Celá cesta domov bola pre nich stresujúca.
Kontakt medzi izbami je v povinnej karanténe zakázaný. Jedlo im nechávajú pred dverami, okrem štyroch stien, okna, či balkónu a spolubývajúcich zväčša nič nemajú. Našťastie však majú internet a napriek obmedzenému pohybu ľudí v štátnych karanténnych zariadeniach neprechádza dobrá nálada. Podľa príspevkov z facebookových skupín vieme, že spolu komunikujú aspoň online, povzbudzujú sa a postupne prechádzajú testovaním.
Na rozdiel od pobytu na Slovensku, hoci v skromných podmienkach, však iba s nevôľou spomínajú na strastiplnú cestu domov. Neočakávali luxus ani jednanie v rukavičkách, no z ich rozprávania sa zdá, že stále je čo na repatriácii zlepšovať. Chýbali im tlmočníci alebo aspoň šoféri, ktorí ovládajú cudzie jazyky, informáciu o tom, do ktorého zariadenia idú, dostali až v poslednej chvíli. Vládnym špeciálom pritom cestovali aj maloletí, matky s deťmi a seniori.
O svojich skúsenostiach nám porozprávali dve Slovenky, ktoré sa vrátili z Anglicka.
Gabčíkovo nie je také hrozné, ako sa podľa sociálnych sietí zdá
„Na izbe sme tri,“ opisuje Šimona, ktorá sa na Slovensko vrátila vládnym špeciálom v piatok v noci. Momentálne sa nachádza v povinnej karanténe v štátnom zariadení v Gabčíkove.
„Som tu s jednou babou z mojej univerzity zo Škótska a druhá je z inej univerzity, tiež zo Škótska, ju sme predtým nepoznali. S našou izbou ale zdieľa sociálne zariadenia ešte jedna izba, na ktorej sú dvaja chlapi.“
Napriek rôznym komentárom na sociálnych sieťach to je podľa nej v Gabčíkove v pohode. Prirovnala to k škole v prírode a na dva týždne sa to podľa jej slov naozaj dá zvládnuť. Dostávajú tri jedlá denne, zo svojich izieb však nemôžu vyjsť. Chýba im aj wifi či rýchlovarná kanvica, aby si aspoň mohli zaliať čaj. Ale Šimona sa nesťažuje. „Je to tu čisté, niečo na spôsob turistickej ubytovne či študentského intráku na Slovensku. Všetko, čo potrebujeme máme, alebo môžeme zavolať na infolinku.“
Je to skôr cesta na Slovensko, ktorá bola traumatizujúca. Mladá študentka na University of St. Andrews v Škótsku spočiatku návrat domov nezvažovala. Keďže škola naďalej fungovala, považovala za menšie riziko zotrvávať v zahraničí, než cestovať a riskovať nákazu v snahe vrátiť sa domov. V Škótsku sa aspoň mohla izolovať, no vzhľadom na, spočiatku vlažný, prístup Británie k riešeniu pandémie začala mať obavy. K tým sa napokon pridali aj komplikácie na univerzite.
„Potom sa ale situácia obrátila, univerzita silno odporúčala ísť domov tým, ktorí mohli. Vyučovanie zmenili na online výučbu, zatvorili všetky budovy, športové centrum, knižnicu a prikázali izoláciu. Vyhliadky do budúcnosti v Spojenom kráľovstve boli čím ďalej, tým horšie. Slovensko sa pomaly obrnilo, nedalo sa dostať domov už skoro žiadnym spôsobom, rušili nám lety, ktoré sme si bookovali, prestupovať bolo príliš riskantné,“ povedala pre Refresher.
O ceste z Londýna do Bratislavy sa dozvedeli na Facebooku
Spolu s kamarátkou sa dočítali o ľuďoch, ktorých obracali na letiskách, pretože im chýbali povolenia, alebo ich zastavili v strede cesty. Preto chceli rýchlo konať a vrátiť sa domov, kým mohli. Vedeli, že pôjdu do karantény a boli s tým zmierené. Dostať sa domov komerčnými spojmi sa nedalo, zisťovali preto, ako funguje repatriácia.
Čo sa dozvieš po odomknutí?
- Čo si myslia Slovenky o štátnych zariadeniach v Gabčíkove a Bardejove, kde musia stráviť povinnú 14-dňovú karanténu
- Prečo necestovali domov na vlastnú päsť, ale využili vládny špeciál
- Či si za cestu musia zaplatiť
- Ako prebiehala repatriácia lietadlom z Londýna
- Prečo bola cesta domov autobusom a vládnym špeciálom psychicky únavná
