SIS-kári mi zlámali rebrá, Rezešovci ovládali celý východ. Mysleli si, že sú polobohovia, hovorí Arpád Soltész (Rozhovor)

V čase mečiarizmu bola novinárčina ťažké povolanie. „Novinár dupe ľuďom na otlaky v podstate na dennej báze. Pamätám si na prvú bitku od mafiánov, “ opisuje v otvorenom rozhovore investigatívny novinár Arpád Soltész svoje zážitky. „Len psychopati nemajú strach. Bojím sa, veľmi často. Dôležité ale je, aby si sa nenechal pri práci strachom ovplyvniť. To je celé. Keď mi zlámali rebrá, povedal som si, že budem pokračovať. “

Ako si sa dostal k novinárčine?

Totálnou náhodou. Študoval som prekladateľstvo, v roku 1995 som dostal v tom čase veľmi lukratívnu ponuku práce. Bolo to krátko pred štátnicami, požiadal som teda o ich odloženie. Džob nakoniec padol v deň, keď som mal nastúpiť. Nemal som teda ani prácu a ani štátnice, bol predo mnou rok ničnerobenia. Nezamestnanosť v polovici deväťdesiatych rokov bola extrémna, na úrade mali problém zaradiť ma. Odporučili mi, aby som sa pozrel na nástenku, či mi tam niečo nebude vyhovovať. Nenašiel som nič zaujímavé, no všimol som si, že Košický večer hľadá fotografa.

Mal som v tom čase veľmi dobrého priateľa, ktorý bol asistent kamery v STV a stále frflal, že by chcel radšej fotiť. Šli sme tam spoločne, šéfredaktorova sekretárka mu ale povedala, že fotografov už majú, no hľadajú novinárov. Pozrela sa na mňa a spýtala sa, či mám nejakú prácu.

Hneď po mojej odpovedi ma zatiahla za šéfredaktorom Mikym Jesenským. Rozprávali sme sa asi 15 minút, opýtal sa ma, čo by som chcel robiť. Ako každý nováčik, aj ja som mal záujem písať kultúru. Poslal ma domov s tým, že sa ozvú. Ja som to vypustil z hlavy, neočakával som, že by si ma vybrali. No naozaj sa ozvali, štátnice som už nikdy nedokončil a ostal som pri remesle žurnalistiky.

Pamätáš si na svoju prvú tému?

Vyhnali ma na koncert Kabátu, hneď v prvý deň mojej práce. Mám totálny hudobný hluch a počúvam prakticky len rádio, no keďže som mal dlhé vlasy, oznámili mi, že budem robiť hudbu. To boli v podstate jediné kultúrne témy, ktoré som robil – posielali ma na rockové a popové koncerty. S Kabátom som mal spraviť rozhovor a ako jednodňový nováčik som sa pri šatni niekoho spýtal, či si na mňa nájdu čas. Povedali mi, že po koncerte, no nakoniec som ich naháňal po tme na ulici. Zastavil som ich s tým, že som v práci prvý deň a keď s nimi nespravím rozhovor, vyhodia ma. Zľutovali sa a odpovedali mi na pár otázok. (smiech)

Boli sme odkázaní na informácie, ktoré sme dostávali prevažne od anonymov, ľudia sa báli o život.

Ako sa od tvojich začiatkov zmenila žurnalistika?

Radikálne. Zmenilo sa takpovediac celé mediálne prostredie. Písali sme na písacích strojoch, počítače ani internet v redakcii neboli. Nemali sme, prirodzene, ani mobily, telefonovalo sa z pevných liniek. Noviny tlačili ešte olovenou sadzbou, ručne sa ukladali písmenká.

Povedal by som dokonca, že to boli reálne začiatky modernej žurnalistiky na Slovensku. Prakticky 40 rokov boli noviny len nástrojom propagandy. Redaktori vedeli, ako sa píše poriadna správa či reportáž, no chýbala nadstavba. O investigatívnej žurnalistike nikto ani nechyroval.

Ako ste si overovali informácie?

