História píše neuveriteľné príbehy. Toto je jeden z nich.
Téma, akou je 2. svetová vojna ponúka množstvo mrazivých, no zároveň aj fantastických námetov na rôzne články (na našom webe nájdeš všetky s touto tematikou v tomto vlákne). Taktiež je lepšie si o vojne len čítať, než ju zažiť. Túto vetu si bohužiaľ nemohol povedať Slovák Michal Strank, ktorý nielenže bojoval za Američanov, ale vo vojne aj zahynul. A aká bola jeho životná cesta a prečo by si si jeho meno mal zapamätať aj ty?
na spoločnej fotografii s palcami vo vreckách bundy
Michal sa narodil 10. novembra 1919 na Slovensku v spišskej dedine Jarabina, ktorá dnes nemá ani 900 obyvateľov. Rok po skončení prvej svetovej vojny, vycítil jeho otec Vasiľ príležitosť mať sa konečne lepšie, a tak zbalil celú svoju rodinu a odišli žiť svoj „americký sen“ do Franklin Borough, mestečka neďaleko Pensylvánie. Vasiľ si zmenil meno na Charles a našiel si prácu v uhoľných baniach, ktorá mu do troch rokov zabezpečila dostatok financií na to, aby zaplatil všetky svoje dlhy, ktoré si narobil plavbou do Spojených štátov a kúpil dom priamo v Pensylvánii. Tu Michal vyštudoval strednú aj vysokú školu. Po nej pracoval 18 mesiacov v známom americkom programe Civilian Conservation Corps ako stavbár na diaľnici. Strank narukoval 6. októbra 1939 do námornej pechoty v Pittsburghu, ktorej sa upísal na štvorročnú službu. Vystriedal niekoľko miest pôsobenia, až kým sa nedostal do divízie pri New River v Severnej Karolíne. Tu sa nachádzal, keď Japonci zaútočili na Pearl Harbor a Spojené štáty vstúpili do vojny.
Dostal sa do viacerých veľkých bitiek, medzi najznámejšími spomeňme tú o Bougainville či Iwó-džimu. Druhá spomínaná dostala oficiálny názov operácia Detachment a prebiehala od 16. februára 1945 do 26. marca 1945. Americké jednotky zaútočili na japonský ostrov Iwó-džima s cieľom obsadiť tunajšie letisko a vytvoriť si tak leteckú základňu pre útok na hlavné Japonské ostrovy. Bol to prvý prípad celej vojny, kedy bolo cieľom spojeneckých jednotiek obsadenie vlastného japonského územia, ktoré bolo súčasťou Japonska pred druhou svetovou vojnou a ktorého obyvatelia boli Japonci, čomu zodpovedala aj masívna intenzita odporu japonských vojakov.
dominanta ostrova, vrch Suribači
Aj napriek predpokladom, že ostrov bude takmer okamžite dobytý sa vďaka vynaliezavosti generála Kuribajašiho natiahla táto bitka na viac ako mesiac. Ako je to možné? Japonec totiž prikázal vytvoriť z najvyššieho vrchu ostrova Suribači jednu z najväčších podzemných pevností celého Japonska, ktorá sa mohla pochváliť až 18 kilometrami podzemných tunelov. Ako to ale celé dopadlo si asi vieš určite predstaviť. 22 000 japonských vojakov nemalo proti viac ako 100 000 americkej prevahe žiadnu šancu a takmer všetci s výnimkou pár desiatok zajatcov zahynuli v boji alebo spáchali samovraždu kvôli nedostatkom pitnej vody a potravy.
Aj keď bitka skončila až 26. marca 1945, už 23. februára zaviala na ostrove prvá americká zástava. Keďže sa zdala veliteľom vlajka malá, rozkázal šiestim mužom, aby vztýčili druhú. Tento moment zachytil na svoj fotoaparát aj Joe Rosenthal. Asi by si vtedy nepomyslel, čo touto fotografiou spôsobí. Ihneď vo vydaní sa stala až priam extrémne populárnou, bola reprodukovaná v tisíckach publikácií a dokonca za ňu Rosenthal získal aj Pulitzerovu cenu za fotografiu. Vo svete a samozrejme hlavne v Spojených štátoch je považovaná za jeden z najvýznamnejších obrazov vojny. Pokiaľ sa ti to stále vidí málo, tak práve táto fotka sa môže pochváliť titulom najreprodukovanejšej snímky v našej histórii. Traja vojaci, Rene Gagnon, Ira Hayes a John Bradle sa po identifikácii na fotografii stali veľmi populárnymi. A prečo len traja? Nuž zvyšní vojaci, vrátane Michala Stranka zahynuli o niekoľko dní. Práve Michal tak nešťastne, že umrel v dôsledku paľby svojho vlastného delostrelectva.
Na základe tejto fotografie vznikol Pamätník americkej námornej pechoty. Ten je venovaný všetkým „mariňákom“, ktorí padli za svoju vlasť od roku 1775. Nachádza sa pri Arlingtonskom národnom cintoríne vo Virgínii neďaleko hlavného mesta Washington. Autorom diela je Felix de Weldon a odhalené bolo americkým prezidentom Eisenhowerom v roku 1954. O sedem rokov neskôr nariadil prezident Kennedy, aby nad pamätníkom viala nepretržite americká vlajka. Ide tak o jedno z mála oficiálnych miest s touto obrovskou poctou.
Michal sa postaral o poradny rozruch aj niekoľko desiatok rokov po svojej smrti. V roku 2008 zistil americký vojak Matt Blais, ktorý bol pridelený k bezpečnostnej službe Amerického veľvyslanectva na Slovensku, že Strank nebol rodeným Američanom, ale že nadobudol občianstvo USA roku 1935 prostredníctvom naturalizácie svojho otca, pričom o tom nikdy nedostal náležitý doklad. Blais sa preto obrátil ešte raz obrátil na Imigračný a naturalizačný úrad so žiadosťou o vydanie dokladov o Strankovom občianstve, ktoré bolo vyhovené 29. júla 2008, teda 63 rokov od jeho smrti. Práve pred vyššie spomínaným pamätníkom si slávnostne prevzala túto listinu jeho mladšia sestra Mary Pero.
Nezabúdajme na našu minulosť a na významných ľudí, ktorí našu krajinu preslávili vo svete. A myslím, že seržant Michal Strank, držiteľ Purpurovného srdca, Presidential Unit Citation, America Defense Service Medal, American Area Campaign Medal, Asiatic-Pacific Area Campaign so štyrmi hviezdami, World War II. Victory Medal a mnoho ďalších, si to určite zaslúži.
