Ukrajinskí vedci sa teraz snažia zistiť, či existuje šanca, že reaktory vyhasnú samy od seba, alebo im budú musieť pomôcť.
Pred 35 rokmi (v roku 1986) sa v atómovej elektrárni v Černobyli stala najhoršia havária v histórii mierového využitia jadrovej energie. V priebehu testu nového bezpečnostného systému vtedy došlo k prehriatiu a následnej explózii reaktora a do vzduchu sa uvoľnil rádioaktívny mrak.
Ten sa vyskytoval nielen nad územím Ukrajiny, Bieloruska a Ruska, ale aj nad mnohými európskymi krajinami, napríklad Švédskom, Rakúskom, Nórskom, Nemeckom, Fínskom, Gréckom, Rumunskom, Slovinskom, Litvou či Lotyšskom.
Podľa expertov na nukleárnu chémiu však reaktory pochované hlboko pod betónovým krytom a tonami masy uránového paliva aj po troch dekádach tlejú. „Je to ako žeravé uhlíky v pahrebe,“ tvrdí podľa časopisu Science vedec Neil Hyatt z Univerzity v Sheffielde. Ukrajinskí vedci sa teraz snažia zistiť, či existuje šanca, že reaktory vyhasnú samy od seba, alebo budú potrebné mimoriadne zásahy v snahe predísť ďalšej nehode.
Černobyľ stále tlie
Senzory zachytili stúpajúci počet neutrónov, ktoré signalizujú prebiehajúce štiepenie, v jednej z miestností, ktoré sú momentálne nedostupné. O rozobratí reaktora momentálne prebiehajú diskusie v ukrajinskom Inštitúte pre bezpečnostné problémy jadrových elektrární. Ukrajinský prezident Volodymyr Zelenskyj totiž v apríli otvoril nové úložisko jadrového odpadu v Černobyli, kde ho chce Ukrajina uskladňovať ďalších 100 rokov.
„Existuje množstvo neistôt,“ vraví vedec Maxim Saveliev z inštitútu. „Nemôžeme vylúčiť možnosť ďalšej nehody.“ Počet neutrónov stúpa pomaly, čo vedcom dáva čas vymyslieť riešenie. Akékoľvek rozhodnutie bude potom podkladom pre riešenia v Japonsku, kde sa rovnako musia vyrovnávať s následkami jadrového nešťastia vo Fukušime.
Černobyľ sa vyrovnáva s hrozbou naďalej aktívneho reaktora v podstate od výbuchu v roku 1986. Pri hasení požiaru sa v reaktore vytvorila láva, ktorá zaplavila chodby spodnej časti elektrárne. Sú teda nedostupné a nedajú sa ani kontrolovať zvonku.
Rok po nehode okolo elektrárne postavili betónovo-oceľový sarkofág, ktorý má aj zavlažovací systém. Nestriekajú však vodu (tá, najmä dažďová, ktorá sa cez kryt dostávala dovnútra, práveže podporuje štiepenie). Miesto toho striekajú na povrch, ktorý obsahuje palivo, roztok dusičnanu gadolinitého. Ten absorbuje neutróny, no vzhľadom na chodby zaplavené lávou sa nedostane všade.
Štiepenie pokračuje, hrozí uvoľnenie jadrovej energie
V roku 2016 na betónový kryt natiahli ešte nový obranný kryt New Safe Confinement s cieľom stabilizovať konštrukciu. Rátalo sa s možnosťou, že ho v budúcnosti rozoberú. Za posledné štyri roky sa však množstvo neutrónov v miestnosti 305/2, ktorá je tiež jednou z tých nedostupných, zdvojnásobilo. Vedci nie úplne rozumejú mechanizmu, ktorý spôsobuje, že aj v suchom prostredí štiepenie pokračuje, no predstavuje to hrozbu, ktorú musia vyriešiť.
Podľa Hyatta postupným vysychaním štiepenie len naberá na rýchlosti, a to exponenciálne. Hrozí, že dôjde k nekontrolovanému uvoľneniu jadrovej energie. Vedci nepredpokladajú, že sa zopakuje to, čo v roku 1986, ale menej stabilné časti krytu by sa mohli rozpadnúť, čím by sa nový vrchný kryt zaplnil rádioaktívnym prachom.
Jednou z možností je vytvoriť robota, ktorý by vydržal dosť dlho na to, aby uvoľnil priechod do miestnosti. Vyvŕtal by diery a vložil do nich bórové valce, ktoré by plnili funkciu kontrolných či regulačných tyčí. Okrem tejto miestnosti vedci monitorujú aj ďalšie dve miesta, ktoré by v najbližších rokoch mohli dosiahnuť kritickú úroveň aktivity.
Pretrvávajúce štiepenie nie je problémom len ľudí, ktorí sa starajú o Černobyľ. Vzhľadom na vysokú úroveň radiácie a vlhkosť vo vzduchu sa kedysi tvrdá láva rozpadá na rádioaktívny prach, štruktúrou podobný obyčajnému piesku. Celý kryt by sa tak prakticky mohol zrútiť, čo komplikuje plány na postupné rozobratie a presun jadrového odpadu.
