Perverzný samotár ukájajúci sa nad detským pornom, celkom chybný obraz väčšiny ľudí o pedofiloch.
V posledných dňoch otriasla českým aj slovenským internetom kauza Ondru Vlčka, o ktorej sme vás informovali aj my. Jeho vzťah s 13-ročnou Kristínou pobúril tisíce ľudí a na internete si tak vyslúžil spŕšku nenávistných komentárov, v ktorých ho mnohí titulovali najrôznejšími výrazmi, no azda najčastejšie sa v tejto súvislosti vyskytovalo slovo pedofil. V tomto článku sa preto hlbšie pozrieme na to, čo je to pedofília, aké sú jej prejavy a koho môžeme týmto slovom označiť.
Kto je pedofil?
Začneme odpoveďou na najzakladanejšiu otázku. Pedofil je človek, ktorý cíti sexuálnu či erotickú náklonnosť k deťom. Objekty jeho sexuálneho záujmu tak nepredstavujú rovesníci, ale deti.
Bežná predstava „typického pedofila“ je v našej spoločnosti značne skreslená. Úchylný, slizký a perverzný starý mládenec žijúci na okraji spoločnosti ako na internete pozerá detské porno a masturbuje pri tom. Tento obraz však ani zďaleka nezodpovedá realite.
Väčšina pedofilov má deti skutočne rado, tým pádom sa snažia byť v ich blízkosti. Často ide takýto človek napríklad po pedagogickej kariére. Opakom pedofílie je mizopédia, teda chorobná nenávisť k deťom.
Človek trpiaci pedofíliou, ako sa táto choroba označuje, má navyše jednu veľkú výhodu, s deťmi to vie. Ako sa vyjadrujú odborníci, vie s nimi komunikovať a získať si ich pozornosť, rozumie im. Len takáto interakcia s maloletými ho dokáže uspokojovať.
Označenie pochádza zo starogréckeho paidofilia, čo vyjadruje lásku k deťom (pais = dieťa, filia = láska) a po prvýkrát sa objavilo v spise rakúskeho psychiatra Richarda von Krafft-Ebinga.
Okrem samotnej pedofílie rozlišujeme aj nepiofíliu, resp. infantofíliu. V prvom prípade hovoríme o erotickej reaktivite voči niekoľkomesačným bábätkám, v druhom prípade voči deťom vo veku 3 až 5 rokov.
Sú všetci pedofili nebezpeční?
Ak sa v médiách objaví prípad zneužívania detí, zarezonuje celou spoločnosťou. U každého normálne zmýšľajúceho jedinca vyvolá takáto správa znechutenie a pobúrenie. 50-ročný plešatý muž, čo pohlavne zneužil 11-ročnú Janku. Len názorná ukážka, čo vie jediná veta spraviť s našimi myšlienkami. Nemožno sa teda čudovať, že ak zaznie v médiách slovo pedofil u väčšiny populácie vyvolá zhnusenie, keďže si ho asociujeme s obscénnymi nechutnosťami.
Len veľmi malé percento pedofilov je však skutočne nebezpečných. Pedofili sú bežnou súčasťou našej spoločnosti, len o tom nevieme. Často dokonca zastávajú pozície, v ktorých dochádzajú do dennodenného styku s deťmi.
Klinický psychológ Róbert Mathé však hovorí, že pravý pedofil len ojedinele dieťaťu aj fyzicky ublíži. Drvivá väčšina skutočných pedofilov za svoj život nespácha nič, čím by sa voči spoločnosti previnil.
Za zdroj uspokojenia môžeme označiť len predstavy a fantázie, ktoré si vytvárajú v súkromí. Svojej úchylke dajú priechod až za zatvorenými dverami. Robert Mathé tak pedofilov rozdeľuje na pravých a nepravých.
Zatiaľ čo praví pociťujú skutočnú lásku k deťom, tým pádom sa len vo veľmi ojedinelých prípadoch dopustia trestného činu, ktorým by dieťaťu ublížili, nepraví sú pre spoločnosť oveľa nebezpečnejší. Reč je o jedincoch zväčša trpiacich psychiatrickou poruchou, ktorej pedofilný prejav je jej symptómom.
Najnebezpečnejšou skupinou sú ľudia trpiaci kombináciou viacerých deviácií. Extrémne nebezpečným je pedofil trpiaci sadizmom. V takomto prípade môže dôjsť až k vážnemu ublíženiu či usmrteniu dieťaťa.
Nevyliečiteľná choroba
Byť pedofilom si človek nevyberá. Tak ako si nikto z nás nepovedal, kto alebo čo ho/ju bude priťahovať či vzrušovať, ani človek trpiaci pedofíliou sa nerozhodol, že ho budú sexuálne vzrušovať práve deti.
Každý máme určitú formu sexuálneho správania vrodenú. Tak ako sa narodil heterosexuál s tým, že ho priťahuje opačné pohlavie a nemusel pre to nič robiť, tak isto sa narodil aj homosexuál, transsexuál či pedofil.
Pedofília patrí v Diagnostickom a štatistickom manuáli mentálnych porúch skrátene DSM (z anglického Diagnostic and Statistical Manual of Mental Disorders) medzi parafílie, niekedy označované aj ako sexuálne deviácie či úchylky.
