Vyplýva to z najnovšej správy organizácie Human Rights Watch.
Môj život nie je tvoje porno.
Tak znie motto mnohých žien v Južnej Kórei, ktoré sa bez vedomia a súhlasu dostali na internet. Zároveň je to názov najnovšej správy organizácie Human Rights Watch (HRW), podľa ktorej v krajine pribúdajú digitálne sexuálne zločiny a zatiaľ im ani zákony, ani policajti nestíhajú klepať po prstoch. Dominantným je spy porn alebo špionážne porno.
Špionážne porno spočíva v tom, že ľudí si nahráš potajomky skrytou kamerou. Často ide o spojenie s pornom z pomsty (revenge porn). Do tejto kategórie však spadá aj zdieľanie intímnych fotiek a videí online bez súhlasu ľudí, ktorí na nich sú. Často sa objavujú aj upravené fotky, kde tvár obete páchateľ prilepil na telo inej osoby.
Nie sú to pritom len bývalí, ktorých sa Juhokórejčanky boja. Mnohé sa vyhýbajú verejným záchodom či skúšobným kabínkam a HRW dokonca získali aj príbeh ženy, ktorú si takto nahrával jej zamestnávateľ.
Tvoj šéf ťa stále sleduje
Lee Ye-rin dostala od svojho šéfa budík ako darček. Snažil sa ju zbaliť, hoci bol ženatý, no ona to vytrvalo odmietala. Darček však prijala a, prirodzene, budík si dala do spálne. Po čase ho presunula inam. Šéf jej potom povedal, že ak svoj darček nechce, môže mu ho vrátiť.
„Bolo to zvláštne, takže som vygooglila ten budík a zistila som, že je špeciálny.“ Išlo o budík so zabudovanou kamerou, ktorá streamuje 24 hodín denne. Keď ho s tým konfrontovala, opýtal sa jej, či to je dôvod, prečo celú noc strávila hľadaním na internete – sledoval aj jej pohyb online. Muž napokon skončil vo väzení na desať mesiacov.
Lee Ye-rin sa však s následkami vyrovnáva dodnes. „Celú noc som preplakala, nemohla som spať, musela som brať tabletky na upokojenie. Deje sa to aj dnes.“ Zhrozená je z toho, že k zneužitiu vlastne došlo v jej vlastnej izbe, kde sa bežne ľudia majú cítiť bezpečne. Aj po roku stále berie lieky na úzkosť a depresie.
Jej príbeh vôbec nie je ojedinelý. Podľa autorky správy Môj život nie je tvoje porno sú digitálne sexuálne zločiny v Južnej Kórei také rozšírené, že reálne ovplyvňujú kvalitu života dievčat a žien. V 98 % prípadov sú páchatelia muži, ktorí si ich nahrávajú bez ich vedomia. Drvivá väčšina (80 %) obetí sú ženy. Ide teda aj o rodovo podmienené zločiny. Videá zvyknú končiť zavesené online, občas predajom, občas na klasických pornografických kanáloch.
Deje sa to na toaletách, v hotelových izbách, skúšobných kabínkach alebo, ako aj v prípade „darovaného budíka“, doma. Môžu byť za tým partneri či kamaráti, ktorí to pre zábavu zavesia online.
Nahlásiť to na políciu? A načo?
V Human Rights Watch sledovali aj to, ako často ženy zločiny nahlásia. V prípade, že na políciu idú, často ich policajti len vysmejú, zľahčujú, čo sa im stalo, alebo na ne prenášajú vinu. Ak sa predsa len prípad posunie ďalej, tak sa zastaví na stole prokurátorov.
V roku 2019 takto neprešla takmer polovica prípadov sexuálnych zločinov a viac ako 40 % prípadov digitálnych sexuálnych zločinov. Na porovnanie, prokurátori zastavili konanie v 27 % vrážd a 19 % prípadov krádeží.
Takže od skutku ku skutočnému obvineniu sa dostane len málo prípadov. Tresty sú tiež mierne, často ide o podmienku, pokutu alebo oboje. Podľa HRW viac ako polovica páchateľov dostala iba pokutu, na ktorú sa rýchlo zabúda. Naopak, obete sa so svojím zážitkom často nevedia vyrovnať ani po dlhom čase.
Mnohé majú panický strach z kamier, pociťujú úzkosť a majú aj samovražedné myšlienky. V krajine, kde žena stále nie je v bežných oblastiach života mužovi rovná, sa k ich mentálnemu zaťaženiu pridáva aj takáto trauma. Radšej sa z krajiny odsťahujú, ak môžu – lebo všetko, čo sa raz dostalo na internet, tam už ostane, aj keď pôvodný zdroj sa im podarí nájsť a vymazať.
