16. a 17. november 1989 sa zapísali do histórie Česka i Slovenska ako začiatok Nežnej revolúcie.
Zhromaždenia študentov pri príležitosti dňa študentstva v Bratislave a Prahe zo 16. a 17. novembra 1989 boli na počiatku Nežnej revolúcie. Zmena visela vo vzduchu, len sa nevedelo, čo ju nakoniec spustí. Zatiaľ čo bratislavský protest prebiehal iba pod prísnym dozorom Verejnej bezpečnosti, pražská demonštrácia sa nezaobišla bez hrubého zásahu bezpečnostných zložiek.
Zhromaždenie v Prahe prebiehalo relatívne pokojne, až kým nezačala jeho neoficiálna časť, kedy sa demonštranti vybrali smerom na Václavské námestie a nezačali vykrikovať heslá kritizujúce vládu komunistickej strany. Bezpečnostné jednotky dav ľudí obklopili a tých, ktorí sa rozhodli ďalej protestovať, vyhnali pomocou tvrdého nátlaku a fyzických útokov s obuškami. Výsledkom približne 2-hodinového zásahu bolo zhruba 600 zranených ľudí, z ktorých 35 museli hospitalizovať.
V Refresheri sme sa rozhodli napísať sériu článkov, ktoré ti túto významnú udalosť lepšie priblížia. Pozrieme sa ale aj na neslobodu, ktorá revolúcii predchádzala a na to, ako sa spoločnosť za 30 rokov zmenila. Ďalšie články k výročiu nájdeš v tomto vlákne.
- Prečo sa vedenie strany neobávalo bojkotu kritizujúceho režim
- Ako sa do čela protestu dostal agent ŠtB a akými príkazmi sa údajne riadil
- O fáme, podľa ktorej na mieste zabili študenta
- Prečo bezpečnostné jednotky útočili na ľudí, ktorí sa dali na útek
- Akú úlohu v zhromaždení zo 17. novembra zohrávali českí disidenti
Bratislavských študentov sledovala Verejná bezpečnosť
„Dialóg, dialóg! Chceme školy pre všetkých, chceme školy pre všetkých! My chceme slobodu!“ aj tieto a mnohé iné heslá možno počuť na archívnom zázname Ústavu pamäti národa, ktoré zobrazujú pochod študentov v Bratislave zo 16. novembra 1989. Mladí muži a ženy s úsmevom na tvári dávali najavo svoj názor voči negatívnym stránkam vtedajšieho režimu v Česko-Slovensku. To sa, pochopiteľne, nezaobišlo bez prítomnosti zložiek Verejnej bezpečnosti, ktorej jednotky celú situáciu pozorovali.
Nepovoleného zhromaždenia sa zúčastnilo zhruba 300 študentov. Ich pochod začal na Hodžovom námestí a následne sa presunuli cez námestie SNP a Šafárikovo námestie k bývalému ministerstvu školstva. To bolo situované na Dobrovičovej ulici.
Išlo o neorganizovanú skupinu stoviek ľudí, ktorá chcela slobodne prejaviť svoj názor
Čo týmto pochodom plánovali mladí ľudia vlastne docieliť? Prítomnému spravodajcovi na zázname UPN sa vyjadrila vtedajšia študentka 4. ročníka žurnalistiky Henrieta Hlinková. Odmietla, že by ich cieľom boli akési nezmyselné výtržnosti, či spomaľovanie dopravy. Pochodom si chceli pripomenúť Medzinárodný deň študentstva a žiadali aj reformu školstva.
„Chceme týmto gestom ukázať, že nám záleží na tom ako študujeme a prečo študujeme. Aby tento život na vysokej škole mal nejaký zmysel,“ zakončila svoje vyjadrenie, po ktorom nasledoval burácajúci potlesk prítomných demonštrantov.
Medzinárodný deň študentstva vychádzal z pražských protestov študentov z roku 1939. 17. novembra vtedy nacisti popravili deviatich protestujúcich, mnohých ďalších poslali do koncentračných táborov a uzatvorili české vysoké školy.
