, ľahnúť a majiteľ si myslí, že je vycvičený. Potom však nastane nejaká nečakaná situácia a pes sa prejaví agresívne alebo submisívne.

Pes ťa nebude rešpektovať, ak cíti, že si nevyrovnaný.

Dá sa pracovať aj so psami z útulku, ktoré majú zväčša vážnejšie psychické ťažkosti?

Samozrejme, dá sa pracovať s každým psom. Pri všetkých platí zákon akcie a reakcie. Napríklad nedávno mi jeden pán volal, že „venčil“ svojho ročného labradora a vtom, z ničoho nič, začali vybuchovať ohňostroje. Pes sa totálne zľakol, pomočil, povracal. Ušiel domov a odvtedy odmietal vychádzať von. Riešenie bolo veľmi jednoduché – najsilnejším pudom psa je žrádlo a sexuálne pudy. Povedal som im: Nekŕmte ho vnútri, kŕmte ho vonku.

Zoberte misku so žrádlom pred bránu, a keď nevyjde, nechajte ho v pondelok o hlade. Na druhý deň už pes bude rozmýšľať, a ak nevyjde ani v utorok, určite vyjde v stredu. Samozrejme, tak to aj bolo. Na ďalší deň ho opäť nakŕmili na ulici, o päťsto metrov ďalej – a túto vzdialenosť postupne predlžovali, až napokon sám zašiel až na miesto, kde ho vystrašili tie ohňostroje. Teraz je už úplne pokojný.