Predstavujeme tie najväčšie mýty, ktoré sa aj 30 rokov po Nežnej revolúcii stále objavujú v našej spoločnosti.
Aj tri desaťročia po Nežnej revolúcii sa nájdu ľudia, ktorí povedia, že za socializmu bolo lepšie. Podľa najnovšieho prieskumu NMS Market Research pre Pamäť národa si to dokonca myslí každý tretí Čech, ktorí má viac, než 40 rokov. Podľa nich sa názory na Nežnú revolúciu a obdobia pred rokom 1989 líšia podľa vzdelania a veku.
V súvislosti s týmto tvrdením zároveň vzniká mnoho mýtov, hoaxov a klamlivých tvrdení, o ktorých si ľudia myslia, že sú pravdivé. Socializmus neodcudzujú, vraj mal niečo do seba. Nech už ide o nostalgiu alebo šírenie dezinformácií, je potrebné uviesť veci na pravú mieru. Pozreli sme sa preto na najčastejšie mýty o Nežnej revolúcii a živote v socialistickom Československu.
Nebolo tak draho.
Klamstvo. Ceny rôznych produktov za socializmu sú verejne dostupné na stránkach Českého štatistického úradu.
Konkrétne porovnanie sme pripravili už v predchádzajúcom článku, ktorý si môžeš prečítať tu. V roku 1989 bola v Československu priemerná mzda 3 170 Kč.
Pri porovnaní priemernej mzdy v tomto roku, ktorá je 34 105 Kč si môžeme celkom jednoducho vypočítať, koľko by stáli konkrétne produkty, keby mali komunistickú cenovku v pomere s vtedajšou mzdou. Pravda je taká, že väčšina vecí bola oveľa drahšia – teda okrem služieb a energií. Zobrazená tabuľka sa týka cien zo začiatku roku 2018.
Stredný stĺpec ukazuje koľko by dané potraviny stáli dnes.
Všetci si boli rovní a neexistovala závisť.
Klamstvo. V súvislosti s cenami potravín sa objavujú aj mýty o tom, že si nikto nič nezávidel, pretože všetci mali rovnako málo peňazí. Ako sme si už ukázali v predchádzajúcom bode, mzdy neboli akurát najveľkorysejšie, ale nie je pravda, žeby si ľudia závideli menej, alebo žeby si všetci boli navzájom rovní.
Aj keď neexistovali také rozdiely ako v roku 2019, kedy dosiahne priemernú mzdu v Česku približne jedná tretina obyvateľov, aj vtedy existovali rozdiely. Naviac, táto česká hodnota najvyššia zo všetkých krajín Európskej únie.
A nehovoríme len o peniazoch. Ide aj o medziľudské vzťahy. Poslať list do zahraničia, povedať niečo proti režimu, alebo snáď počúvať americkú hudbu, to všetko znamenalo, že ste boli podozriví. Ľudia, ktorí im nevyhovovali boli sledovaní, stíhaní a zatýkaní.
Počas minulého režimu tiež fungovala celkom slušne rozbehnutá sivá ekonomika s rôznymi potravinami a tovarom. Nemusíme teraz hovoriť o vekslákoch, ktorí obchodovali s bonami a tým pádom si mohol aj priemerný Čechoslovák kúpiť veci zo západu, napríklad farebnú televíziu, alebo rifle. To však smrdelo nedôstojnou ilegalitou, pretože bony sa oficiálnou cestou získavali len pri povinnej výmene na cudziu menu.
Ten, kto mal možnosť dostať sa k mäsu, údeninám, stavebnému materiálu a ďalším veciam si mohol tajne privyrábať aj tým, že tieto veci kradol a neskôr predával, čím si samozrejme zarobil viac. Ale to už sa dostávame k ďalšiemu bodu.
Nekradlo sa toľko.
Klamstvo. Za socializmu robila príležitosť každodenných zlodejov aj zo slušných ľudí. Rozkrádanie štátneho majetku bolo tak rozšírené, že dokonca vzniklo ľudové heslo „kto nekradne, okráda rodinu“. Spoločnosť to brala ako akési vykúpenie za to, že im komunisti brali majetok.
