Pokiaľ máš chuť na motivačný film, toto je tá správna voľba. Čo ale ostatní diváci?
Tri týždne od americkej premiéry prichádza do našich kín životopisná dráma Joy, na ktorú môžete zájsť do akéhokoľvek kina od dnešného dňa, 7. januára. Pokiaľ váhate, či je táto snímka to pravé aj pre vás, hor sa do našej recenzie, kde si zhodnotíme všetky jej plusy aj mínusy. Film nám predstaví životnú cestu mladej Joy (Jennifer Lawrence), s ktorou sa život ani trochu nebabral. Práve v časoch, kedy si ako deti hľadáme to, čo nás naozaj napĺňa a čo by sme chceli v živote robiť sa ona musela vysporiadať s rozvodom svojich rodičov (Robert De Niro a Virginia Madsen), čo malo za následok akési zastavenie jej ideálov a cesty za lepšou budúcnosťou. Našla si muža, s ktorým sa neskôr rozviedla, pričom si stihli rozšíriť svoju rodinu o dve deti. Matka zostala pripútaná k telenovelám a odkázaná na Joyinu starostlivosť. Jedného dňa sa v nej ale niečo zlomí a opäť chytí do ruky ceruzku, načrtne plány „zázračného“ mopu a rozhodne sa ich zrealizovať. To samozrejme nie je také jednoduché, ako to vyzerá a na rad sa dostáva sklamanie, zrada nielen z radov obchodníkov a trpký pocit beznádeje. Joy ale nie je naivné a hlúpe dievča, takže si dokáže usporiadať ako svoj život, tak aj život svojej rodiny.
Film nakrútil držiteľ niekoľkých nominácií na Oscara, Golden Globe a BAFTA, režisér David O. Russell (Traja králi, Fighter s Markom Wahlbergom a Christianem Baleom), pričom ide už o jeho tretiu filmovú spoluprácu s Lawrence, De Nirom a Bradleym Cooperom. Tento štvorlístok sa podieľal aj na Terapii láskou a Špinavom triku, ktoré sa mohli tešiť množstvu nominácii a dokonca aj pár premeneným oceneniam. Práve kvôli tomu bola Joy u fanúšikov a akademikov pomerne očakávanou snímkou, ktorá sa ale na svoje mladšie sestry akosi nechytá. Prvá tretina filmu je tak neuveriteľne vláčna, chaoticky natočená, zdĺhavá a nezáživná, že sa ani nečudujem, že niekoho donútila opustiť kinosálu. Niekedy ani neviete, či sledujete hlavný príbeh, alebo plávate myšlienkami v hlave zlomenej ženy.
Postupne, ako sa film blíži k polovici (a vy zostávate takmer osamotený v kine) sa konečne dej začne rozbiehať a naberať aké také obrysy a tvary. Robert De Niro patrí k mojim veľkým obľúbencom, ibaže tentokrát mi akosi nesadol. Možno to bude tým úplne nelogickým nástupom a následným uvedomením sa bez akéhokoľvek vysvetlenia, možno jeho podivnou priateľkou Trudy (Isabella Rossellini), no v skratke to zhodnotím tak, že omnoho viac sa mi páčil ako Stážista (The Intern) a dúfam, že ma nás pobaví v komédii Dirty Grandpa, ktorá do našich kín dorazí koncom tohto mesiaca. Až keď sa na scénu dostane Bradley Cooper čoby Neil Walker, dostane snímka potrebné grády (scéna predstavovania mopu je pravdepodobne najlepšou v celom filme) a začne sa blížiť do úspešného a predvídateľného finále. Celé zobrazenie teleshoppingu je tak svieže a autentické, že jediné, čo vám k dokonalosti bude chýbať, je Horst Fuchs.
Na to, že Russell je už viac menej ostrieľaný režisér mám pocit, akoby išlo o jednu z jeho prvotín. Akoby sa snažil viac experimentovať a zakričať: „Hej! V životopisom filme o vynálezkyni samožmýkacieho mopu je niečo viac!“, ibaže nie je. Akoby jednoducho vyradil neutrál a išiel v rovine svojej kariéry. Pokiaľ takýto odkukaný štýl zvolí aj vo svojom ďalšom filme, pravdepodobne to nedopadne veľmi dobre. Jennifer pôsobí až príliš chladným dojmom, čo sa mi na utrápenú matku dvoch detí (pričom to druhé som narozdiel od malého dievčatka videl na plátne asi tak... dvakrát?) akosi nehodí. Nemyslím tým teraz, že by jej herecký výkon bol nejaký zlý, bolo to asi najviac, čo sa dalo zo scenára vytiahnuť, ibaže (a nech sa na mňa nikto nehnevá) na nomináciu na Zlatý Glóbus a ešte k tomu v kategórii komédia a muzikál to naozaj nebolo. Kameru držal v rukách Švéd Linus Sandgren, ktorého jedinými doterajšími svetlými momentami v kariére boli American Hustle a Láska na kari, no pokojne k nim môžeme zaradiť aj Joy, pretože po tejto stránke nemáme filmu skutočne čo vytknúť.
Dobová chladná atmosféra je naozaj pekná a narozdiel od iných filmov aj ľahko uveriteľná, dotváraný žánrovo skveloým soundtrackom. A ako teda nakoniec zhodnotiť Joy? Veľmi zlý námet (a to sa dočkáme aj filmu o Emoji smajlíkoch) pretavený do šedej snímky, ktorú držia nad vodou len herecké výkony Jennifer Lawrence a Bradleyho Coopera, ktorý sa dočkal prekvapivo málo priestoru na plátne (čo ale tentokrát nie je na škodu), dobrá kamera a až príliš predvídateľný dej (pretože nikto nebude točiť film o neúspešnej tvorkyni univerzálneho mopu však?) doplnený o príjemný feeling doby, v ktorej sa film odohráva, ho posúva do veľmi tesného priemeru, pričom moje hodnotenie by po druhej projekcii pravdepodobne ešte kleslo. Keď ale máte ako režisér v zadku celú akadémiu, o nominácie rozhodne nebude núdza. 5/10
