Jeho krátky život bol plný utrpenia. Napriek tomu zostal citlivým a dobrosrdečným mužom.
Kvôli netradičnej fyzickej deformácii musel spávať v sede, pričom si hlavu opieral o kolená. Pre svoj vzhľad ho nikdy nemohla milovať žiadna žena, iba jeho matka, ktorá zomrela, keď mal 11 rokov. V rodine si zažil fyzický teror a na ulici ho prenasledovali ľudia.
I keď prežil mnohé ťažkosti, naďalej sa snažil „predávať“ cez svoj odpudzujúci výzor, aby si našetril na vlastné bývanie, v ktorom by našiel súkromie a pokoj. Keď mal už nasporenú určitú sumu peňazí, okradol ho vlastný manažér. Život sa s Josephom Merrickom, prezývaným Sloní muž, rozhodne nemaznal.
Hlava s obvodom 91 centimetrov, ktorej sa ľudia desili
Meno Joseph Merrick je pre svet neznáme, no pri prezývke Sloní muž si možno spomenieš na osobu s obrovskou tvárou, výrazne väčšou pravou rukou a deformovanými nohami i chrbticou, ktorá dostala svoj priestor aj vo svete kinematografie (The Elephant Man od Davida Lyncha).
V roku 1862 (niektoré zdroje uvádzajú rok 1860) sa v anglickom Leicesteri narodil svojim rodičom ako normálne dieťa, no po 21 mesiacoch mu začali výrazne opúchať pery, píše The NZ Herald. Na jeho tele sa zhruba v piatom roku života postupne vytvárali viaceré nádorové výrastky a pokožka naberala sivý odtieň.
Aby toho nebolo málo, Joseph si v mladosti stihol zlomiť bedrový kĺb a zostal čiastočne chromý. Okrem toho mal problémy so srdcom. Doktor Frederick Treves, ktorý sa stal v neskoršom období Josephovho života jeho blízkym priateľom, ho v knihe The Elephant Man and Other Reminiscences nazval „najodpornejším exemplárom, aký mal možnosť vidieť“. Napriek smutnému osudu, aký mu život nadelil, bol Merrick podľa portálu History veľmi nábožensky zanieteným človekom.
Znetvorenie si u Josepha vyžiadalo daň v mnohých smeroch. Kvôli značnej deformácii nemohol napríklad spať v ľahu. Jeho hlava mala totiž obvod približne 91 centimetrov. Preto sa na noc vždy ukladal do pozície v sede, pri ktorej si pokrčil kolená a oprel si o ne hlavu. Podľa vlastných slov by si pri spánku v ľahu totiž mohol zlomiť krk.
Odlišný výzor matka Josephovi objasňovala tým, že sa počas tehotenstva zľakla slonov, kvôli čomu utrpelo jej duševné zdravie, ale taktiež plod. Tejto fiktívnej verzii mal údajne veriť až do svojej smrti. Deformácia zmenila jeho telo na nepoznanie, no myseľ zostala neporušená. Rovnako ako ostatné deti v jeho veku navštevoval školu, ktorú ukončil v 13 rokoch. Kvôli svojmu vzhľadu si však nedokázal udržať bežné zamestnanie, čo ho neskôr doviedlo k vystupovaniu pre davy ľudí.
Po bitke od otca utiekol z domu
Kým sa dostaneme k Josephovmu vystupovaniu pred obecenstvom, vráťme sa ešte do jeho detstva, kedy mu ako 11-ročnému zomrela milovaná matka. Úžasný vzťah s ňou mu už nikto nikdy nenahradil. Ako uvádza portál All that's interesting, smrť svojej matky označil za najväčšie nešťastie svojho života.
Krátko na to si Josephov otec našiel novú ženu, v ktorej očiach bol deformovaný chlapec iba príťažou. Nenávistnú macochu môžeme opísať ako jasný protipól k jeho matke. „Bola prostriedkom na to, aby sa môj život stal dokonalým utrpením,“ vyjadril sa o nej v knihe. Matka i macocha boli mimochodom jedny z mála žien, s ktorými sa Joseph stretol.
