16. a 17. november 1989 sa zapísali do histórie Česka i Slovenska ako začiatok Nežnej revolúcie.
Zhromaždenia študentov pri príležitosti dňa študentstva v Bratislave a Prahe zo 16. a 17. novembra 1989 boli na počiatku Nežnej revolúcie. Zmena visela vo vzduchu, len sa nevedelo, čo ju nakoniec spustí. Zatiaľ čo bratislavský protest prebiehal iba pod prísnym dozorom Verejnej bezpečnosti, pražská demonštrácia sa nezaobišla bez hrubého zásahu bezpečnostných zložiek.
Zhromaždenie v Prahe prebiehalo relatívne pokojne, až kým nezačala jeho neoficiálna časť, kedy sa demonštranti vybrali smerom na Václavské námestie a nezačali vykrikovať heslá kritizujúce vládu komunistickej strany. Bezpečnostné jednotky dav ľudí obklopili a tých, ktorí sa rozhodli ďalej protestovať, vyhnali pomocou tvrdého nátlaku a fyzických útokov s obuškami. Výsledkom približne 2-hodinového zásahu bolo zhruba 600 zranených ľudí, z ktorých 35 museli hospitalizovať.
V Refresheri sme sa rozhodli napísať sériu článkov, ktoré ti túto významnú udalosť lepšie priblížia. Pozrieme sa ale aj na neslobodu, ktorá revolúcii predchádzala a na to, ako sa spoločnosť za 30 rokov zmenila. Ďalšie články k výročiu nájdeš v tomto vlákne.
- Prečo sa vedenie strany neobávalo bojkotu kritizujúceho režim
- Ako sa do čela protestu dostal agent ŠtB a akými príkazmi sa údajne riadil
- O fáme, podľa ktorej na mieste zabili študenta
- Prečo bezpečnostné jednotky útočili na ľudí, ktorí sa dali na útek
- Akú úlohu v zhromaždení zo 17. novembra zohrávali českí disidenti
Bratislavských študentov sledovala Verejná bezpečnosť
„Dialóg, dialóg! Chceme školy pre všetkých, chceme školy pre všetkých! My chceme slobodu!“ aj tieto a mnohé iné heslá možno počuť na archívnom zázname Ústavu pamäti národa, ktoré zobrazujú pochod študentov v Bratislave zo 16. novembra 1989. Mladí muži a ženy s úsmevom na tvári dávali najavo svoj názor voči negatívnym stránkam vtedajšieho režimu v Česko-Slovensku. To sa, pochopiteľne, nezaobišlo bez prítomnosti zložiek Verejnej bezpečnosti, ktorej jednotky celú situáciu pozorovali.
Nepovoleného zhromaždenia sa zúčastnilo zhruba 300 študentov. Ich pochod začal na Hodžovom námestí a následne sa presunuli cez námestie SNP a Šafárikovo námestie k bývalému ministerstvu školstva. To bolo situované na Dobrovičovej ulici.
Išlo o neorganizovanú skupinu stoviek ľudí, ktorá chcela slobodne prejaviť svoj názor
Čo týmto pochodom plánovali mladí ľudia vlastne docieliť? Prítomnému spravodajcovi na zázname UPN sa vyjadrila vtedajšia študentka 4. ročníka žurnalistiky Henrieta Hlinková. Odmietla, že by ich cieľom boli akési nezmyselné výtržnosti, či spomaľovanie dopravy. Pochodom si chceli pripomenúť Medzinárodný deň študentstva a žiadali aj reformu školstva.
„Chceme týmto gestom ukázať, že nám záleží na tom ako študujeme a prečo študujeme. Aby tento život na vysokej škole mal nejaký zmysel,“ zakončila svoje vyjadrenie, po ktorom nasledoval burácajúci potlesk prítomných demonštrantov.