Bolo to omnoho ťažšie ako dnes. Musím priznať, že v porovnaní s dnešnými remeselnými štandardmi sa vtedy robila o dosť horšia žurnalistika. Dnes by tie texty neboli priechodné. Neexistoval obchodný register na internete, čiže keď som sa šiel motať okolo vytunelovanej fabriky, nevedel som na internete hneď nájsť štatutára firmy a zistiť, že sú to ľudia zo SIS-ky a podobné fakty.

Boli sme odkázaní na informácie, ktoré sme dostávali prevažne od anonymov, ľudia sa báli o život. Dnes by sa také články nemohli uverejniť – musíte zverejniť len to,

čo viete a zároveň viete dokázať. Vtedy sme vedeli, no spoľahlivo niečo dokázať nebolo také jednoduché.

Kedy si sa začal venovať investigatíve?

Na komunálnej úrovni sme sa začali pohrávať s myšlienkou, že by sme sa mohli venovať niektorým témam intenzívnejšie. Reálne ma to vtiahlo do investigatívy približne v roku 1998, kedy sa lámal mečiarizmus.

Keď ma zbili, zrazu som sa stal pre všetkých dôveryhodný.

Čomu si sa ako investigatívny novinár venoval?

Investigatíva nie je, že k tebe príde šéfredaktor a povie: Tu máš úlohu a choď ju splniť. Novinár sám nájde niečo, čo mu nesedí. Podozrivé transakcie, obchody a podobne. Začne pátrať a keď zistí, že má téma potenciál, pracuje na nej ďalej. Hľadá svedkov, dôkazy, informácie. Keď má všetko pohromade, tak to publikuje.

Kedy si prvýkrát skončil niekomu na otlak?

Novinár dupe na otlaky v podstate na dennej báze. Pamätám si na prvú bitku od siskárov, to bol v podstate zlom. Bolo to pred voľbami. Dostal som tip, že v Prešove je firma, mäsokombinát, ktorý vytunelovali. Firma skrachovala a načierno predávali technológiu do Maďarska.

Zaparkovali sme pred budovou, stáli sme tam celú noc. Nič sa však nedialo. Odpísali sme to ako zlý tip. Na ďalší deň som dostal profesionálnu bitku, polámali mi rebrá a rozbili ksicht. Pomerne dlho mi nebolo jasné, od koho to bolo. Všetci tipovali rodinu Rezešovcov. Ja som však hovoril, že nie sú takí sprostí, aby ma nechali zmlátiť.

Po čase som sa dal dohromady a začal som opäť chodiť na ulicu. Prvý zdroj, ktorý ma skontaktoval, bol človek zo SIS (Slovenská informačná služba). Ten mi vysvetlil, že som úplný idiot, keď sa motám okolo takej firmy a poriadne ani neviem, o čo sa jedná. Bitka vraj bola výstraha a tá firma bola krycí podnik, cez ktorý vyplácali veľké ryby mafiánov za špinavú robotu.

V tom čase bolo už veľa ľudí, ktorí mali mečiarizmu plné zuby. Oni síce boli súčasťou toho systému, zaprivatizovali si, mali tvrdé lakte a sem-tam niekomu ublížili. Únos prezidentovho syna a vražda Roberta Remiáša (bol to bývalý policajt, kamarát Oskara Fegyvereša, kľúčového svedka pri únosu Michala Kováča) už na nich ale bolo veľa a chceli rozprávať. Problém bol v tom, že nevedeli komu. Keď ma zmárovali, zrazu som sa stal pre všetkých dôveryhodný.

Bitka bola v podstate prvý kontakt s organizovaným zločinom.

V tom čase bol organizovaný zločin všadeprítomný. Dôkladne bol prerastený so štátnymi štruktúrami. Človek v podstate neustále kľučkoval medzi mafiánmi. Až do môjho prípadu nebolo v móde mlátiť novinárov. Pravda je taká, že mafia sa najskôr človeka pokúsi kúpiť. Ak sa to nepodarí, tak zastrašiť, posledná fáza je fyzické násilie. V mojom prípade to musel byť skrat. Možno tušili, že sa nenechám zastrašiť ani kúpiť, tak to ani neskúšali a rovno som dostal po papuli.