Žiadna totiž v jeho fyzicky odpudivej prítomnosti nedokázala vydržať. Báť sa ho však určite nemuseli. Podľa dobových spisov bol Joseph veľmi láskavý, milý a inteligentný muž. V 13-tich rokoch, po ukončení školy, začal pracovať v továrni na výrobu cigariet, no pre zhoršujúcu sa deformáciu ruky nevedel neskôr túto činnosť vykonávať.
Zarábať sa preto pokúšal podomovým predajom, ale to sa mu, pochopiteľne, s ohľadom na jeho vzhľad, vôbec nedarilo. Snaha o predaj sa zväčša skončila ihneď v momente, kedy potenciálni zákazníci uvideli na prahu svojho domu stáť neľudsky odpornú bytosť.
Túto prácu mu sťažovalo aj to, že pre deformáciu tváre pri rozprávaní veľmi zle artikuloval. Rodina však nemala žiadne pochopenie. Macocha ho neustále ponižovala a nadávala mu, že neprináša rodine žiaden príjem. Pri jedle mu neustále opakovala, že si ho ani nezaslúži. Neprijatý okolím a bitý vlastným otcom, Joseph niekoľkokrát utiekol z domu. Otec ho však vždy našiel a dovliekol naspäť domov.
Od bezdomovca k vystupovaniu v kabarete
Posledný útek sa Josephovi nakoniec vydaril. Ulica však k nemu nebola veľmi prívetivá. Keďže nemal žiaden príjem a nemohol si dovoliť ubytovanie, stal sa z neho bezdomovec. Z tejto bezútešnej situácie ho na pár rokov vytiahol jeho strýko Charles Merrick.
Joseph získal strechu nad hlavou a bol svojmu strýkovi vďačný, no ten sa okrem neho musel starať aj o svoje deti. Keď na neho doľahla finančná kríza, musel si Joseph, bohužiaľ, hľadať nové útočisko. Tým sa stal ústav pre chudobných ľudí, kde zotrval približne 4 roky. Podľa správcu jeho kostrových pozostatkov z Queen Mary University of London, Stevea Moorea, mal Merrick prostredie chudobinca neznášať.
„Bolo to hrozné. Cítil, že jediný spôsob, ako si mohol zarobiť peniaze, bolo pripojenie sa k cirkusu. Kontaktoval showmana Toma Normana a odcestoval do Londýna, aby hral v jeho freak show. O tom, či Norman Merricka využíval alebo s ním zle zaobchádzal, sa veľa diskutovalo. Účinkovaním zarobil Merrick množstvo peňazí, Norman však ešte viac. Bez ohľadu na pravdu, Merrick nikdy neokúsil slobodu,“ povedal v rozhovore pre History Extra Moore.
Výrastky na Josephovej tvári boli čoraz väčšie a okrem toho, že narúšali jeho artikuláciu, sťažovali taktiež konzumáciu jedla. V roku 1882, keď mal 20 rokov, preto doktori operáciou úspešne odstránili časť tkaniva. Jeho výslovnosť sa príliš nezlepšila, no čo bolo hlavné, mohol vďaka tomu viac-menej bezproblémovo jesť. Životom trápený mladík začal premýšľať, že by svoj odpudivý vzhľad využil vo svoj prospech.
V roku 1884 začala jeho kariéra v kabarete a z Josepha Merricka sa pre obecenstvo stal takzvaný Sloní muž. Pred ľuďmi ho predstavovali ako polovičného človeka a polovičného slona. Okrem toho si diváci jeho potulných šou začali kupovať knihu opisujúcu život Slonieho muža s názvom The Autobiography of Joseph Carey Merrick.