Ďalší z davu študentov sa v roku 1989 na kameru sťažoval na neobjektívnosť školských učebníc v oblasti filozofie, sociológie, psychológie i histórie. Zdôrazňoval, že marxisticko-leninská filozofia zamlčuje existencionalistov, ako napríklad Tomáša Akvinského.
Zmena bola vo vzduchu od príchodu Gorbačova k moci
„V Bratislave sa spontánnym spôsobom stretla skupina niekoľkých stoviek študentov, ktorú nikto neorganizoval. Vtedajší šéf komunistickej strany v Bratislave sa s nimi prišiel dokonca porozprávať, a to veľmi priateľsky a otvorene. Nič sa ale nestalo, pretože to nemalo taký rozmer, že by museli zasiahnuť poriadkové sily, ako v prípade 17. novembra v Prahe. Už aj ten 16. november v Bratislave je ale zreteľným dôkazom toho, že spoločnosť bola v očakávaní prichádzajúcej zmeny,“ povedal pre Refresher bezpečnostný analytik Milan Žitný.
Poslednou zastávkou demonštrantov bolo Hviezdoslavovo námestie, odkiaľ sa študenti následne rozišli. Demonštrácie sa po Bratislave deň na to konali taktiež v Prahe. Ich dosah a následky sa do histórie takzvanej Nežnej revolúcie zapísali naozaj veľkými písmenami.
„Že zmena prichádza bolo zreteľné najneskôr od 85.-86. roku. Gorbačov bol pri moci a bolo jasné, aké zmeny prebiehajú v samotnom Sovietskom zväze. Išlo takzvaný proces glasnosti – teda hovorme slobodne to, čo si myslíme, a to, čo sme zažili. Potom aj proces perestrojky, čiže zmena toho šialeného molochu, štátom riadeného hospodárstva. Zmeny boli na spadnutie,“ dodal ďalej.
„Začiatkom júla 1989 som spolupracoval s Vysokou školou múzických umení, kde sme sedeli aj s herečkou Zuzanou Mistríkovou a chceli sme robiť po prázdninách nejaký kabaret. Ale tvrdil som, že ho už možno ani nespravíme, pretože sa blíži zmena. Povedal som, že najneskôr na Vianoce či Nový rok budeme v slobodnom štáte. Zuza na to povedala, že ak budem mať pravdu, tak platí basu šampanského. A v 91. roku ju aj zaplatila. Bolo jasné, že to príde. Len sme nevedeli čo to spustí,“ spomína na udalosti pred 17. novembrom, kedy hrubý zásah bezpečnostných jednotiek voči študentom v Prahe vyvolal v ľuďoch mimoriadny odpor.
Vedenie strany organizátorom verilo, masívny protest proti režimu neočakávali
Text pozvánky k zhromaždeniu v Prahe 17. novembra 1989 naznačoval, že si organizátori neplánujú iba uctiť obete, ktoré padli za slobodu v boji proti nacistom. Okrem toho sa podľa obsahu pozvánky chceli „aktívne prihlásiť k ideálom slobody a pravdy“. Ako totiž slobodu a pravdu v roku 1939 ohrozoval nacistický totalitný režim, tak to bolo aj v prípade komunizmu.
„Aj dnes sú tieto ideály vážne ohrozené a my sa nechceme dať zahanbiť svojimi vysokoškolskými kolegami, ktorí za ne pred 50 rokmi odvážne vystúpili,“ bolo v obsahu pozvánky. Štátny aparát ale napriek tomu zhromaždenie študentov vopred schválil, no jeho priebeh musel byť štátom dozorovaný. Bezpečnostný analytik Žitný tvrdí, že vedenie strany organizátorov z ničoho nepodozrievalo.
„V tej dobe sa nedalo predpokladať nič, pretože zhromaždenie organizoval Zväz socialistickej mládeže. A keďže to organizovali oni, tak to malo oficiálne posvätenie. Vôbec preto nečakali, že môže k niečomu dôjsť, a určite nerátali s tým, že to bude také mohutné,“ povedal.