Mal si niekedy strach?

Len psychopati nemajú strach. Bojím sa, veľmi často, dôležité je, aby si sa nenechal pri práci strachom ovplyvniť. To je celé. Keď mi zlámali rebrá, povedal som si, že budem pokračovať. Nechcel som byť dôkazom, že ak mi dajú po papuli, tak to je najlepší spôsob, ako novinárov umlčať.

Spochybňoval niekto tvoje články?

Minimálne tí, ktorí o sebe čítali. Raz sa mi dokonca podarilo prehrať súdny spor o ochrane osobnosti, potom som ho však vyhral v Štrasburgu pred Európskym súdom pre ľudské práva.

O čo šlo?

Bola to kauza Tatravagónka. Zmizol väčšinový majiteľ, prednosta okresného úradu v Poprade a významný člen HZDS v regióne Vladimír Bachleda. Dnes už vieme, že bol zavraždený, dlho bol ale nezvestný. Aj napriek tomu, že bol členom významnej politickej strany, nik ho nehľadal.

Mal som svedectvo bývalého vysokopostaveného policajta, že mali záznam posledného človeka, ktorý videl Bachledu živého a viezol ho na stretnutie, po ktorom sa už neobjavil. Bývalý policajt dokonca spísal pred notárom, že mi dáva svoje svedectvo za účelom uverejnenia. Vypovedal aj na súde a potvrdil to.

Problém bol to, že na ďalší deň, keď začalo vyšetrovanie, prišiel na krajskú kriminálku v Prešove šéf kontrarozviedky Jaroslav Svěchota a zhabal všetky dôkazy, zmaril vyšetrovanie kauzy. No a ten človek, čo viezol Bachledu na posledné stretnutie, ma zažaloval a chcel 5 miliónov korún nemajetkovej ujmy. Okresný súd v Poprade mu priklepol milión, pričom v rozsudku nikto nespochybnil, že som písal pravdu, len rozsudok znel tak, že pravda poškodila dobrú povesť pána podnikateľa.

Neskôr to na kraji okresali na stotisíc korún, s trovami konania to bolo pol milióna. Keď vám to doručia ako právoplatný rozsudok, máte pár dní na zaplatenie, inak vás čaká exekúcia. Musel som si na to zobrať úver a keďže neuviedli ani číslo účtu, musel som peniaze posielať telegraficky z Bratislavy do Novej Lesnej, položil som keš pol milióna na pult.

V Štrasburgu som to vyhral a peniaze sa mi vrátili. Stal sa z toho precedens pre slovenských novinárov, významne to zmenilo rozhodovanie súdov z hľadiska ochrany osobnosti. Museli brať do úvahy logiku, zdravý rozum a podobne.

Pôvodná suma 5 miliónov je v podstate likvidačná.

O to šlo, bola to ekonomická likvidácia, dnes by som už inak určite nepísal.

To, čo nedrancovali mečiarovci a národniari, to drancovali hrubokrkí. Policajti, či už chceli, alebo nechceli, ich museli kryť.

Ako by si opísal fungovanie SIS a polície?

My sme v tom čase hovorili, že najväčšia organizovaná zločinecká skupina na Slovensku je policajný zbor a SIS-ka. Ono to v zásade tak aj bolo. Začalo to nejak tak, že ľudia z informačnej služby začali používať podsvetie na to, aby pre nich robili špinavú prácu. SIS ale budovali diletanti, ktorí všetky svoje predstavy o fungovaní tajnej služby čerpali nanajvýš zo starých bondoviek. Tak to aj vyzeralo.

Ak potrebovali urobiť niečo, čo hraničilo so zákonom, použili na to obyčajných, sprostých zločincov. Nemám rád, keď skupinky zločincov z deväťdesiatych rokov voláme mafia, boli to pouličné gangy –  polodebili, bývalí veksláci, čorkári a podobne. Česť jednej či dvom výnimkám. Dostali ale obrovskú moc, lebo pracovali pre štát a ľudia zo štátu boli natoľko tupí, že im tie zákazky zadávali osobne.