Manažér ho v Belgicku okradol o všetky peniaze
Josephovi sa v Anglicku spočiatku pomerne darilo. Podľa portálu Biography.com vystupoval v mestách, ako napríklad Londýn, Nottingham či Leicester. „Showmani chceli ukazovať stále viac – veľmi vysokých alebo veľmi tenkých ľudí, ženy so zarastenou tvárou, telom spojené dvojčatá. Nikto predtým však nevidel úroveň deformity, akú mal Merrick,“ povedal Moore.
Neskôr si ho pod krídla zobral nový manažér, ktorý Slonieho muža vystavil vo výklade obchodu. V ňom mal Joseph svoju vlastnú posteľ a taktiež záves pre prípad, že by si chcel od zvedavcov z davu oddýchnuť. Zárobky zo šou si poctivo odkladal. Veril, že si jedného dňa našetrí dostatok peňazí na kúpu vlastného domu.
V tomto období sa k Josephovi dostal chirurg Frederick Treves, ktorý preskúmal jeho telesné anomálie. „Najzaujímavejšou bola jeho hlava. Bola naozaj veľmi veľká – ako obrovská taška plná kníh,“ opisoval výzor Slonieho muža doktor Treves. Po niekoľkých sedeniach sa však Joseph rozhodol, že už nechce byť naďalej objektom skúmania, a tak sa ich cesty na istý čas rozišli. Podľa vlastných slov sa totiž cítil ako zviera na trhu s dobytkom.
Situácia v Anglicku sa pre takzvané „freak shows“ v roku 1885 zhoršovala. Kvôli nevôli miestnych úradov voči vystupovaniu Josepha a jemu podobných osôb sa manažéri rozhodli, že by Sloní muž mohol skúsiť svoje šťastie v Európe. Vystupovanie však musel Joseph ukončiť po priemernom úspechu v Belgicku, kde ho navyše vlastný manažér okradol o všetky úspory, píše Stefan Andrews z The Vintage News. Vrátil sa preto do Londýna.
Joseph bol bez práce i bez peňazí a na ulici budil pozornosť zvedavcov, ktorí sa mu posmievali a taktiež ho radi prenasledovali. Schovať sa pred nimi snažil s pomocou plášťa a kapucne, no darmo. Nakoniec sa dostal do rúk polície, ktorá kvôli deformácii tváre nerozumela jeho slovám. Joseph mal so sebou navštívenku od doktora Fredericka Trevesa. Policajti preto usúdili, že by mu mohol z núdze pomôcť práve on.
V nemocnici našiel konečne svoj domov
Vďaka Trevesovi prijali Josepha do londýnskej nemocnice, kde sa o neho starali nasledujúcich približne 5 mesiacov. Počas nich mali možnosť skúmať jeho stále sa zhoršujúci, zdravotný stav. Následne sa ale muselo rozhodnúť, kam ho umiestnia. Nemocnica totiž nemala dostatok prostriedkov na to, aby sa o neho starala aj naďalej.
Vďaka článku v denníku The Times sa jeho príbeh dostal k ľuďom, ktorí Josephovi pomohli finančnými príspevkami, a tak si nemocnica mohla dovoliť, aby Slonieho muža ubytovali vo svojich priestoroch do konca života. Medzi veľkými podporovateľmi bola aj herečka Madge Kendal. Josephovi pridelili v suteréne dvere susediace izby, z ktorých vzali všetky zrkadlá. Lekári totiž usúdili, že je lepšie, aby nebol každý deň vystavovaný svojej odlišnosti.
Pri čoraz častejších konverzáciách sa medzi Josephom a doktorom Trevesom vybudovalo priateľské puto. I keď bolo Sloniemu mužovi stále zle rozumieť, doktor sa v jeho výslovnosti naučil čítať. Pochopil navyše, že Joseph nie je vôbec mentálne zaostalý, ako sa o ňom mnohí nazdávali. „Ľudia si mysleli, že je imbecil. Naučil sa však čítať a písať a dokázal prežiť vo veľmi zlých podmienkach,“ nechal sa počuť správca jeho kostry Steve Moore.