Spájajúcim faktorom parafílií je správanie, ktoré je v príslušnej kultúre označené za neobvyklé, teda vymykajúce sa štandardom. Takáto osoba je potom označovaná ako parafilik. Medzinárodná klasifikácia nemocí skrátene MKN ju zasa radí medzi poruchy sexuálnej preferencie.
Určite si si aj ty všimol, že vo väčšine prípadov sa o pedofiloch hovorí ako o mužoch. Vyskytuje sa teda čisto u mužského pohlavia? Pravdou je, že aj u ženského pohlavia sa môže pedofília objaviť, no je to naozaj v oveľa menšej miere ako u mužov. Vo všeobecnosti sú všetky sexuálne deviácie častejšie u mužov ako u žien, pričom odborníci stále s úplnou presnosťou nevedia, prečo je tomu tak.
Odhaliť presné zastúpenie pedofilov v spoločnosti je z jasných príčin nereálne, keďže na pedofíliu sa zväčša dôjde až po tom, ako sa dotyčný človek niečím previní. Jediným spôsobom, ako zistiť aspoň približný výskyt tohto ochorenia je anonymný dotazník. Práve taký bol zrealizovaný v roku 2004, pričom sa zistilo, že približne 1,5% opýtaných mužov má sexuálne fantázie a túžby voči deťom. Väčšina z nich by ale v reálnom svete dieťaťu nikdy neublížila.
Zaujímavé výsledky však priniesli už v roku 1989 Briere a Runtz, ktorí vykonali výskum na 193 vysokoškolských študentoch. V anonymnom dotazníku sa pýtali na otázky týkajúce sa sexuality a detí.
Z tejto vzorky až 21% priznalo, že pociťujú sexuálnu príťažlivosť k niektorým malým deťom, 9% udávalo sexuálne fantázie zahŕňajúce deti; 5% priznalo masturbáciu nad takýmito fantáziami a 7% pripustilo možnosť sexuálnych aktivít s dieťaťom, ak by sa mohli vyhnúť odhaleniu a potrestaniu.
Život s pedofíliou
Kedy si začne človek uvedomovať, že niečo nie je v poriadku? Prvé odhalenia prichádzajú logicky v období puberty, kedy sa spúšťa celý rad hormonálnych procesov, ktoré z nás spravia sexuálne aktívne jedince.
Násťročný si začne postupne uvedomovať, že jeho priatelia sa zaujímajú o rovesníkov opačného pohlavia, zatiaľ čo on túto chémiu nepociťuje. Jeho kvalitatívne odlišné túžby sa prejavujú aj v masturbačných predstavách.
Ako sme už uviedli v úvode, naša predstava pedofila sa diametrálne líši od skutočnosti. Náš obraz samotárskeho zberača detskej pornografie sa len málokedy pretaví do reality. Muži trpiaci pedofíliou sú mnohokrát na prvý pohľad obyčajnými manželmi a starostlivými otcami. I keď život v rodine môže slúžiť skôr ako zásterka, aby na oko vyzeral „normálne“.
Zahmlenie pedofílie vzniká v snahe zastrieť ju pred okolím, ale aj pred sebou samým. Čo sa týka samotnej vekovej preferencie, literatúra najčastejšie uvádza vek v rozpätí 10 – 12 rokov, pričom pedofili sa k zneužívaniu vlastných detí neuchyľujú. Všeobecne ale môže byť prítomná náklonnosť ako k deťom v predpubertálnom období, tak aj k deťom v rannej puberte.
Kastrácia, psychoterapia a ženské hormóny
O pár riadkov vyššie sme už pedofíliu označili ako nevyliečiteľnú chorobu, to však neznamená, že neexistuje jej liečba. V našich končinách je najrozšírenejšia skupinová psychoterapia, podobne, ako je tomu u ľudí trpiacich nejakou formou závislosti. V tejto skupine sa potom stretávajú ľudia s rôznymi formami sexuálnych deviácií.
Program slúži na to, aby sa človek postihnutý takýmto ochorením dostal do styku s podobne trpiacimi ľuďmi a teda videl, že nie je ani zďaleka sám. Následne sa učia, čo pre nich deviácia predstavuje, ako s ňou žiť a ako uspokojovať svoje sexuálne potreby v medziach zákona.
Medzi radikálnejšie spôsoby môžeme zaradiť kastráciu či stereotaxiu, pri ktorej sa vypália či zmrazia tie centrá v mozgu, ktoré sú zodpovedné za toto netolerované správanie. Takéto zásahy sú však veľmi ojedinelé.
Za bežnejšie možno považovať podávanie ženských hormónov (chemická kastrácia), čím sa sila mužského libida znižuje, a teda aj celkové sexuálne správanie sa oveľa lepšie ovláda. Ak sa pedofilné prejavy naozaj objavia, odborníci radia, aby sa dotyčný nebál vyhľadať pomoc psychológa či psychiatra. Zväčša sa však pedofil stretne s odborníkom až po tom, čo sa dostane do problémov.
Len málokedy vyjde s pravdou von sám od seba. Strach z odsúdenia zo strany spoločnosti býva príliš veľký. Aj Róbert Mathé priznáva, že všetky sexuálna menšiny to majú skutočne ťažké, keďže naša spoločnosť je voči nim maximálne netolerantná.