Táto mentalita bola v ľuďoch zakorenená tak hlboko, až napokon vybuchla s náhlou slobodou v 90. rokoch.
Kontrola bola naviac úplne neefektívna. „Páchatelia šikovne využívajú znalosti pomerov v poškodených organizáciách, dôvery, ktoré používajú, nedostatkov v organizáciách práce, v evidencii a najmä v kontrolnej činnosti. (...) Uvedený stav, ktorý dlhodobo pretrváva naznačuje potrebu prehodnotiť súčasné začlenenie podnikovej kontroly do organizačnej štruktúry socialistických organizácií,“ o tomto probléme hovoril 1. novembra 1989 predseda Najvyššieho súdu Jozef Marek pred poslancami Českej národnej rady.
Ľudia nežili na ulici a neexistovali drogy.
Klamstvo. Vráťme sa späť na začiatok článku k prieskumu NMS Market Research pre Pamäť národa o porevolučnej spoločnosti. Ten zistil, že najčastejší dôvod, prečo opýtaní uvádzali, že za socializmu bolo lepšie bol ten, že všetci museli pracovať.
Veľa ľudí potom argumentuje tým, že tak neexistovali bezdomovci a vlastne ani drogy. Naozaj to tak bolo?
Začnime od začiatku. Do práce musel skutočne chodiť každý. Existovalo takzvané „právo na prácu“. Kto pracovať nechcel, alebo bol politickým odporcom a nemohol pracovať vo svojom obore bol označený za príživníka a hrozilo mu odňatie slobody na niekoľko rokov.
Ľudia na okraji spoločnosti však existovali, komunisti sa ich len zbavovali akokoľvek to šlo. Ako napísal portál iDnes.cz, Ilja Hradecký, spoluzakladateľ organizácie Nádej hovorí, že niekto bol zaradení do podnikových ubytovní, kde sa venoval sezónnym prácam, iní končili na psychiatrii alebo vo väzení.
Kvôli tomu vzniklo pomenovanie „chodiť po kanáloch“, pretože tí, ktorí sa skrývali pred ŠtB sa často ukrývali práve v kanáloch, alebo opustených domoch. Tí, ktorí sa živili za hranicou zákona a nechceli skončiť vo väzení (napríklad veksláci, alebo prostitútky), si mohli dať jedine pečiatku do občianskeho preukazu iným spôsobom: nechali sa naoko zamestnať v nejakej jednoduchej práci a namiesto ich to robil nejaký starší človek na dôchodku.
Drogy tiež neboli ničím výnimočným, naopak, v knihe Homeless Guide píšu, že o nich boli ľudia dosť informovaní aj na školách.
„Už v 80. rokoch vyšlo Memento, natočili sa nejaké filmy ako Pavučina a podobne. Určitá informovanosť bola aj za komunistov,“ prezradil Hanuš k knihy, ktorý sa v 80. rokoch učil variť pervitín. V uzavretých kruhoch ľudí, v tajnosti na rôznych bytoch prebiehali divoké drogové stretnutia. Vtedy však boli ešte úplne oddelené od akejkoľvek finančnej motivácie drogových varičov. Išlo výhradne o spoločnosť a pôžitok.
Nebolo také nebezpečenstvo, teraz je to všade samá katastrofa.
Klamstvo. Spomeňme si napríklad na haváriu v Černobyle, ktorú nedávno každý intenzívne riešil, tá sa stala v roku 1986. Komunisti sa ju najprv snažili zamlčať, ale jej rozsah bol príliš veľký. Ale vtedy kontrolovali, aké informácie sa do médií dostanú.
Ľudia si to museli vyhľadávať sami, čo nebolo vôbec jednoduché. Jediný spôsob bol cez západné médiá, ktoré ako jediné o udalosti informovali ucelene.
Tajne, napríklad cez západný rozhlas. „Oficiálne sme ani my v odborných kruhoch nevedeli vôbec nič, utajovalo sa to tu rovnako ako v Sovietskom zväze,“ spomína pre iDnes.cz riaditeľ Štátneho ústavu ochrany pre radiáciu Zdeněk Rolívka.
