Vyskúšala som si predaj NotaBene na Americkom námestí: Polovica ľudí ma obišla, niektorí sa pristavili na kus slova

„A číslo preukazu sedí?“ overuje si staršia pani, ktorá zjavne NotaBene kupuje pravidelne. Ukazujem jej časopis a odkrývam hruď, aby si pozrela číslo na preukaze. Na oboch miestach svieti číslo 3000. „Bože, a to prečo...?“ začne pod nosom, ale nedohovorí otázku o mojom osude. Nevie, že v skutočnosti na predaj NotaBene odkázaná nie som. Do ruky mi strčí dvojeurovú mincu, vezme si časopis a trochu zarmútená odkráča.

Aj takýto zážitok som mala počas krátkeho podvečerného predaja na ulici. Časopis NotaBene je projekt, ktorý pomáha ľuďom bez domova a tým, ktorým hrozí, že prídu o strechu nad hlavou, žiť o čosi lepšie. Jeho predajom si môžu ľudia bez domova dôstojne zarobiť na základné životné potreby. Okrem toho získajú aj vzdelávanie, naučia sa pracovať s peniazmi, lepšie komunikovať a získajú aj právnickú či psychologickú pomoc, ak ju potrebujú. Príjem častokrát kombinujú s dôchodkami a inými dávkami.

Keď som sa vybrala do mesta, aby som sa mohla vžiť do kože pouličných predajcov, ešte som netušila, že moja skúsenosť sa bude veľmi líšiť od mojich očakávaní. Poďme však pekne poporiadku. Všetko o tom, ako dobre predávať, ma naučil jeden z najúspešnejších predajcov v meste, Rudo, s ktorým som sa na hodinku stretla v ten deň ráno.

Rudo ma vpustil do svojho „revíru“ a odhalil mi svoj postoj k životu. Okrem neho som sa však kvôli tejto reportáži stretla a porozprávala aj s ľuďmi, ktorí v redakcii NotaBene pracujú. Povedali mi o ďalších ľuďoch bez domova a o tom, ako im môže predaj NotaBene pomôcť. Napokon som si to vyskúšala aj osobne a zisťovala som, aký to je pocit, byť v koži predavača.

Vyskúšajme si predaj na vlastnej koži

Najskôr som si musela ísť pre povinnú výbavu: preukaz predajcu, vestu a to najdôležitejšie, časopisy. Všetko som si vyzdvihla ešte ráno, predávať som však šla až poobede. Rozhodla som sa ísť z našej redakcie do mesta autobusom už „v ohoze“ a krikľavá žlto-červená vesta mi naozaj nepomáhala zapadnúť. Mojím stanoviskom bolo Americké námestie a išla som v čase, kedy väčšina pracujúcich aj študentov už ide domov. 

Vo vystrojení: Bez mejkapu, v priveľkom svetri a najmä riadne označená. Nekupuj časopis od neoznačených predajcov a skontroluj aj to, či číslo na preukaze sedí s číslom ma časopise.

Niekoľko minút mi trvalo odhodlať sa a osloviť prvého človeka. Preskočil mi hlas a keď napokon pani súhlasila s kúpou.