Predavača NotaBene chceli trikrát zabiť. Tohto starčeka pozná celá Bratislava, z jeho príbehu ťa bude mraziť

Každé mesto má svoje známe postavičky, ktoré pozná väčšina jeho obyvateľov. Jednou z bratislavských ikon je postarší muž v reflexnej veste, ktorý už niekoľko rokov na autobusovej stanici predáva časopis NotaBene.

Na rozdiel od ostatných však každého nahlas zdraví, skladá si čiapku či klobúk, dámam sa klania a nemá problém prehodiť pár viet aj so zahraničnými turistami. Ak si tohto pána na Mlynských nivách aspoň raz videl, určite vieš, o koho ide. Jeho život je však omnoho zaujímavejší než len predaj časopisov. 60-ročný Vladimír totiž skrýva príbeh ako z filmu.

Teraz už bezdomovcom nie ste. No kedysi ste boli.

Začalo to prepadnutím v mojom vlastnom dome. Stalo sa to pri Leviciach pred 11 rokmi. Z ničoho nič sa mi domov vlámali traja muži s pištoľou a hovorili, že ma zabijú, keď im nedám peniaze. Mohli mať tak 30-40 rokov.

Všetko som im dal, tak ma nechali žiť, no celú noc ma bili. Vyrazili mi zuby, dolámali nos aj rebrá. Piaty a šiesty stavec mám doteraz posunutý a nemôžem vykonávať žiadnu poriadnu prácu, som kvôli nim na invalidnom dôchodku.

Ako to celé dopadlo?

Nemohol som volať o pomoc, vzali mi telefón. Ja som ležal dobitý na zemi a tí maniaci sa opili z môjho vína. Nechápal som, čo sa deje, ale ráno som bežal do samošky a zavolal odtiaľ políciu. Kým som prišiel domov, boli tam normálni a aj kriminálka.

Ja som však mal kotol, kde sa kúri drevom. Vonku bolo dvadsať pod nulou a keďže sa cez noc nekúrilo, radiátory popraskali, v dome bola zima, všetko bolo zničené a peniaze som nemal.

Vtedy ste teda prišli o strechu nad hlavou?

Áno. Dovtedy som zarábal, žil normálny život, bol som automechanikom a vodičom. Napadlo mi ísť len do Bratislavy, kde som kedysi žil a mal viacero bytov. Tie som však predal, aby som si kúpil ten dom v Leviciach.

Chvíľu som sa túlal, občas prespal u bratranca alebo krstného, nemohol som predsa u nich stále bývať. Z posledných peňazí som splatil telefón a elektrinu v zničenom dome a na rok a pol som skončil na ulici.

Stále ste na ulici?

Z invalidného dôchodku som si začal platiť ubytovňu, vtedy to bolo 209 €. Nemohol som robiť remeslo, tak som sa rozhodol, že budem predajcom NotaBene. Prihlásil som sa, spravil kurz a som tu. V auguste to bude už 6 rokov.

Správajú sa ľudia k sociálne slabším ľuďom zle?

Veľa ľudí si ma váži a obľúbilo. Lebo mám vraj prívetivé a príjemné správanie voči ľuďom. Oni odo mňa radi kúpia časopis, aby mi pomohli.

A čo mladí ľudia?

Aj tí, najmä tí vzdelanejší. Pozerajú s pochopením. V podstate sú zlí len bezdomovci a podobní, vraj mám držať hubu.

Išli nejakí ľudia a že vraj si mám s nimi vypiť. A ja som nechcel, lebo nepijem, ani kvapky na chrípku s alkoholom si nikdy nekúpim. A tak na mňa zaútočili.

Hovoríte, že na vás trikrát zaútočili. S pištoľou aj s nožom. Lebo ste predávali časopisy. Čo sa dialo?