Existujú sérioví vrahovia ako Hannibal Lecter alebo ide len o mýtus?
55-ročný Matej Snopko je bývalý kriminalista špecializujúci sa na násilnú a sexuálnu trestnú činnosť. Neskôr pracoval ako vedúci oddelenia profilovania páchateľa, ktoré založil spoločne s kolegom. V rozhovore sme sa s ním porozprávali o tom, ako kriminalisti postupujú na mieste činu, akým spôsobom sa tvorí profil páchateľa a z akého dôvodu bolo za vlády Vladimíra Mečiara zrušené oddelenie profilovania páchateľov.
Skúsený kriminalista si taktiež zaspomínal na prípad ženy, ktorá hrýzla a iným spôsobom fyzicky ubližovala deťom, ale porozprávali sme sa aj o slovenských sériových vrahoch, ako sú popravený vrah Juraj Lupták či Ondrej Rigo, ktorý si odpykáva doživotný trest.
Neskôr tu bol aj brutálny útok na ubytovni, kde zabil ženu so synom a telo zavraždenej sexuálne zneužíval. Našťastie poznáme taktiež prípad ženy, ktorá mu unikla.
Matej Snopko hovoril aj o typoch sériových vrahoch a prezradil nám, či v jeho praxi zažil nevyšetrený prípad, ktorý sa mohol dočkať zdarného konca. Ďalej sme stihli prebrať staré mýty o vrahoch, najčastejšie motívy násilných trestných činov, psychickú náročnosť práce kriminalistu a taktiež emocionálne najnáročnejší prípad z jeho kariéry.
- Ako postupuje polícia v prípade nahlásenia mŕtvoly
- Akým spôsobom sa zostavuje profil vraha
- Ako slovenskí kriminalisti spolupracovali s FBI pri dolapení sériového vraha Ondreja Riga
- Prečo nepovažuje Ondreja Riga za najhoršieho vraha v histórii Slovenska
- O nevyriešenej vražde prostitútky
- O mýtoch, podľa ktorých malo páchateľa ochrániť, ak vypichol svojej obeti oči alebo ak vykonal na mieste činu veľkú potrebu
- Aký prípad považuje za emocionálne najnáročnejší v jeho kariére
- Prečo vedia byť ženy vrahyne brutálnejšie, než muži
Matej Snopko v policajnej uniforme
Keď sa obzriete za svojou policajnou kariérou, nenašiel by sa prípad, ktorý vami otriasol?
Nepovedal by som, že to mnou priamo otriaslo, ale za citovo najnáročnejší prípad môžem označiť výjazd v Trnave, kde ľudia zomreli ako keby zakonzervovaní v čase. Prirovnávam to k Pompejám, kedy obete zaliala láva. V tomto prípade išlo o rodinu otrávenú plynom. Mali totiž pokazený ohrievač. Na mieste činu sme videli ako jedno dieťa spalo v posteli, druhé zaliezlo pod posteľ, otec si čítal na záchode noviny a podobne. Mohli sme ich teda vidieť priamo v okamihu smrti. Vtedy sa to človeka samozrejme dotkne. Ale vy tam nie ste od toho, aby ste nad obeťami plakali. Bolo treba danú udalosť spracovať a zistiť, prečo sa to stalo, a navrhnúť opatrenia, aby sa už niečo podobné neudialo.
A existuje vo vašej praxi nevyšetrený prípad vraždy, pri ktorom ste si povedali, že sa mohol spraviť lepšie?
Asi áno. Bola napríklad jedna asociálka, ktorá chcela pracovať, aby mala strechu nad hlavou, ale peňazí bolo málo, a tak začala robiť prostitútku. Našla si nejakého klienta, u ktorého bolo podozrenie, že ho vydierala. To sa jej stalo osudným. Bolo stanovené, že páchateľom je muž, pohnútkou bola nenávisť, no a celkovo sme ho mali veľmi dobre vykresleného.
Vedeli sme aj to, že má bránu alebo dielňu natretú modrou farbou, pretože sa na jej tele našli šupiny z modrej farby. Detailov bolo viac, len nastalo rušenie oddelení a do súčasnej doby nie je prípad objasnený. Keby sme mali čas, dopadlo by to inak. Nedá sa ale úplne povedať, že sme to mali spraviť lepšie, pretože tento prípad nebol zanedbaný.
Ako ste sa vlastne dostali k práci kriminalistu?
Moja mama pracovala na súdnom lekárstve v Banskej Bystrici a často ma brávala do práce. Spočiatku som sa hrával v laboratóriách a keď som bol starší, mohol som sa zoznámiť taktiež s ľudskou anatómiou v pitevni. Medzičasom som, asi v prvej či druhej triede, dostal od mamy knihu Alfred Hitchcock a traja pátrači, ktorá ma uchvátila. Vtedy som si povedal, že budem detektívom, a tak som si tento sen nakoniec aj splnil.
Sleduje svoju obeť, jej zvyky, a nakoniec ju dostane na miesto, kde ju ovláda. Môže ju rovno zabiť, mučiť alebo si iným spôsobom dokazovať svoju moc.
Takže ako vravíte, už v mladom veku ste prišli do styku s mŕtvym človekom.
Áno, to som bol zhruba 15-ročný, ale už ako 6-ročný som sa rozhodol, že chcem byť kriminalistom a budem riešiť vraždy.
Povedzme, že niekto na ulici nahlási mŕtvolu. Ako sa v tomto prípade postupuje?
V prvom rade príde na miesto policajná hliadka. Jej úlohou je zabezpečiť miesto činu tak, aby tam nikto nechodil a neničil prípadne dôkazy. Ihneď na to zaistia prvotné informácie a svedkov. Doktor môže následne nález tela vyhodnotiť ako samovraždu, vraždu, náhodné úmrtie či prirodzenú smrť.
A ak nejde o prirodzenú smrť?
Vtedy na miesto príde výjazd – a teda technik, detektív a vyšetrovateľ. Tí skúmajú to, čo sa na mieste činu stalo. Keď ale niekomu trčí nôž z chrbta alebo nemá pri tele hlavu, tak je celkom jasné, že to nebola veľmi prirodzená smrť. Kriminalista sa môže na miesto dostať tak, že ide náhodne okolo a keď vidí, že sa niečo udialo, pridá sa k polícii. Druhá možnosť je spomínaná verzia, keď má kriminalista výjazdovú službu alebo ide o jeho špecializáciu, čo už závisí od stavu mŕtvoly.
Čo sa dozvieš po odomknutí?
- Čo všetko musia policajti urobiť na mieste vraždy
- Ako sa v minulosti robili profily vrahov a prečo sa dnes už nerobia
- Bol horší vrah žien Ondrej Rigo alebo Juraj Lupták
- Dá sa spoznať sériový vrah na prvý pohľad?
- Čo hovorí bývalý kriminalista na policajtov, ktorí spolupracujú s mafiou