Ako ale odôvodnil prítomnosť zásahových jednotiek? „Bezpečnostné zložky boli na mieste prítomné z dôvodu, že sa od začiatku roka konali rôzne zhromaždenia, takže chceli mať pod kontrolou aj toto. Ale nedá sa povedať, že by okrem toho bola nejaká mimoriadna ostražitosť.
Nasvedčuje tomu aj skutočnosť, že vtedajší prvý námestník Federálneho ministerstva vnútra Alojz Lorenc mal v daný deň pracovnú návštevu z Moskvy. Hostí dokonca ešte vyprevádzal do Bratislavy, takže neexistovala žiadna vec, ktorá by nasvedčovala, že vrchné poschodia sú si vedomé toho, že by sa malo stať niečo vážne. S tým naozaj nikto nerátal. To vyplynulo až z danej situácie. Aj preto začali represívne sily zmätkovať. S takýmto vývojom totiž nerátali,“ dodal k veci.
Dav ľudí a ich úvodný entuziazmus
Priebeh protestu bol spočiatku pokojný
Zhromaždenie 17. novembra 1989 začalo v areáli Univerzity Karlovej na Albertove. Ľudia boli už vopred vyzývaní k tomu, aby si so sebou priniesli kvetiny, píše portál Novinky.cz. Na úvod okolo 16:00 si spoločne zaspievali študentskú hymnu Gaudeamus igitur.
Ich cestou sa stala pôvodná trasa, po ktorej kráčali v minulosti účastníci pohrebu študenta Jana Opletala. Ten bol ešte 28. októbra 1939 počas demonštrácie postrelený nacistami, pričom následkom svojich zranení podľahol 11. novembra.
V dave zo 17. novembra 1989 bolo možno pozorovať taktiež transparent s nápisom „Opletal mal odvahu“. A práve na túto odvahu sa snažili nadviazať ľudia z roku 1989, ktorí rovnako ako zosnulý Opletal túžili po slobode. Z Albertova sa presunuli na Vyšehrad, kde študenti položili sviece na pomník českého básnika a prozaika Karla Hynka Máchu.
Po vystúpení rečníkov sa mala oficiálna časť akcie skončiť. Dav ľudí sa ale následne presunul smerom na Václavské námestie. Približne o 19:12 dostali bezpečnostné jednotky príkaz, aby dav ľudí zablokovali.
Početná skupina ľudí sa začala „aktívne prihlasovať k ideálom slobody a pravdy“. Z pohladu komunistickej strany však malo ísť, ako sa spomína v dobovej reportáži ČT, o „zneužitie masovej udalosti na protisocialistické vystúpenie“ a „narušenie verejného poriadku“.
Čo v prenesenom význame slova znamenalo skandovanie hesiel proti pražskému tajomníkovi strany Miloslavovi Štěpánovi či generálnemu tajomníkovi Komunistickej strany Československa Milošovi Jakešovi. Dav ľudí naopak hlasným spôsobom podporoval dizidenta Václava Havla heslami „Nech žije Havel“ či „Havel na hrad“.
Agent ŠtB, ktorý mal hrať mŕtveho a tvrdil, že za prevratom stála ŠtB
Priamo v dave sa okrem mnohých nadšených demonštrantov nachádzal aj poručík Štátnej bezpečnostnej služby Ludvík Zifčák. Ten sa k zhromaždeniu podľa svojho vyjadrenia pričlenil na príkaz nadriadených. Na mieste však zohral úlohu v prípade fámy o smrti študenta Martina Šmídu, píše iDNES.cz.
Tvrdil, že cieľom bolo, aby sa ŠtB zbavila skostnatelého vedenia strany a premenila socializmus na jeho kapitalistickú verziu, tvrdil ŠtBák pre týždenník Život. „Po svojej „smrti“ som mal zmiznúť v zahraničí. Všetko, čo súviselo s osobou mŕtveho študenta, bolo súčasťou určitej stratégie,“ povedal. Vyšetrovacia komisia Federálneho zhromaždenia, ktorá sa neskôr zaoberala udalosťami zo 17. novembra, však označila jeho tvrdenia za nepravdivé.