Medzinárodný deň študentstva vychádzal z pražských protestov študentov z roku 1939. 17. novembra vtedy nacisti popravili deviatich protestujúcich, mnohých ďalších poslali do koncentračných táborov a uzatvorili české vysoké školy.
Ďalší z davu študentov sa v roku 1989 na kameru sťažoval na neobjektívnosť školských učebníc v oblasti filozofie, sociológie, psychológie i histórie. Zdôrazňoval, že marxisticko-leninská filozofia zamlčuje existencionalistov, ako napríklad Tomáša Akvinského.
Zmena bola vo vzduchu od príchodu Gorbačova k moci
„V Bratislave sa spontánnym spôsobom stretla skupina niekoľkých stoviek študentov, ktorú nikto neorganizoval. Vtedajší šéf komunistickej strany v Bratislave sa s nimi prišiel dokonca porozprávať, a to veľmi priateľsky a otvorene. Nič sa ale nestalo, pretože to nemalo taký rozmer, že by museli zasiahnuť poriadkové sily, ako v prípade 17. novembra v Prahe. Už aj ten 16. november v Bratislave je ale zreteľným dôkazom toho, že spoločnosť bola v očakávaní prichádzajúcej zmeny,“ povedal pre Refresher bezpečnostný analytik Milan Žitný.
Poslednou zastávkou demonštrantov bolo Hviezdoslavovo námestie, odkiaľ sa študenti následne rozišli. Demonštrácie sa po Bratislave deň na to konali taktiež v Prahe. Ich dosah a následky sa do histórie takzvanej Nežnej revolúcie zapísali naozaj veľkými písmenami.
„Že zmena prichádza bolo zreteľné najneskôr od 85.-86. roku. Gorbačov bol pri moci a bolo jasné, aké zmeny prebiehajú v samotnom Sovietskom zväze. Išlo takzvaný proces glasnosti – teda hovorme slobodne to, čo si myslíme, a to, čo sme zažili. Potom aj proces perestrojky, čiže zmena toho šialeného molochu, štátom riadeného hospodárstva. Zmeny boli na spadnutie,“ dodal ďalej.
„Začiatkom júla 1989 som spolupracoval s Vysokou školou múzických umení, kde sme sedeli aj s herečkou Zuzanou Mistríkovou a chceli sme robiť po prázdninách nejaký kabaret. Ale tvrdil som, že ho už možno ani nespravíme, pretože sa blíži zmena. Povedal som, že najneskôr na Vianoce či Nový rok budeme v slobodnom štáte. Zuza na to povedala, že ak budem mať pravdu, tak platí basu šampanského. A v 91. roku ju aj zaplatila. Bolo jasné, že to príde. Len sme nevedeli čo to spustí,“ spomína na udalosti pred 17. novembrom, kedy hrubý zásah bezpečnostných jednotiek voči študentom v Prahe vyvolal v ľuďoch mimoriadny odpor.
Vedenie strany organizátorom verilo, masívny protest proti režimu neočakávali
Text pozvánky k zhromaždeniu v Prahe 17. novembra 1989 naznačoval, že si organizátori neplánujú iba uctiť obete, ktoré padli za slobodu v boji proti nacistom. Okrem toho sa podľa obsahu pozvánky chceli „aktívne prihlásiť k ideálom slobody a pravdy“. Ako totiž slobodu a pravdu v roku 1939 ohrozoval nacistický totalitný režim, tak to bolo aj v prípade komunizmu.
Čo sa dozvieš po odomknutí?
- Prečo pokojnú manifestáciu 17. novembra 1989 premenili bezpečnostné zložky na násilný útok
- O príslušníkovi ŠtB Ludvíkovi Zifčákovi, ktorý sa zúčastnil protestu
- O fáme, podľa ktorej na mieste zabili študenta Martina Šmídu
- Ako prebiehal hrubý zásah proti civilistom, na ktorých útočili aj v momente, kedy dvíhali ruky
- Prečo sa do zhromaždenia 17. novembra nezapojili českí disidenti
