Obmedzenie eventov s cieľom zamedziť šíreniu koronavírusu má svoju logiku, Matovičovo konzílium však spravidla pozeralo len na zdravotné dopady a neriešili tie ekonomické.
Nezabúdajme, že kultúra je na kolenách od polovice marca 2020, nie od 1. septembra. Problém vyžiť nemá len 4-tisíc umelcov, ako to naznačuje ministerstvo kultúry, ale skoro 70-tisíc ďalších ľudí, ktorí sa na tvorbe kultúry podieľajú v rámci svojich zamestnaní. Promotéri, technici, osvetlovači, produkční, sbskári, režiséri, kreatívci, brigádnici atď. Ak by títo ľudia na rok zaťažili sociálny systém, pocítili by sme to všetci.
Áno, každý, kto má prsty v kultúre a každý, kto prišiel kvôli opatreniam Matovičovho konzília o prácu, by mal byť kompenzovaný. Ide o jedinečné odvetvie, kde sa samotná hodnota a prínos pre spoločnosť dá vypočítať len veľmi ťažko, minimálne logické percento opodstatnených strát by však mal štát zobrať na seba. Ale...
Než vôbec otvoríme problematiku a skúsime hľadať riešenia, musíme si uvedomiť, že autormi opatrení sú ľudia, ktorí svoju sprácu splnila na 100 % len vtedy, keď vláde odporučia opatrenie, ktoré efektívne zamedzí šíreniu vírusu. Opatrenia sú zvolené správne, len ak sa nenaplnia nemocnice tak, ako v Taliansku. Všetci sme na vlastné oči videli, čo vírus dokáže, takže konšpirácie o „chrípočke" odložme bokom.
Členovia konzília, o ktorých veľa nevieme, rozmýšľajú podľa jednoduchého kľúča – opitý človek je oveľa ľahostajnejší k akýmkoľvek pravidlám a viac ako odstupy vyhľadáva blízkosť. Či je 23:00 skoro alebo neskoro na to, aby si sa ožral a bolo ti všetko jedno, je otázne. Situáciu by však nevyriešilo ani posunutie hranice o hodinu, takže viac ako o samotný časový údaj, ide o princíp.