Mafiáni teda vedeli, pre koho robia a mali ich v hrsti. Skončilo to feudálnym systémom, že chlapci zločinci robili pre štát špinavú robotu a celá krajina je za to ich teritórium, v ktorom si môžu robiť čo chcú, len nesmú siahať na našich ľudí a naše záujmy. To, čo nedrancovali mečiarovci a národniari, to drancovali hrubokrkí.

Policajti, či už chceli, alebo nechceli, ich museli kryť. Boli medzi nimi aj ľudia, ktorí sa snažili pomáhať a robiť aj nemožné, aby ochránili aspoň civilov. Reálne však boli bezmocní. Bola aj taká skupina policajtov, že keď už nemôžem pomôcť a nechcem robiť zle, aspoň zoberiem prachy a nechám sa korumpovať. Bola to zložitá doba.

Kedy sa objavili Rezešovci?

Keď privatizovali Východoslovenské železiarne. Na nich v podstate dodnes stojí a padá región. Alexander Rezeš bol síce minister, no skôr vlastníctvo železiarní bolo kľúčové z hľadiska ich moci.

Dávali pociťovať svoj vplyv?

Áno, od prvého okamihu, keď získali moc. V regióne sa z nich stávali polobohovia a oni tomu aj sami uverili. Dokonca sa tak aj správali a mnohí ich tak aj brali.

Všimol si si, že ich vila je na predaj?

Zachytil som to. Nie je to skvost svetovej architektúry. Kde by nabral Alexander Rezeš vkus? Chalan z dediny, ktorý to za komunizmu dotiahol na pomerne vysoký post v rámci železiarní a potom bol v správnom čase na správnom mieste. Do lona dostal obrovský balík peňazí, málokto si taký objem vtedy vedel predstaviť. Obchod s oceľou mal také obraty, že železiarne tvorili základ ekonomiky na východnom Slovensku.

Zrejme si uvedomovali svoju „silu“. Kúpili si klub Sparta Praha.

Áno, starý Rezeš bol skutočný futbalový fanúšik. Zároveň bol futbal považovaný za výborný nástroj, ako riadiť finančné toky, ktoré sú problematické. Kúpiť Spartu bolo zároveň niečo, čím sa snažili jasne ukázať, kto sú.

 Alexander Rezeš

Vybíjali si ego na novinároch?

To by som netvrdil. Novinári neboli dostatočne významní na to, aby ste si na nich honili ego. Novinári boli nikto. Skôr sa čudovali, že niektorí z nich sa postavili na odpor a písali o ich biznise negatívne. Ďuso Rezeš, syn Alexandra Rezeša, bol môj spolužiak zo základnej školy. Nechodili sme do rovnakej triedy, boli sme však rovnaký ročník. Poznali sme sa, na prvej tlačovke, kde sme sa videli, mi to aj pripomenul.

Druhý novinár, ktorý o nich písal veľmi tvrdo a kriticky, bol Sväťo Dohovič, ktorý bol jeho spolužiak z gymnázia. My sme boli z tých, ktorí mu neliezli do zadku a nesnažili sa uliať aspoň kúsok z ich bohatstva. Rezešovci ale nerozumeli, ako je to možné. Boli zvyknutí na pochlebovanie a vtieranie. Žili v bubline, akí sú úžasní.

Ďusovi nemožno vyčítať, že so železiarňami dopadol ako dopadol. Bol tam umelo nainštalovaný, chcel ho tam starý Rezeš. Nemal podľa mňa šancu uspieť. Bol mladý, neskúsený a komu by v tom postavení a v tej dobe úplne neuletel dekel? Jemu evidentne uletel a dnes by mnohé veci určite urobil inak.

Dnes je postkomunistické obdobie dejepis, no vtedy to bol pre ľudí šok a neexistovali poriadne pravidlá. Statočne im šibalo, ale som si istý, že ak by som si to s Ďusom vymenil, šibalo by mi presne tak isto a tak isto by som to zbabral. Určite existujú ľudia s pevnejším charakterom, ktorí by podnik tiež nevedeli riadiť, ale dokázali by odmietnuť postavenie v spoločnosti a prenechať to skúsenejším.

Bola rodina prepojená na mafiu?