„V prvej vyšetrovacej komisii boli niekoľkí študenti z Prahy, napríklad spomeniem Vaška Bartošku. Ale prvá komisia sa nakoniec nikam nedopracovala, a preto Federálne zhromaždenie zvolilo druhú komisiu a tá už bola zložená iba z poslancov. Táto komisia v roku 1992 vydala záverečnú správu,“ povedal Žitný, ktorý označil tvrdenia Zifčáka za úplnú lož.
„Komisia uskutočnila obrovské množstvo výsluchov. Stovky a stovky, ak nie tisícky. Pamätám si, keď som sa o tom rozprával s členmi komisie, s ktorými som bol v danej dobe takmer denne v kontakte. Standa Devátý, jeden člen komisie, mi hovoril, že keby sme vo výsluchoch narazili čo len na jeden podozrivý moment, tak ideme po tom. Ale nič takého sa nenašlo. A to vypočúvali bývalých príslušníkov a ich nadriadených zo všetkých útvarov. Prebehli všetky správy a rozkazy, ktoré sa k udalostiam viazali. Nenašli jediný podozrivý moment toho, že by to bolo pripravované,“ vyjadril sa negatívne k možnosti, že by boli demonštranti manipulovaní ŠtB.
V zhromaždení nemala prsty ŠtB ani disidenti
„Zifčák bol nasadený do prostredia vysokoškolákov v Ostrave. Na zhromaždenie do Prahy síce prišiel, ale nemal od nikoho žiadne poverenie. Išiel tam spontánne. Čiastočne v rámci svojej práce, a teda infiltrácie, a čiastočne v rámci udalostí, ktoré hýbali Československom. Keď sa dostal dopredu, snažil sa druhej strane naznačiť, že on je ich. Nikto na to ale nereagoval, takže napadli aj jeho. Z toho potom vznikla fáma, že nejaký študent bol zabitý,“ opísal bezpečnostný analytik situáciu, pri ktorej bol bezpečnostnými jednotkami napadnutý agent ŠtB v utajení. Podľa všetkého na mieste omdlel a neskôr vznikla fáma, že išlo o mŕtveho študenta – akéhosi Martina Šmídu.
„Výsledkem vyšetření odborníků z příslušných lékařských oborů se jeví jako nejvíce pravděpodobná možnost, že poté, co v bezprostřední blízkosti postupujícího kordonu Pohotovostního pluku, dostal jednu ránu obuškem (poznámka redakcie – reč jeho Zifčákovi) do předloktí (což bylo vyšetřením v nemocnici Na Františku prokázáno) se stáhl do větší vzdálenosti od kordonu a zde v důsledku psychického i fyzického vypětí omdlel,“ píše sa v správe vyšetrovacej komisie Federálneho zhromaždenia na objasnenie udalostí 17. novembra z roku 1989. Nešlo teda o žiadneho mŕtveho študenta, ale iba o agenta ŠtB, ktorý po zásahu omdlel.
„A jedna bláznivá pani menom Dražská začala rozširovať túto lož. A keďže bola napojená na širšie disidentské prostredie, tak sa to od nich dostalo do Slobodnej Európy. Netreba za tým hľadať absolútne žiadnu konšpiráciu. Bola to iba zhoda viacerých okolností. Celá konštrukcia so Žifčákom a Dražskou je taká krkolomná, že to týmto spôsobom nemohol nikto naplánovať. To je proste nezmysel a nemá to hlavu a pätu. Ale ľahšie sa verí konšpiráciám, než jednoduchým vysvetleniam,“ povedal Žitný.
A ako k zhromaždeniu pristupovali českí disidenti? „Český disent žiadnu takúto akciu nepripravoval. Celý rok sa od nej držali. Pripravovali totiž zhromaždenie až na 10. decembra a to na Deň ľudských práv. Lebo Charta 77 vznikla na to, aby sa v Československu dodržovali ľudské práva. K tomu dátumu mala byť demonštrácia, ktorú by pripravovala Charta 77. K nej už ale nedošlo. Dá sa teda povedať, že vývoj predbehol tých, ktorí videli a chápali, že tá zmena čoskoro príde,“ dodal.