Treves sa pri počúvaní jeho životného príbehu zamyslel nad tým, čím by ho mohol aspoň trochu potešiť. Keďže sa Joseph kvôli svojmu vzhľadu okrem matky a macochy nikdy nedostal poriadne do kontaktu s nežným pohlavím, doktor mu vybavil stretnutie s mladou ženou, Leilou Maturin.
Tú, samozrejme, vopred informoval o fyzickom vzhľade Slonieho muža. Pri stretnutí s Leilou mal byť podľa portálu All that's interesting Joseph veľmi emotívny. Blízka prítomnosť ženy, ktorá ho navyše na rozdiel od macochy obdarila vrúcnym úsmevom, bola pre neho výnimočným zážitkom. Josepha potešilo aj to, keď si mohol s Leilou podať ruku.
Chcel si pospať v ľahu, no už sa neprebudil
Väčšiu časť posledných rokov svojho života strávil v nemocnici, no minimálne v jednom prípade mohol navštíviť miestne divadlo a taktiež niekoľkokrát vycestoval do neďalekej prírody. Okrem toho sa vo voľnom čase rád venoval písaniu poézie, prózy a listov.
Tis true, my form is something odd
but blaming me, is blaming God,
Could I create myself anew,
I would not fail in pleasing you
Je pravda, že vyzerám zvláštne,
ale ak obviňuješ mňa, viníš Boha,
Pokiaľ by som sa mohol stvoriť nanovo,
nesklamal by som a potešil ťa
Podľa informácií portálu History rád čítal Bibliu a knihy od Jane Austen. Napriek deformácii ruky bol Joseph tiež manuálne zdatný a s pomocou personálu dokázal postaviť z kartónu miniatúrnu verziu Dómu svätého Martina. Tú z vďačnosti za pomoc venoval herečke Madge Kendal.
V roku 1887 sa mu dostalo veľkej pocty v podobe stretnutia s princom Edwardom a princeznou Alexandrou z Walesu, ktorí prišli do nemocnice kvôli slávnostnému otvoreniu nových budov. Joseph si princeznú Alexandru ihneď veľmi obľúbil. Pri krátkom rozhovore mu darovala svoju fotografiu s podpisom a sľúbila, že si budú posielať listy, napísal The Sun. Edward navyše zariadil, aby mu do nemocnice posielali zásoby jedla a pitia. Odvtedy ho navštívilo aj viacero osobností z britskej vyššej triedy.
10. apríla 1890 v Josephovi prevážila túžba po tom, aby mohol žiť tak, ako ostatní. Odhodlal sa totiž k spánku v ľahu. To sa mu však vraj stalo osudným. 11. apríla ako 27-ročný zomrel. Príčinou smrti bolo, podľa prvej oficiálnej verzie, udusenie váhou jeho hlavy. Pitva doktora Trevesa však preukázala, že si Joseph pri spánku zlomil väz. The Sun naznačuje, že Merrick mohol týmto spôsobom spáchať samovraždu. Dobre si totiž uvedomoval, čo pri spánku v ľahu riskuje. S určitosťou to ale tvrdiť nemôžeme.
Zdravotný stav Josepha Merricka je do dnešného dňa vecou diskusie, a teda naďalej malou záhadou. Doktori najčastejšie opisujú jeho stav ako neurofibromatózu či syndróm Proteus. Časť pozostatkov z Josepha má byť podľa Joanne Vigor-Mungovin, autorky knihy Joseph: The Life, Times, and Places of the Elephant Man, uložená na cintoríne v Londýne. Konkrétne vraj ide o ten istý masový hrob, v ktorom odpočívajú obete neslávne známeho Jacka Rozparovača.
Today after weeks of emails, research & visits to the #CityofLondonCemetery the final resting place of #JosephMerrick has been located. His bones are @BHAandM for medical purposes but his flesh/remains were buried in consecrated ground after a small service. #Leicester R.I.P pic.twitter.com/MNSSf68Bh2
— Jo Mungovin (@mungotalks) May 3, 2019