Zabudnúť nemôžeme ani na politické procesy. V roku 1995 dokonca vznikol Úrad dokumentácie a vyšetrovania zločinov komunizmu, ktorý previnenia komunistického režimu skúmal. Zvlášť v 50. rokoch sa nepohodlné osoby stávali obeťami vykonštruovaných politických súdnych procesov, veľa z nich vláda starostlivo utajovala.
Na veľa negatívnych správ platilo striktné informačné embargo. Dnes žijeme v dobe televízie a internetu, kedy máme slobodný prístup k informáciám. Kvôli smršti negatívnych správ sa môže zdať, že svet je nebezpečnejší a horší a aj cez hrôzy súčasných vojen však nebola životná úroveň krajín sveta v lepšom stave, než je teraz.
Česko patrí podľa štatistiky Global Peace Index na jedenástu priečku, čo sa týka najbezpečnejších krajín sveta. V roku 2008, kedy Index vznikol, bolo Česko na pätnástom mieste. Zlepšuje sa aj stav registrovaných trestných činov.
Nič nám nechýbalo.
Klamstvo. Stačí si spomenúť na neslávne rady na banány, nedostatok toaletného papiera, či dámske hygienické vložky ako podpultový tovar. Kríza centrálneho plánovania bola vo veľmi vážnom stave, nestíhala pokrývať ani základné potreby ľudu. Tovar sa tak dovážal napríklad z Juhoslávie.
Viac nájdeme v tajnom spise vnútrostraníckej informácie KSČ č. 43: „Spotrebiteľský dopyt nie je uspokojený pri rôznych druhoch potravín, či priemyselného a spotrebného tovaru. Občania kritizujú zmenšujúci sa sortiment mäsa, mäsových, mliečnych a pekárenských výrobkov,“ píše sa.
„Poukazuje sa na to, že výrobné a obchodné organizácie väčšinou prekračujú svoje plány, no sortiment na trhu chýba. (...) Vo Východočeskom kraji je to jednotlivcami zneužívané k politickému pôsobeniu v neprospech socializmu."
Nešlo však len o Východočeský kraj – ľudia v celej krajine horko vtipkovali, napríklad o nedostatku toaletného papiera. Museli reagovať po svojom: používali staré noviny, alebo vo veľkom kupovali vatu.
Cestovanie bola úplne normálna záležitosť.
Klamstvo. Cesty do zahraničia boli zaťažené neskutočným množstvom byrokracie, na Západ mohli ísť len tí, ktorí mali najvyššie postavenia. Jednoduché však nebolo ani dostať sa do Sovietskeho zväzu.
„Okrem platného cestovného pasu, ktorého vydanie bolo spojené s nepredstaviteľnými prekážkami, som za hranice bezvýhradne potreboval notársky overené pozvanie na návštevu, ktoré nemohlo byť staršie, než tuším tri mesiace. Sestra sa v ňom musela zaviazať, že uhradí všetky možné náklady spojené s mojim pobytom,“ spomína vo svojom článku na portály Totalita.cz Zdeněk Hromas: „túžba po časoch minulých býva často slepá“.
Voľne a bez víz mohli Česi a Slováci cestovať len napríklad do východného Nemecka, Bulharska a Maďarska. Cesty do ďalších krajín boli buď veľmi nákladné, alebo ako odmena za dlhoročné zásluhy v zamestnaní.
Ľudia sa často sťažujú, že dnes síce môžu voľne cestovať, ale nemajú peniaze. Ale to je tiež falošný argument, pretože týždenná dovolenka v Bulharsku bola podľa iDnes.cz pomerne drahá záležitosť. Vychádzala na tri tisícky korún, čo bola jedna mesačná mzda. Ceny za dovolenku v Bulharsku dnes sú iné, siahajú zhruba k 8 tisícom českých korún, čo pri súčasnej
priemernej mesačnej mzde znamená, že jedna výplata by stačila na štyri takého dovolenky.