Dvíhali ruky, no aj tak ich bili obuškami
Po obkľúčení bezpečnostnými jednotkami štátu niektorí demonštranti odišli preč, no mnohí zostali na mieste. Zásah sa podľa TASR začal približne o 20:25. Zo strany Národného divadla cestu blokoval Školský pohotovostný oddiel a Národnú triedu obsadil Pohotovostný pluk Zboru národnej bezpečnosti. Česi stojaci pred zásahovými bezpečnostnými jednotkami s obuškami s štítmi spievali hymnu, po ktorej skandovali heslo „Máte slúžiť ľudom!“.
Červené barety (jednotky z Oddielu zvláštneho určenia) začali z davu vyťahovať demonštrantov, ktorých následne napádali, a to aj v momente, kedy už ležali na zemi. „Ešte než prišlo k najväčšiemu zásahu, tak si (poznámka redakcie – červené barety) špeciálne vyberali ľudí a tĺkli ich. Len tak si vybrali ľudí, ktorí sa skryli do domu, išli pre nich až hore a keď sa neskryli v byte, mali smolu. Človeka vytiahli von, celú cestu ho mlátili a potom ho hodili naspäť medzi ľudí,“ vyjadril sa k zásahu agresívnych červených baretov jeden z protestujúcich.
Príslušníci bezpečnostných jednotiek na výzvy ľudí, aby s útokom prestali, jednoducho nereagovali. Niektorí sa rozhodli sadnúť si na zem a so zdvihnutými rukami ukázať svoj pacifistický postoj. Dievčatá ozbrojencom za štíty dávali kvety a snažili sa celú situáciu odľahčiť. „Máme holé ruky,“ skandovali demonštranti opakovane. Ak si ale mysleli, že sa im podarí zásahové jednotky zastaviť, boli na omyle. Ako dokazujú archívne zábery, na mierumilovne sediacich ľudí útočili príslušníci Zboru národnej bezpečnosti rovnako ako na všetkých ostatných.
Odpor bol márny. Bezpečnostné zložky občanov napádali obuškami a chránili sa plexisklovými štítmi. Dav ľudí sa musel dať na útek. Všade panoval obrovský chaos a zásahové jednotky stláčali demonštrantov čoraz viac k sebe.
Pri prechode cez úzke uličky demonštrantov neustále napádali
Ľudia, ktorí chceli utiecť, museli prejsť popod Schirdingovský palác prezývaný Kaňkův dům alebo cez iné veľmi úzke uličky. Práve v týchto miestach však demonštranti dostávali od bezpečnostných zložiek najviac „zabrať“. Kto chcel odísť preč, musel zniesť opakované údery obuškom po celom tele.
„Všetky represívne sily, ktoré boli nasadené, jednoducho zmätkovali. Nerátali s takým vývojom a reagovali neprimerane,“ vyjadril sa k situácii Žitný. Vo svojej podstate už teda ozbrojené jednotky nekonali tak, aby sa dav ľudí rozpustil, ale aby každý, kto sa protestu zúčastnil, dostal príučku v podobe fyzického napadnutia.
Posledné útoky na účastníkov manifestácie odozneli zhruba o 22:30. Výsledkom bolo podľa TASR 600 zranených ľudí, z ktorých 35 hospitalizovali. Bezpečnostné zložky ťažko zranili sedem demonštrantov. Práve tvrdý zásah bezpečnostných zložiek v Prahe spôsobil pobúrenie v celej spoločnosti a následné rozsiahle pokojné manifestácie, ktoré viedli k pádu komunistického režimu a k prvým slobodným voľbám v Československu. Na počiatku nenásilnej Nežnej revolúcie tak bolo neprimerané násilie komunistických bezpečnostných zložiek proti bezbranným civilistom.
Na nižšie priloženej mape nájdeš pamätnú dosku k udalostiam zo 17. novembra 1989
Pamätník pred podlubím
